Vďaka projektu Košice 2013 – Európske hlavné mesto kultúry navštívilo Slovensko viacero výnimočných umelcov. Jedným z nich bol i známy japonský skladateľ, ktorý prišiel na festival Quasars Ensemble & Košice.
Narodili ste sa v Hirošime. Odrážajú sa smutné udalosti 2. svetovej vojny vo vašej hudbe, napríklad v oratóriu Voiceless Voice in Hiroshima z roku 2001?
Moja mama i väčšina mojej rodiny sa v čase zhodenia atómovej bomby nachádzali v Hirošime. Ako dieťa som o tom nič nevedel, vôbec o tom nechceli hovoriť. Až v Európe som zistil, aká hrôza to musela byť. Keď som niekomu spomenul, odkiaľ som, mnoho ľudí kládlo Hirošimu a Osvienčim na rovnakú úroveň. Tento fakt je pre moju hudbu veľmi dôležitý. Vo Voiceless Voice je nesmierny smútok, vlastne všetka moja hudba je smutná. Prostredníctvom smútku nachádzame katarziu a to je dôležité. Podobná katastrofa sa odohrala pred dvomi rokmi vo Fukušime, snažím sa hľadať harmóniu medzi prírodou a človekom, pretože sme prírodu zničili. Využívanie atómovej energie je podľa mňa proti prírode.
V roku 1976 ste odišli študovať do Berlína k Isangovi Yunovi a Klausovi Huberovi. Pociťovali ste v Európe veľkú odlišnosť od japonského vzdelávacieho systému?
Áno, japonské hudobné školy a konzervatóriá sú veľmi konzervatívne a súčasnú hudbu takmer nevyučujú. Je to viac o hudbe 18. a 19. storočia, európskej harmónii a kontrapunkte. V Berlíne som začal so Schönbergom, navštevoval som veľa koncertov súčasnej hudby. Bolo to zaujímavé a obrovská zmena. Chcel som študovať európsku súčasnú hudbu, môj kórejský učiteľ Isang Yun ju vhodne kombinoval so svojimi kórejskými koreňmi. Vtedy som začal premýšľať o tom, odkiaľ som a začal objavovať starú japonskú hudbu. Keď som bol dieťa, počúval som japonskú hudbu, ale nemyslel som na to, aká je to hudba, nevnímal som to. Zároveň som počúval množstvo africkej hudby, gamelan, začal som skúmať pôvod hudby.
Vaša opera Vision of Lear (1998) spája kultúru Východu so svetom Západu a adaptuje Shakespearovu hru o kráľovi Learovi. Niečo podobné urobil Kurosawa vo filme Krvavý trón s Macbethom. Majú vaše umelecké vízie niečo spoločné?
Kurosawa robil to, čo množstvo súčasných japonských umelcov. Hľadajú svoje vlastné korene. Pomáha nám v tom paradoxne európska kultúra, v ktorej nehľadáme iba rozdiely, no i podobnosti, a snažíme sa vytvárať osobitý japonský štýl. Veď všetci sme ľudia a sme si podobní.
Vo vašich dielach je prítomná idea zen budhizmu a jeho symbolická interpretácia prírody. Ako ho využívate vo svojej hudbe, aké výrazové prostriedky pri tom používate?
To je veľmi ťažké povedať. Som ovplyvnený zen budhizmom, ale zen je len veľmi ťažko opísateľný slovami. Vychádza z prírody, ale ak by som ho mal priblížiť, stelesňujú ho ničota a prázdnota. Pre moju hudbu je dôležité ticho, a hoci ticho predstavuje prázdnotu, je to prázdnota plná sily. Toto je idea, ktorú chcem vo svoje hudbe docieliť.
V Košiciach ste na festivale Quasars Ensemble & Košice uviedli vaše skladby Stunden-Blumen, Fragmente II a Drawing pre osem hráčov. Môžete pár slovami opísať tieto diela?
Stunden-Blumen som skomponoval k messiaenovskému roku 2008, ku koncertu, na ktorom malo byť uvedené Messiaenovo Kvarteto na koniec času. Preto som chcel napísať niečo „na začiatok času“. Ideou diela bola úvaha, kde čas začína, odkiaľ pochádza. Fragmente II je staršia skladba, ktorá vychádza z jediného tónu fis. Ten znie po celý čas jej trvania, ide o akúsi špirálu času. Dielo Drawing sa mi zjavilo vo sne. V ňom som bol plodom v lone matky a cítil som nutkanie narodiť sa. Cítil som tlak a posadnutosť túžbou prísť na svet. Po narodení som pocítil šťastie, že som na svete, a upadol som do hlbokého spánku. Tento minipríbeh vyjadruje táto skladba. Jej názov pochádza z inšpirácie umením kaligrafie. Všetky tri diela majú vlastný príbeh. Mnohí súčasní skladatelia nemajú radi takéto uvažovanie, mne je však rozprávanie príbehov blízke.
Niekoľkokrát ste uviedli dielo Kamea Jany Kmiťovej. Ako ste ju poznali?
