Mucha Quartet: „Kvarteto je pre nás najmä o ľudskom prístupe”

Za posledné dva roky sa členom Mucha Quartet podarilo vybudovať silnú značku, ktorú poznajú doma i v zahraničí. Mnohí ich mylne spájajú s menom najznámejšieho českého secesného maliara, no sami hovoria, že v hudbe nie je dôležitý názov, ale pokora, a napriek všetkým zahraničným úspechom a ponukám chcú zostať na Slovensku a hrať aj slovenskú hudbu.

Stretávame sa tesne po prázdninách; majú členovia sláčikového kvarteta niečo ako „sezónne prázdniny“?
Juraj Tomka: Leto bolo pre nás pomerne pracovné, pretože sme v auguste absolvovali majstrovské kurzy v Kanade, na ktoré sme boli vybraní ako „senior quartet“. Mám veľkú radosť z toho, že to vyšlo, pretože ešte v januári sme zvažovali účasť na Internationale Sommerakademie v Reichenau, vzápätí však prišla ponuka z Kanady, kde sme okrem dvoch koncertov absolvovali otvorené hodiny s významnými pedagógmi, ako napríklad Gerhard Schulz či Atar Arad.
Veronika Prokešová: Tá Kanada bola pre nás v podstate takou spoločnou „pracovnou dovolenkou“, splneným snom, ktorý sa, dúfame, ešte zopakuje. Ale treba povedať, že i napriek všetkým ostatným pracovným povinnostiam sme si našli trochu času aj na krátky oddych pri mori. (Smiech.)

Naposledy sme sa rozprávali pred dvomi rokmi po úspechu na medzinárodnej súťaži v Lugane. Čo máte odvtedy nové?
JT: Nedávno sme si robili sumarizáciu nášho pôsobenia od založenia kvarteta v roku 2003 a uvedomili sme si, že za posledné dva roky sa počet našich aktivít výrazne rozšíril. Pokračujeme v postgraduálnom štúdiu u Johannesa Meissla vo Viedni, zároveň začíname študovať u Güntera Pichlera v Madride, absolvovali sme kurzy a koncerty v Kanade, dve významné medzinárodné súťaže, nahrali profilové CD a zvládli výmenu na pozícii druhých huslí. Naskočili sme na dobre rozbehnutý vlak a teraz máme pred sebou ťažkú úlohu, toto všetko nielen obhájiť, ale aj udržať.

Kedy a prečo došlo k výmene sekundu?
Pavol Mucha: Andrej Matis, ktorý bol členom kvarteta od roku 2008, sa rozhodol odísť študovať do Ríma. Akceptovali sme to, avšak, boli sme nútení hľadať v relatívne krátkom čase náhradu. Vedeli sme o tom síce už od januára, no v pôvodnej zostave sme ešte stihli v júni absolvovať Borcianiho i súťaž v Prahe, takže sme sa rozlúčili dvomi peknými úspechmi.
Andrej Baran: Do Mucha Quartet som nastúpil v júli 2014 po návrate z Banskej Bystrice, kde som ukončil doktorandské štúdium. Začiatok bol samozrejme náročný, najmä z časových dôvodov, pretože okrem kvarteta pôsobím aj v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v Slavonic duu s gitaristom Adamom Marcom. Za krátke obdobie bolo potrebné naštudovať veľa nového repertoáru, absolvovali sme niekoľko koncertov po Slovensku a spomínané kurzy v Kanade, takže nástup bol skutočne veľmi intenzívny.

