Olga Peretyatko: „Poskytnúť divákom to, čo si žiadajú”

Pred niekoľkými týždňami zažiarila v role Fiorilly v Rossiniho Turkovi v Taliansku na festivale v Aix-en-Provence, kde sme v jej spoločnosti strávili príjemné júlové popoludnie. Vyhľadávaná ruská sopranistka Olga Peretyatko.

Pochádzate z hudobníckej rodiny. Aký to malo vplyv na vašu kariéru?
Môj otec spieva v slávnom Mariinskom divadle v Sankt-Peterburgu. Pôsobí ako člen zboru, hoci sa pôvodne pripravoval na kariéru sólistu. Ja som zmenila jeho plány: keď som sa narodila, musel zabezpečiť rodinu, takže prestal študovať a prijal miesto v zbore. Kariéru obetoval nám. Navyše, sólistická dráha si vyžaduje mimoriadnu vnútornú silu, nezlomného ducha, pevnú vôľu. Možno si uvedomil, že to nie je celkom jeho cesta a zborové účinkovanie je pre neho lepším riešením. Svoju kariéru tak považujem za našu spoločnú. Vždy sa zúčastňuje na mojich predstaveniach, bol aj v Aix-en-Provence. Je to dobrý pocit, cítiť, že je na mňa hrdý.

Aj vy ste začínali v zbore.
Už v pätnástich rokoch som sa chcela stať sólistkou, no bolo to priskoro. Otec mi radil počkať. Navrhol mi spievať najprv v zbore a súčasne študovať zborové dirigovanie. Nie preto, že by v tom videl reálnu možnosť môjho budúceho uplatnenia, ale aby som dostala pevné základy z hudobnej teórie a harmónie. Tieto znalosti sú veľmi dôležité, a predsa sa nedajú u spevákov považovať za samozrejmé.  

Mnohí vás prirovnávajú k Anne Netrebko; teší vás to alebo dráždi?
Nie ste prví kto mi kladie podobnú otázku. Beriem to filozoficky. Dnes už existujú speváčky, ktoré prirovnávajú ku mne a hovoria im: ste nová Peretyatko. Chcem hlavne naplno žiť svoj život. S Annou spievame rozdielny repertoár, nekonkurujeme si. Dobre sa poznáme, napríklad v rámci osláv Francúzskej revolúcie 14. júla sme pod „Eiffelovkou“ spievali Kvetinový duet z Delibesovej Lakmé.  

Cítite sa byť na javisku rovnako herečkou i speváčkou?
Nepochybne. Preto milujem operu – je syntézou všetkých umení: hudobno-vokálneho, divadelného, výtvarného, tanečného...

V minulosti mnohí speváci hlásali „prima la musica“. Myslíte si, že sa to zmenilo?
Život sa vyvíja. Umenie taktiež. My umelci sa musíme vyvíjať s dobou. Dnes už nestačí len nehybne stáť na javisku a spievať. Žijeme v zrýchlenom svete, plnom technológií a obrazov, vo svete vizuálnom, zaplavenom podnetmi. Publikum sa neuspokojí len s počúvaním hudby. Nudí sa. Chce sa aj pozerať a má na to právo. Podľa istých štúdií, pri sledovaní internetu nevenujú ľudia jednému obrazu viac než desať sekúnd. Najčastejšie sú to len tri sekundy. Či už to považujeme za zlé alebo dobré, je to svet, v ktorom žijeme. A my umelci musíme byť schopní poskytnúť divákom to, čo si žiadajú. Operná speváčka musí byť aj herečkou. Pri Rómeovi a Júlii sa očakáva, že interpretka bude aj vizuálne pripomínať pätnásťročnú titulnú hrdinku, a pokiaľ váži 150 kg, nie je hodnovernou. Niečo musí vo svojom živote zmeniť – racionálnejšie sa stravovať, športovať... Mimochodom, šport je pre zdravie operných spevákov obzvlášť dôležitým, prospieva hlasovej kondícii aj dychovej technike.

Takže, akokoľvek dobre spievajúci, ale vizuálne neatraktívny spevák, to má zložité...
Jednoznačne. Vezmite si spevákov spred tridsiatich rokov. V dnešných podmienkach by väčšina z nich neurobila žiadnu kariéru. Je to kruté, ale je to tak. Taký je život. Môžeme o tom polemizovať, ale faktom je, že obraz vládne svetom.