Bola to objednávka na môj festival, kde som Janu pozval. Zoznámili sme sa, myslím, v Paríži na skladateľských kurzoch. Pozval som ju a ona napísala túto krásnu hudbu. Skvele si spolu rozumieme, dirigoval som i orchester počas uvedenia skladby. Bol to môj prvý kontakt so Slovenskom.
Váš koncert pre trúbku Im Nebel, ktorý mal nedávno premiéru, je ovplyvnený básňou Hermanna Hesseho a trúbka tu podčiarkuje osamotenosť sólistu pri hľadaní zmyslu existencie človeka. Majú sólové nástroje vo vašich skladbách vždy symbolickú úlohu?
Áno, to je príbeh, o ktorom som hovoril. Súčasťou mojej hudby sú príbehy a symboly. V tomto koncerte sólista predstavuje človeka a orchester prírodu. Je to boj človeka s prírodou, boj, v ktorom ide človek proti vnútornej harmónii prírody. V skladbe In die Tiefe der Zeit pre violončelo, akordeón a orchester stelesňuje violončelo mužskú rolu a akordeón ženskú. Ide tu o mužsko-ženské princípy jin a jang, ktoré spolu nebojujú, ale dokážu nájsť spoločný súlad, a to je pre mňa dôležité, lebo pre svoje odlišnosti tieto elementy spolu v reálnom živote zápasia, no podľa mňa sú práve odlišnosti úžasné. V mojom klavírnom koncerte Lotos under the Moonlight je klavír obrazom lotosového kvetu a orchester predstavuje okolitú nehybnú vodu. Podobné symboly sa nachádzajú i v skladbe Stunden- Blumen.
Niekedy kombinujete zvuk nástroja shō a akordeónu, hoci sú to zvukovo pomerne podobné nástroje.
Pre mňa je to ten istý nástroj! Akurát akordeón má väčší rozsah. Inak sú pre mňa akordeón a shō to isté. (Smiech.)
Vo viacerých orchestrálnych a vokálnych dielach, ako Klage alebo Meditation, sa vyrovnávate s údelom človeka vystaveného vplyvu prírodných síl, mora a stálej hrozbe prírodných katastrof ako zemetrasenia a tsunami, ktoré Japonsko pravidelne postihujú...
Vo svojej hudbe chcem vyjadriť prírodu, no tá nie je voči ľuďom vždy priateľská. Niekedy vie byť vyložene násilná. A toto presne chcem tlmočiť. Pretože ľudia v Japonsku žijú v trvalom strachu z prírody. Stratili sme rešpekt a myslíme si, že dokážeme kontrolovať úplne všetko. Ale nedokážeme to a túto emóciu chcem vyjadriť vo svojej hudbe.
Pomerne dôležitú úlohu hrajú vo vašej tvorbe tradičné japonské nástroje, hlavne shō. Kedy ste začali spolupracovať s Mayumi Miyataovou, výnimočnou hráčkou na tomto nástroji ?
S Mayumi sme začali spolupracovať v roku 1985. Ešte ako študent som dostal objednávku od jedného japonského divadla napísať niečo v štýle tradičnej japonskej slávnostnej hudby, tzv. gagaku. Odvtedy mi Mayumi doslova zmenila život. Doteraz som pre ňu napísal asi desať skladieb, sólové diela i dva koncerty. Každý nástroj má svoje špecifické, úžasné znaky. Preto ak komponujem východnú hudbu, volím si vždy zvukovo a farebne primerané nástroje.
Na čom momentálne pracujete?
Pracujem na množstve skladieb, teraz komponujem veľa pre klavír. Klavír je veľmi náročný, čisto európsky nástroj a znamená pre mňa veľkú výzvu.
Toshio Hosokawa (1955) sa narodil v Hirošime, kompozíciu študoval v Berlíne (I. Yun, K. Huber). V roku 1980 sa prvýkrát zúčastnil na kurzoch v Darmstadte, kde je odvtedy pravidelným hosťom. Je umeleckým riaditeľom festivalov súčasnej hudby v Yamagushi a Fukuji, pôsobí ako profesor na Tokyo College of Music a na Akademie der Künste v Berlíne. Jeho tvorba zahŕňa orchestrálne skladby, sólové koncerty, komornú a filmovú hudbu i diela pre tradičné japonské nástroje. Typickým je prepojenie kultúr Východu a Západu. Medzi najvýznamnejšie Hosokawove skladby patria Circulating Ocean, In die Tiefe der Zeit, oratórium Voiceless Voice in Hiroshima, klavírny koncert Lotos under the Moonlight a opera Vision of Lear. T. Hosokawa patrí k najznámejším svetovým skladateľom a je držiteľom množstva ocenení ako Irino Prize, Rheingau Preis, Duisburger Preis, Arion Music Prize a Kyoto Music Prize. V posledných rokoch pôsobil ako rezidenčný skladateľ na festivaloch v Benátkach, Mníchove, Luzerne, Ríme, Varšave, Schwazi, Helsinkách, Avignone a Salzburgu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.