Svoj prvý album vydal síce až na prahu päťdesiatky, zato vo veľkom štýle – ovenčený cenou Aurel. Niekdajší kvalitný sideman s mainstreamovou povesťou sa stal frontmanom najlepšieho jazzového albumu za rok 2006. V hudbe, ktorou tak oslnil kritikov, sa vyznáva aj zo svojej náklonnosti k folklóru a klasickej hudbe...
Album ecceJazz sa na trh dostal začiatkom roka a už v tom čase ho recenzent denníka SME označil za CD roka. O niekoľko týždňov získal Aurela... Aký je to pocit?
Dobrý, pretože ma stál veľa práce, času i premýšľania. Snažil som sa, aby to nebolo CD len pre „čistokrvných“ jazzmanov, ale aby oslovilo širšie publikum – preto je tam v niektorých skladbách napríklad menej improvizovaných sól. Teším sa, že sa páči...
Ako sa vám podarilo dať dokopy takú kvalitnú hudobnícku zostavu?
Z veľkej miery náhodou. Najprv som mal presnú predstavu len o dvoch hudobníkoch: o bicistovi Martinovi Valihorovi a huslistovi Stanovi Palúchovi. K ich termínovým možnostiam som prispôsoboval ďalšie zostavy.
CD má nadšené recenzie, no napriek tomu sa niektorí kritici zhodujú v tom, že jeho nevýhodou je prílišná štýlová heterogénnosť. Nie je to aj preto, že ste na svoj prvý autorský projekt čakali dosť dlho, a preto sa naň logicky dostalo akoby všetko, čím ste v hudbe doteraz prešli?
Asi je to naozaj tak. Je síce pravda, že pred desiatimi rokmi som s pomocou jedného priateľa vydal CD Song for Helena, no nebol som s ním spokojný. Malo nevyhovujúci zvuk, a tak som sa rozhodol, že ho nebudem distribuovať – plnilo mi len funkciu kvalitného demo záznamu. Takže za svoje prvé profilové CD považujem naozaj až Ecce Jazz. V čase tvorby hudby pre toto CD som prechádzal vnútorným prerodom. Roky som sa venoval najmä jazzovému mainstreamu, no v poslednom čase ma stále viac zaujímala koncepcia inšpirovania sa slovenskými ľudovými piesňami. Tak sa stalo, že sa na CD prelínajú štýly mojej staršej a novej tvorby. Dnes by som už tieto dva svety určite oddelil, nahral by som buď mainstreamové alebo „slovenské“ CD...
Ecce Jazz prezentuje aj ďalšie polohy: skladby, inšpirované a venované vašim blízkym, kompozície, ovplyvnené hudbou Karibiku a hudbu, ktorá sa odvoláva na kompozičné techniky klasickej hudby. Zdá sa, že okrem „citových“ kompozícií v poslucháčoch najviac rezonuje hudba na motívy ľudových piesní. Budete na túto odozvu reagovať vo svojej ďalšej tvorbe?
Určite sa budem v budúcnosti venovať tvorbe, inšpirovanej ľudovými piesňami, je to oblasť, ktorá ma teraz veľmi zaujíma. Pokiaľ ide o ecceJazz – je pravda, že práve na skladbách z dvoch spomínaných „okruhov“ som pracoval najviac, takže je možné, že to poslucháči vycítili... V skladbách, inšpirovaných ľudovými piesňami, som sa pohral s metrom, trvalo dlho, kým prišli na svet. V kompozíciách, venovaných dcére a manželke, mi zase veľmi záležalo na aranžmánoch, napr. v Three Roses for Martina som použil dva kontrabasy – jeden v klasickej sprievodnej funkcii a druhý ako melodický nástroj v unisone so spevom. Vznikol tak zaujímavý efekt.
CD sa dostalo aj do éteru amerického rádia RadioIo v Tampe, na Floride. Čo z neho hrajú?
Najviac sa hrajú práve tri skladby, inšpirované folklórom, ale aj typicky „americká“ Chromatic Adventure či balada Three Roses for Martina. Záujem o CD majú aj v rádiu Kuac-FM vo Fairbankse na Aljaške, v rádiu Jazz on the Beach na Floride, internetových rádiách IndieRhythm a RadioIndy v USA, vo francúzskom rádiu Aria a v Portugalsku.
Z klasickej hudby sa na CD dostal závan dodekafónie. Prečo práve 12-tónová technika?
Bavila ma hra s radmi, snaha vytvoriť melódiu bez zopakovania ktoréhokoľvek tónu tak, aby téma napriek tomu zostala „živá“ a pekná. Bol to môj experiment, túžba oživiť niečo umelé... Taký matematický lúštiteľský oriešok.
K exaktným vedám máte rovnako blízko ako ku klasickej hudbe. Študovali ste klavír na konzervatóriu ale aj biochémiu na Prírodovedeckej fakulte. Matúš Jakabčic je zase vyštudovaným matematikom... Exaktné vzdelanie je dnes v jazze asi prínosom...
Určite, hudba nie je z môjho pohľadu len tvorbou, vychádzajúcou z emócií, na spracovanie nápadov treba intelekt. Aj neustále skúmanie a objavovanie nového je v hudbe anologické s prírodnými vedami.
V odbore biochémie ste aj pracovali...
Len krátko. Štyri roky som bol zamestnaný na Hematologicko-transfuziologickom oddelení banskobystrickej nemocnice. Mal som na starosti plošné sledovanie (sceening) darcov krvi na prítomnosť HIV protilátok (AIDS), detekciu trombocytových protilátok a laboratórne techniky pre dôkaz otcovstva. Neskôr som sa rozhodol venovať len hudbe, hrával som jazz „na voľnej nohe“, pôsobil som aj ako korepetítor v Štátnej opere v Banskej Bystrici. Roku 1993 ma Peter Lipa „stiahol“ za hraním do Bratislavy, kam som sa o rok neskôr definitívne presťahoval.
