Juraj Hurný

Starší návštevníci SND si ešte pamätajú jeho Rodolfa, Alfreda, Jeníka. Tým mladším meno tenoristu Juraja Hurného zrejme mnoho nepovie. Po emigrácii sa ocitol na čiernej listine, nefiguruje ani v Encyklopédii dramatických umení Slovenska z roku 1989. Druhým domovom jedného z najtalentovanejších slovenských spevákov povojnovej generácie sa stal rakúsky Graz (pôsobí tu dodnes) a hostiteľskými javiskami popredné scény Rakúska, Nemecka, Švajčiarska či Belgicka.

 Vašu rodinu za minulého režimu ťažko perzekvovali. Priblížte nám svoje detstvo...
Keď som mal dva roky, môjho otca, niekdajšieho armádneho dôstojníka, odsúdili na dvanásť rokov za velezradu, z nich si desať odsedel. Priateľovi, ktorý sa rozhodol emigrovať, dal sprievodný list pre svojho brata žijúceho v Kanade. Kamaráta chytili, list našli a otec išiel spolu s ďalšími šiestimi spoluobvinenými sedieť. Pre mamu nastali ťažké časy. Obdobie medzi 1950 – 1960, to boli najťažšie stalinské roky. Vyhadzovali ju zo zamestnania, tlačili ju k rozvodu, stále žila v strachu, že ma odoberú do štátnej výchovy, keďže ma vodila do kostola. Aj otec si vo väzení mnoho vytrpel, najmä pre vieru.

 Ale ani po jeho návrate z väzenia sa vaše ťažkosti neskončili.
Mal som problémy dostať sa na konzervatórium. Našťastie sa za mňa zasadil profesor Josef Šnóbl vyučujúci hru na trúbke a prijal ma do svojej triedy. Bol to komunistický funkcionár, no slušný človek. Spriatelili sa s mojím otcom, často sa rozprávali o utrpení prežitom vo väzení. Pán Šnóbl, zrejme aj pod vplyvom týchto informácií, v roku 1968 emigroval do Švédska.

 Už z pozície sólistu operného súboru SND ste absolvovali dvojročnú stáž v Palerme. Ako sa vám to podarilo?
Politická nespoľahlivosť sa dedila, z otca sa preniesla na mňa. Mohol som sa vykúpiť, ak by som v poslednom ročníku konzervatória prijal ponuku a vstúpil do strany. Odmietol som. Vzhľadom na môj kádrový profil teda neprichádzalo do úvahy, aby som išiel do zahraničia študovať na štátne trovy. Otec kdesi našiel informáciu o centre pre zdokonaľovanie mladých spevákov v Palerme, tam sa dalo uchádzať o talianske štipendium. Na predspievanie som cestoval s malou dušičkou, lebo neplatenú dovolenku v divadle i cestovnú doložku som si vybavoval s argumentom, že už mám priznané ročné štúdium. To by bola hanba, keby som štipendium nedostal! Našťastie, vabank vyšiel. Mojou profesorkou bola najslávnejšia Turandot svojej doby Gina Cigna. Vtedy už stará dáma, ale energická, čulá, sebavedomá, vedomá si svojich kvalít. Prijali ma na rok, potom mi vďaka pani Cignovej štipendium predĺžili na dva roky.

 V čom spočívala vokálna metóda Giny Cignovej?
Pani Cigna pôvodne študovala klavír. Veľmi si na tom zakladala, často nás sama korepetovala. Nemala úmysel ma „prerábať“ (od Idy Černeckej som na konzervatóriu dostal naozaj dobré základy), len sa snažila eliminovať akýkoľvek nábeh k nazálnemu tónu. Podstatou jej metódy bolo spievať do podnebia a na dychu. Čo sa mi tá nastískala bránice... V duchu talianskej belcantovej školy nedovolila žiakom žiadne umelé štylizovanie sa. Učila nás spievať prirodzene, akoby človek rozprával, vysloviť každú spoluhlásku a pritom všetko viazať do krásnej legatovej frázy. Veľmi bazírovala na autentickej výslovnosti – a u mňa veru bolo na čom, kamaráti si ma spočiatku radi doberali pre nedokonalú taliančinu. Bola to skvelá škola, z ktorej som tri desaťročia ťažil, keďže ťažiskom môjho repertoáru sa stala práve talianska opera.

 Sólista opery SND s diplomom od Giny Cignovej. Kariéra sa vám krásne rozbehla. Čo ju pribrzdilo?
Po návrate z Talianska ma konfrontovali s ďalšou ponukou vstúpiť do komunistickej strany. To by však pre mňa znamenalo poprieť svoju vieru, a tiež priznať komunistom, že otcovo utrpenie bolo oprávnené a zaslúžené. Opäť som odmietol a vtedy sa začalo šikanovanie. Moje zmluvy s televíziou, OPUS-om, koncerty – všetko sa anulovalo. Nasledoval úder pod pás: na stretnutí po premiére Traviaty mi vtedajší šéf Opery SND Pavol Bagin pred celým súborom oznámil, že môj výkon v postave Alfreda sklamal a musí rozmýšľať nad mojím preradením do zboru. Cítil som to ako veľkú nespravodlivosť, zrútil sa mi svet. Vtedy sa postavil doktor Gustáv Papp – idol môjho detstva, hrdinský Jánošík – a ako jediný sa ma zastal. Nikdy na tú chvíľu nezabudnem.