Ako dlho ste hľadali náhradu?
JT: Vyriešili sme to za pár týždňov, pretože sme mali niekoľko kandidátov. Keď sme zakladali Mucha Quartet, myslel som si, že naše pôvodné zloženie bude tým osudovým, hoci teraz to už vnímam inak. Je prirodzené, že sa veci v živote menia, preto dnes kvarteto beriem najmä ako veľmi dobrú profesionálnu záležitosť, v rámci ktorej môže dôjsť k zmenám na jednotlivých postoch. Čím sme starší, tým rýchlejšie sme schopní prispôsobiť sa novej situácii.
PM: Odchod člena po niekoľkých rokoch vždy ovplyvní celý komorný súbor, pretože si musíme na seba opäť zvykať. Teraz sme de facto v situácii, keď akoby nanovo študujeme väčšinu repertoáru...
JT: ... čo je pre nás na druhej strane aj dobré, pretože robíme revíziu doterajších interpretačných názorov a postojov, ktoré si musíme medzi sebou nanovo obhájiť, prípadne vyvrátiť a vzájomne sa konfrontovať s názormi, ktoré prináša Andrej. Jednoducho zisťujeme, že sa opäť niekam posúvame. Vekom sa však, prirodzene, menia aj naše životné nastavenia a je omnoho náročnejšie zvládať a časovo zosúladiť pravidelnú koncertnú činnosť, súťaže, štúdium, zamestnanie a súkromný život. Som však rád, že kvarteto je pre nás najmä o ľudskom prístupe, o tom, že sme si vzájomne sadli ako ľudia, že sa vieme porozprávať aj o bežných veciach, vzájomne si poradiť a pomôcť, ak je to potrebné...

Začiatkom júna ste sa zúčastnili prestížnej súťaže Premio Paolo Borciani v talianskom meste Reggio Emilia, z ktorej ste si odniesli 2. miesto a Cenu publika. Čo pre vás toto ocenenie znamená?
JT: Táto súťaž patrí do asociácie najlepších svetových interpretačných súťaží a išli sme tam s tým, že si zahráme pred porotou, v ktorej sedela okrem iných aj Martha Argerich či členovia rôznych svetovo uznávaných sláčikových kvartet. Získanie hneď dvoch cien bolo preto dosť nečakané, ale o to viac povzbudzujúce a motivujúce.
VP: Keďže sme naozaj nemali žiadne očakávania a brali to ako dobrú skúsenosť, bol pre mňa prekvapivý už samotný postup v rámci súťaže. To, že sme sa dostali medzi desať najlepších kvartet zo všetkých prihlásených postup do finále, nás len utvrdili v tom, že to, čo robíme, je zmysluplné a robíme to dobre.
PM: Ďalším pozitívom bol fakt, že porota nehodnotila iba to, či hráte spolu virtuózne a čisto, ale predovšetkým spoločný zvuk, farebnosť, frázovanie, pochopenie a cítenie skladby, celkové vystupovanie a prejav na pódiu. Určite by sa dalo našej interpretácii mnoho vytknúť, ale možno sme si okrem poroty naklonili aj divákov práve tým, že sme tam išli s úmyslom zahrať si a nie za každú cenu vyhrať.
JT: Je pre nás veľmi dôležité, že sa Mucha Quartet začína etablovať ako značka a ďalším pozitívom je aj to, že si nás všimli zahraničné agentúry, ktoré nám prisľúbili spoluprácu. V rokovaní sú koncerty v Bologni, Florencii, Londýne a  Nemecku, a hoci zatiaľ nemáme konkrétne termíny, veríme, že to vyjde.

Vzápätí nasledovalo víťazstvo na Súťaži komornej hudby Antonína Dvořáka v Prahe...
JT: Je dôležité byť v povedomí aj v stredoeurópskom prostredí, a hoci to bol prvý ročník, ľudia na súťaži boli viac-menej tí istí. Isteže je príjemné zvíťaziť a zahrať si v Sukovej sieni Rudolfina, ale uvedomujeme si tiež zodpovednosť – nezaspať na vavrínoch a ísť ďalej.