Dnes už nehrávate tak často v kluboch, ako kedysi...
Sústavné hranie v kluboch ma už unavovalo. Po roku 2000 stúpli životné náklady, no honoráre v kluboch zostali na úrovni 90. rokov... Časté hranie nemalo dobrý vplyv na moju hráčsku hygienu, začal som si fixovať rôzne zlozvyky, nemal som čas venovať sa vlastným projektom. Prijal som niekoľkokrát sezónne angažmány na amerických a nemeckých výletných lodiach – ekonomicky i umelecky mi to uvoľnilo ruky. Okrem toho učím na bratislavskom Cirkevnom konzervatóriu.
Vráťme sa ku klasickej hudbe. Na novom CD „špekulujete“ s radmi, pred pár rokmi zarezonoval váš bachovský koncertný projekt v spolupráci s Mikim Škutom. Ide o tvorivé vybočenia, alebo s klasickou hudbou koketujete priebežne a sústavne?
Sú to naozaj skôr vybočenia, aj keď určite súvisia s mojím klasickým hudobným vzdelaním. Iným prípadom je však moje zaujatie Bachovou hudbou, s ktorou som v každodennom kontakte. Cez Bachove Prelúdia a fúgy si udržiavam nielen techniku, ale vďaka častým moduláciám a striedaniu tónin si rozvíjam absolútnusluchovú orientáciu na klávesnici. Okrem toho, ide samozrejme o kompozične úžasne zaujímavé diela. Je to pre mňa spôsob udržiavania nielen klaviristickej, ale najmä hudobníckej „hygieny“. Jednoducho – univerzálny cvičný terén. Bachova hudba ma priviedla ku Keithovi Jarretovi, zostala mojím spojítkom s klasickou hudbou po tom, čo som s týmto svetom viac-menej pretrhol väzby, keď som sa definitívne rozhodol, že nebudem „klasickým“ klaviristom...
Kedy to bolo?
Už po roku štúdia na konzervatóriu... Na škole vládla „protijazzová“ atmosféra, pedagógov iritovali už aj zvuky jazzových akordov z cvičných miestností. Nevedel som sa vžiť ani do súťaživej, ambicióznej roly, ktorá sa odomňa očakávala. Cítil som, že do toho sveta nepatrím. Na konzervatórium som išiel ako gymnazista, vydržal som tu rok a po gymnaziálnej maturite som išiel študovať biochémiu.
Odniesli ste si zo štúdia klasickej hudby niečo pozitívne?
Určite áno, veď skladatelia vážnej hudby sú autormi dokonalých foriem, v tom sa od nich jazzmani môžu neustále učiť. Jazz vzniká v reálnom čase, využíva improvizáciu a z praktických dôvodov sa musí pohybovať na jednoduchom formovom pôdoryse. Výsledkom môjho štúdia klavíra je určite fakt, že mám technicky „nezávislé“ ruky, v tomto smere si zrejme môžem dovoliť viac, než moji kolegovia, ktorí za sebou nemajú klasické štúdium. Dokážem používať ľavú ruku v pozícii melodickej línie, nielen ako harmonický sprievod, a to určite ovplyvňuje moje myslenie a tvorbu. Skúsenosť s klasickou hudbou mi ako jazzmanovi určite otvára nové možnosti. Klasická technika nemôže uškodiť. Napokon, vo svete sú na to skvelé príklady: Brad Mehldau, Keith Jarret... Napadá mi však iná asociácia s mojím klasickým vzdelaním – teraz, keď sa intenzívne venujem tvorbe „na námety“ ľudových piesní, často si uvedomujem, že sa mi pri komponovaní z podvedomia vynárajú harmónie zo Suchoňových či Kardošových skladieb, ktoré som kedysi hrával...
Takže u vás inšpirácia neprichádza od „prameňa“, z čistého folklóru, ale z jeho posunu v artificiálnej hudbe?
Myslím, že je to tak. Mám rád ľudovú pieseň, no folklór ako taký ma nikdy až tak nepriťahoval. Vychutnám si výbornú ľudovú kapelu, ak ju náhodou počujem, no nemôžem povedať, že by som folklór aktívne vyhľadával – v živej podobe či na nahrávkach. Skôr než samotná ľudová pieseň ma zaujímajú možnosti jej spracovania.
Máte už nejaké ponuky, ktoré sú reakciou na to, že ste získali cenu Aurel za najlepší album v kategórii jazz/blues?
Ešte nie.
Tešíte sa z ceny?
Určite som rád, že sa mi podarilo ako hudobníkovi zviditeľniť, mám však aj rozpačité dojmy. Jazzová cena sa spolu s ďalšími tzv. žánrovými cenami vyhlasovala tri dni pred oficiálnym ceremoniálom. Bola nedeľa, pekný večer, mal som pocit, že sa všetci niekam ponáhľajú... V zadymenom priestore bolo pár novinárov, ktorí si nás prišli nafotiť. Všetko prebehlo veľmi rýchlo, bez slávnostného charakteru. Keď som si pozrel priamy prenos z odovzdávania cien v ostatných kategóriách o tri dni neskôr, dostal som jasnú informáciu o tom, čo si organizátori myslia o žánrových cenách...
Čo vám teda, podľa vás, prinesie Aurel za rok 2006?
Bude sa pekne vynímať v mojom profesnom životopise.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.