 Začali ste si hľadať nové miesto?
Mal som ponuku z Prahy, už ma tam poznali ako Lenského a Rodolfa. Bol by som ju prijal, pre pokoj. Přemysl Kočí s radosťou súhlasil, len som si mal pýtať „požehnanie“ zo SND. Pavol Bagin ma však odmietol uvoľniť – vraj existuje tichá dohoda, že Praha s Bratislavou si spevákov nepreberajú. Posledným pokusom vyriešiť situáciu bolo predspievanie agentovi Wolfgangovi Hartlovi, ktoré som si vybavil v priestoroch Slovenskej filharmónie. O týždeň som dostal list, že má pre mňa zmluvu na Čarovnú flautu vo Viedni a na Die schweigsame Frau v Kolíne nad Rýnom. Začalo sa to výborne. Ale z ministerstva kultúry prišla stopka – vraj nie som káder, ktorý by mohol v zahraničí reprezentovať našu socialistickú vlasť. Pochopil som, že tu nemôžem ostať.

 Ako sa vám podarilo emigrovať?
S otcom sme v roku 1977 požiadali o doložku na vycestovanie na hokejové majstrovstvá do Viedne. Pridelili nám ju, ale v čase turnaja sme ju nevyužili. Mama zase dostala povolenie na návštevu príbuzných v Rakúsku. V tom čase som už bol ženatý. Vyslúžili sme si tajný cirkevný sobáš v našom byte, takže nikto netušil, že mám manželku. Do Viedne sme cestovali vlakom – v jeden deň ja, na druhý deň rodičia a manželka, ktorú s nimi nedávali dokopy. Bral som si so sebou frak a lakovky s legendou, že idem na oslavu strýkovej zlatej svadby. Šéfom colnice bol pán Šindler, dobrý človek, otcov kamarát z mladosti. Už v čase talianskeho štúdia ho otec párkrát telefonicky poprosil, aby ma príliš neprehliadali. Vďaka tomu som neraz hladko prešiel hranicou so zakázanou literatúrou v kufri. Aj teraz sa pán Šindler zachoval ako čestný a veľkorysý človek. Určite mu došlo, čo sa deje, keď nás deň po dni stretol vo vlaku do Viedne. Rodičom poprial veľa šťastia a nechal ich ísť. Všetko teda dopadlo priam zázračne. No napriek tomu to bola pre mňa nesmierne ťažká chvíľa, nikdy som nechcel opustiť vlasť.

 Angažmán ste dostali v Grazi, tunajšej opere ste dodnes verný.
Prvé predspievanie som absolvoval v Linzi, ale môj agent Ioan Holender chcel, aby som sa predstavil aj v Grazi. Divadlo i mesto ma očarili, bola to láska na prvý pohľad. Angažovali ma s okamžitým nástupom a mne padol kameň zo srdca. Predsa len, bola to vypätá situácia, od môjho úspechu záviselo živobytie celej rodiny. V Grazi som sa cítil slobodný a šťastný, nikto nás neprenasledoval pre vierovyznanie.

 Ako vás prijali kolegovia?
Tu vždy panovala dobrá atmosféra. Z Bratislavy som poznal konkurenčnejšie prostredie, človek sa stretol aj so závisťou či intrigami. V Grazi platí „spievaj a nechaj spievať“. Navyše som bol na svoj fach sám, väčšina predstavení sa robila na jedno obsadenie. Ak prišiel hosť, tak formátu Carreras, Bergonzi, Nesterenko, Ghiaurov, Nilsson. Dnes už Graz nemá prostriedky na operné esá.

 Boli ste veľmi vyťažený?
Väčšinou áno. V niektorých sezónach som mal v repertoári pätnásť prvoodborových partov, a to som neúčinkoval vo všetkých tituloch.

 Popri stálom angažmáne v Grazi ste hosťovali v takmer všetkých rakúskych divadlách i na viacerých popredných scénach Európy. Vídali ste sa na javisku so svojimi rodákmi?
Málo. V Mníchove sme sa stretli s Petrom Dvorským, no nie v jednom predstavení – on spieval v Rigolettovi, ja nasledujúci deň vo Wagnerovom Zákaze lásky po boku slávneho nemeckého barytonistu Hermanna Preya. Na konzervatóriu sme boli s Petrom najlepší kamaráti. Vlastne sme sa nikdy nerozhnevali, rozdelili nás komunisti. Keď Peter vstúpil do strany, prestali sme sa stýkať, náš kontakt sa zmenil na formálny. Z ďalších rodákov som spoluúčinkoval s Luciou Poppovou v Zürichu vo Veselej vdove – ona spievala Hanu Glawari, ja Camilla de Rosillon. V tom predstavení bol obsadený aj ďalší Slovák – Gejza Zelenay, ktorý tu po emigrácii získal angažmán. Spravili sme si taký malý slovenský festival.