Na scéne pôsobíte už 11 rokov. Ako vnímate budúcnosť Mucha Quartet?
VP: Momentálne robíme všetko preto, aby sme sa prepracovali k európskej špičke a vytvorili z kvarteta platformu, ktorá nás bude schopná uživiť bez nutnosti akýchkoľvek bočných aktivít, pretože tie nám odoberajú čas aj energiu. Možno s výnimkou učenia, ktoré nás baví a ktoré by sme dokázali skĺbiť s koncertným hraním. Momentálne sme stále ešte len na začiatku a úspechy na súťažiach vnímame ako motiváciu neustále na sebe pracovať a zlepšovať sa. Avšak, za pár rokov dospejeme do štádia, kedy to už jednoducho ďalej nepôjde a vtedy bude najťažšie nadobudnutú úroveň udržať.
PM: Napriek všetkému by sme chceli zostať na Slovensku, aj keď sa veľakrát stretávame s prekážkami a kritikou. Bolo by ideálne získať status rezidenčného súboru v rámci niektorej z našich inštitúcií ako samostatné teleso s určitým počtom koncertov ročne a stabilným príjmom.

V novembri 2013 ste vydali svoje prvé profilové CD. Prečo ste si vybrali práve kvartetá Haydna, Mozarta a Ravela?
JT: Chceli sme sa odprezentovať takými „repertoárovkami“, základnými dielami pre sláčikové kvarteto, ktoré o nás podajú ucelený obraz. Preto sme zvolili Haydnovo Kvintové kvarteto, ktoré sme chceli nahrať už dávno, Mozartovo Kvarteto G dur a k ním kontrastné Ravelovo Kvarteto F dur. CD sme nahrávali v evanjelickom kostole v Senci v auguste 2013. Momentálne pracujeme na ďalšej nahrávke, na ktorú by sme už chceli zaradiť aj slovenskú tvorbu – staršiu, ale aj súčasnú.

Váš repertoár sa za posledné obdobie značne rozrástol. Je podľa vás lepšie špecializovať sa alebo byť zameraný všestranne?
VP: Myslím si, že nie je dobré špecializovať sa na začiatku kariéry, pretože kvarteto dnes musí byť vybavené všestranne, musí byť schopné zahrať rôznym spôsobom rôzne hudobné štýly, vedieť vystihnúť jednotlivé interpretačné odlišnosti u každého jedného skladateľa či diela. Špecializácia určitým smerom je dobrá, ale až časom. Originalitu a odlišnosť však prináša až vlastný interpretačný názor, ktorý si, samozrejme, musíme vedieť obhájiť. A to je ten individuálny profil kvarteta, ktorý by sme mali mať – vybudovať si vlastný názor a pohľad na hudbu.
PM: To okrem iného súvisí aj s povinným súťažným repertoárom, ktorý preveruje práve všestrannosť kvarteta, schopnosť odlíšiť poetiku Mozartových kvartet od Šostakoviča alebo Weberna...
JT: Pre mňa je výzvou hrať slovenskú hudbu, za čo vďačíme najmä Vladovi Godárovi, a som rád, že práve slovenské diela budeme môcť uviesť aj v rámci októbrového koncertu na Bratislavských hudobných slávnostiach.

Do konca roka vás čaká ešte niekoľko zaujímavých projektov. Môžete nám ich priblížiť?
JT: Zo súťaží sa momentálne pripravujeme na prestížnu Wigmore Hall Competition v Londýne, ktorej víťaz má možnosť získať cyklus koncertov vo Wigmore Hall a pozvánku na kurzy v Kanade na budúci rok. Čo sa týka koncertov, v rámci BHS odohráme spolu s Moyzesovým kvartetom sextetá Dohnányiho a Koesslera, pri príležitosti 110. výročia úmrtia Antonína Dvořáka sme rozbehli cyklus koncertov po Slovensku (Partizánske, Dolný Kubín, Banská Bystrica, Nitra) s názvom Mucha Quartet hrá Dvořáka, v cykle komorných hudobno-literárnych večerov musica_litera v Galérii Nedbalka uvedieme hudobné portréty Bacha, Beethovena a Šostakoviča so sprievodným slovom známych slovenských hercov. V novembri máme koncert v Slovenskej filharmónii s Františkom Novotným a Sergueiom Milsteinom, dostali sme ponuku hrať na Pražskej jari 2015 a verím, že sa postupne potvrdia aj spomínané koncerty v Taliansku, Anglicku a Nemecku. No a, samozrejme, musíme popritom ešte zvládnuť štúdium v Madride a v Bratislave.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.