Svoju krajinu ste opustili ako dvadsaťročná a odišli do Berlína, kde stále žijete. Prečo ste opustili Rusko a prečo ste si vybrali práve Berlín?
Bolo to ako v kasíne: hodila som si kocky. V tom čase som už uvažovala o sólovej kariére a v Sankt-Peterburgu som začala chodiť na súkromné hodiny spevu. V auguste 2001 som sa po prvýkrát zúčastnila skúšky na berlínskom Konzervatóriu – bola to moja premiérová cesta na Západ. Profesorka v Berlíne mi odporúčala prihlásiť sa na konkurz ďalší rok, poradila mi, aký repertoár je pre môj hlas vhodný, čo si mám na skúšku pripraviť a dala mi aj ďalšie rady. Aj moja ruská profesorka ma povzbudzovala. Podľa nej som sa mala venovať Mozartovi, Händlovi, Bachovi a Nemecko považovala za vhodnú krajinu pre štúdium tohto typu repertoáru. Vo februári 2002 som prišla na skúšky a vyšlo to.

Ako si spomínate na čas strávený v Nemecku?
Počas prvých troch rokoch v Berlíne som ostala odkázaná sama na seba, bez podpory, finančných prostriedkov, a bola som nadšená. Zúčastnila som sa všetkých študentských projektov, využila každú príležitosť spievať, aby som si na seba zarobila a získala čo najviac skúseností. Vyhľadávala som každú možnosť byť v kontakte s publikom. Chodila som dokonca spievať pre seniorov do nemocníc a penziónov. Nikdy nezabudnem na túto úžasnú skúsenosť, dalo mi to nesmierne veľa po ľudskej stránke. Niekedy som plakala s mojimi poslucháčmi alebo nad situáciou, v akej sa nachádzali. A keď sa mi potom prišli poďakovať so slovami, že po dlhej dobe na chvíľu zabudli na bolesť, trápenie či samotu, vnímala som silný pocit zodpovednosti. Uvedomila som si, že umenie je pre ľudí dôležité, že im prináša niečo veľmi potrebné. Táto skúsenosť ma viedla k poznaniu, že spev je seriózna práca a že je mojou povinnosťou napredovať. Vtedy som sa prihlásila na berlínsku Akadémiu umení, kde som stretla profesorku Evu Wagnerovu-Pasquierovu. Dnes hovorí, že ma objavila. Bola to moja prvá akadémia a vynikajúca skúsenosť.

Takže vašu kariéru naštartovala berlínska Akadémia?
Áno. Osvojila som si tam cudzie jazyky, naučila sa pozorovať ostatných a učiť sa s nimi. Bolo to užitočné po všetkých stránkach. Ale študovať som neprestala ani potom. Od roku 2006 sa každoročne vraciam na Accademiu Rossinianu v Pesare. Tam som stretla aj svojho manžela, dirigenta Micheleho Mariottiho. Spoznali sme sa v roku 2010 pri inscenovaní Sigismonda, v Pesare sme sa aj o dva roky zosobášili a máme tam dom. A ďalšou dôležitou študijnou zastávkou bola Európska akadémia hudby v Aix-en-Provence.

Vaším prvým úspechom v Aix bol Stravinského Slávik v roku 2010. Ako naň spomínate?
Hneď moje prvé účinkovanie v Aix-en-Provence bolo náročné, keďže Slávik nie je práve ľahkým kusom. Vtedy som bola nesmierne vďačná za kvalitné štúdium – moja príprava bola dostatočne solídna na to, aby som zvládla vypätú rolu. Vďaka pevným základom si môžem dovoliť siahnuť aj po veľmi ťažkých partoch. Slávika vo výbornej produkcii Roberta Lepagea sme hrali šesťdesiatkrát, popri Aix aj v Toronte, Lyone, New Yorku, Amsterdame. Ale Aix považujem za jedinečnú a nenahraditeľnú vitrínu. Sú tu všetci: novinári, odborná kritika, riaditelia divadiel. Festival má neopakovateľnú atmosféru, ktorú treba zažiť.