 Graz je známy pozitívnou afinitou k modernému režijnému divadlu. Aký máte k nemu vzťah vy?
Nie som a priori proti modernému divadlu. V súčasnom repertoári máme inscenáciu Nápoja lásky, ktorá sa odohráva na pláži, speváci sa na javisku dokonca sprchujú. Ale je urobená veľmi vkusne, vtipne a hlavne – príbeh ostáva neporušený. Neviem sa však stotožniť s demolujúcimi režisérmi. Opera sa dá aktualizovať zasadením do iného prostredia, ale príbeh musí ostať, nemožno ho zmeniť napríklad tak, ako to spravil Stefan Herheim v Manon Lescaut (v čísle 1-2 o nej referoval Vladimír Blaho, pozn. red.). Považujem ho za talentovaného človeka, no v tomto prípade sa prehrešil nielen voči sujetu, ale aj voči hudobnej dramaturgii – gradácia hudby sa vôbec neodrazila v javiskovom tvare, keďže režisér ignoroval finále dejstiev.

 V Grazi pripravil viacero inscenácií Peter Konwitschny, dobre známy aj slovenským divákom.
Konwitschny do inscenácií intenzívne projektuje vlastnú osobnosť, detstvo, vzťah s otcom. Jeho réžie sú veľmi fyzické, nemajú zmysel pre humor. V Bohéme mi oponoval, že moje poňatie Rodolfa je príliš jemné – láska, to je podľa neho bolesť. Druhé dejstvo vrcholilo sexom Marcella a Musetty. Aj v Pikovej dáme Grófka umiera pri sexe s Hermannom. No napriek občas prehnanej expresivite a zvýraznenému sexuálnemu podtextu inscenácií je Peter Konwitschny pozoruhodný, muzikálny a hudobne erudovaný režisér. Spomínam si, ako mi raz na skúške Macbetha kázal, aby som si sadol „na ten f molový akord“. Mnoho jeho kolegov ani nepozná noty.

 Štýl ktorého z európskych režisérov je vášmu vkusu najbližší?
Mám veľmi rád Jeana-Pierra Ponnella. Sám som účinkoval v jednej z jeho inscenácií, hoci som do nej vstúpil dodatočne. Na Ponnellovi obdivujem kompaktnosť a harmóniu, ktorá vyplýva z toho, že bol súčasne režisérom i výtvarníkom svojich inscenácií. V mojej zbierke DVD sa nachádza viacero z nich. Navonok pôsobia možno konzervatívne, ale vnútornou štruktúrou sú veľmi moderné.

 Po novembri 1989 sa aj pre vás otvorili dvere do vlasti. Nemali ste v úmysle spievať na Slovensku častejšie?
Mám pocit, že som doma nebol ktovieako vítaný. Možno som na ľudí, ktorí kolaborovali s komunistickým režimom, pôsobil ako živý výkričník. V SND som spieval po revolúcii len raz, vo Verdiho Sile osudu, viac ma nezavolali. Aj vtedy som bol skôr východiskom z núdze, keďže divadlo nemalo alternanta k Sergejovi Larinovi. Ale som vďačný aj za tú jednu príležitosť.

 Keď dnes rekapitulujete svoju kariéru, čo považujete za jej míľniky?
Prvým zlomom bolo určite angažmán v Slovenskom národnom divadle. Vďačím zaň Štefanovi Hozovi, ktorý nás na konzervatóriu učil operné herectvo. Spravil veľmi pekné gesto: ako vokálny pedagóg nemal v tom čase žiakov, ktorí by ašpirovali na angažmán v SND, a tak veľkoryso pomohol absolventom svojej kolegyne, Petrovi Dvorskému a mne. Druhým míľnikom bol príchod do Grazu – od neho sa odvinula celá moja kariéra. No a posledný prelom ma čaká 1. septembra tohto roku, kedy nastupujem do penzie a môj operný život sa skončí. Hoci nie vždy bez problémov, ale bol nádherný. Som nesmierne vďačný Bohu, že som dostal možnosť interpretovať hudbu, ktorú nadovšetko milujem.

 Ako plánujete tráviť roky na penzii?
Určite sa budem venovať zveľaďovaniu svojej zbierky DVD. Uvažoval som tiež nad tým, že by som sa stal súčasťou zvláštneho projektu. Ide o ľudí, ktorí robia v hospicoch spoločníkov umierajúcim, a tak im uľahčujú prechod na druhý breh. Neviem, či by som to zvládol, ale táto služba by ma zrejme dokázala naplniť.   

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.