Tento rok ste sa do Aix vrátili s Fiorillou, slobodnou ženou, ktorá chce rozhodovať sama za seba; rolou vášnivou hudobne i divadelne.
Po hudobnej stránke je to náročný part, dlhý a ťažký. Najmä preto, že spievam „najakrobatickejšiu“ verziu poslednej árie. Táto postava má vôbec veľa árií. A čo sa týka divadelnej formy, Fiorilla je snáď prvá operná feministka. Predstavte si ju: pred dvesto rokmi žije ako muž, chce byť slobodná, nie je spokojná v manželstve a šťastie hľadá inde. Na konci sa však spamätá. Ale nie je to happy end, skôr trpký záver. Dielo atmosférou pripomína Mozartove Così fan tutte – nie je to ani čistá komika, ani dráma, skôr niečo medzi tým. Presne ako v živote: ani biele, ani čierne, ale plné odtieňov a nuáns. Pre režiséra je to ideálny materiál. Poskytuje veľa možností a variácií, najmä v role Básnika, ktorý nie je súčasťou deja, iba ho pozoruje a snaží sa ho ovplyvniť zvonku. Je to nezvyčajná, vskutku moderná dramaturgia. Možno preto mám túto operu tak rada. Veľa ľudí si myslí, že Turek je akýmsi pokračovaním Talianky v Alžíri. Rossiniho si publikum často stotožňuje len s komickými titulmi, no dlžíme mu, aby sa do povedomia dostal širší záber jeho diela, nielen Barbier a pár ďalších opusov. Veľmi by som chcela, aby si aj Turek získal pozornosť, ktorú si zaslúži. Je to krásna, takmer „mozartovská“ hudba.

Počúvali ste pred naštudovaním Fiorilly iné speváčky?
Počúvala som Mariu Callas. Ona však nespievala túto verziu a pokiaľ si dobre pamätám, veľa z jej partu škrtli, čo je dnes už nemysliteľné. Ale Callas bola prvou speváčkou, ktorá popri spievaní vedela aj hrať. Pracovala na tom a bola veľmi vierohodná. Jej lekcia je stále aktuálna.

Špecializujete sa na belcanto – Rossiniho, Belliniho a Donizettiho, spievate aj Mozarta a Verdiho. Aké sú vaše ďalšie sny a výzvy?  
Teším sa z každého dňa. Je úžasné, že môžem robiť to, čo mi je blízke. Vždy som po tom túžila. Môžem si vyberať, čo a s kým budem spievať. A to v dobrých podmienkach. Som šťastná, že môžem každý deň žiť svoj sen.

Osem rokov ste odmietali Violettu a teraz ste prijali pozvanie do Lausanne a Baden-Badenu, kde ju budete spievať na jar 2015. Prečo?
Lebo prišiel pravý čas. V našom povolaní treba byť realistickým. Je nutné uvedomovať si vývoj a stav svojho hlasu, čo môžem a čo nie. Predtým som cítila, že na Traviatu je priskoro. Mentálne i vokálne. Po prvej Gilde v roku 2008 sa ma mnohí pýtali: „Kedy bude Violetta?“ Odpovedala som: „Počkajte.“ A ten moment prišiel. Začala som spievať jej árie na koncertoch a recitáloch. Môj hlas nadobudol potrebnú silu, najmä v strednej polohe. To je pri Violette nesmierne dôležité. Tento part nie je len sledom koloratúr v prvom dejstve, druhé a tretie dejstvo sú iné. Dnes už mi moja technika a štádium, v ktorom sa hlasovo nachádzam, dovolia, aby som sa v Traviate cítila bezpečne – môžem ju spievať naplno.

Aký ďalší repertoár vás láka?
Chcela by som spievať francúzske opery, najmä Massenetovu Manon. A tiež lepšie preskúmať Händla, znova naštudovať Alcinu, ktorú som už spievala v Lausanne alebo Giulia Cesara. Ale neopúšťam ani Rossiniho, ktorého poznám najlepšie a ktorého početné roly som naštudovala v Pesare, najmä tie menej známe. Ako napríklad Sigismonda, čo tak zmenil môj život. Ale to už viete..

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.