Milada Synková: „Teší ma rôznorodosť môjho povolania“

Desaťročia je dobrou dušou operného zákulisia a spevákom pomáha pripravovať sa na podávanie čo najlepších výkonov na scéne. Vzhľadom na cenné skúsenosti nadobudnuté oddanou umeleckou prácou dodnes radí i  tým najskúsenejším sólistom, ktorí sa na ňu neváhajú s dôverou obrátiť. Aktuálne si korepetítorka Milada Synková pripomína dve významné jubileá, osobné i profesijné. Jej päťdesiatročné pôsobenie v Opere SND je dokonca oficiálne zaregistrované ako slovenský rekord.

Čo vás vlastne priviedlo ku klavírnej spolupráci?
Zapôsobilo tu viacero náhod. Na prácu korepetítorky som sa vlastne nikdy nepripravovala, napokon, klavírna spolupráca ako odbor na škole ani neexistovala. Počas štúdia na Filozofickej fakulte UK u mňa pani profesorka Schimplová, ktorá učila hlasovú výchovu a viedla dievčenský zbor, odhalila predpoklady pre korepetíciu. Zavolala ma do svojej triedy, kde som sprevádzala aj jej ďalších žiakov. Jej manžel Kornel Schimpl tu bol tiež pedagógom a požiadal ma, aby som sprevádzala v dievčenskom zbore, väčšinou išlo o rozličné piesňové cykly. Neskôr som nastúpila do Slovenského filharmonického zboru, pôvodne rozhlasového telesa, ktoré bolo do filharmónie začlenené od 1. januára 1957. Aj tam som popri spievaní dostala príležitosť sprevádzať, najmä sólistov pri štúdiu oratoriálnych diel.

 V roku 1963 viedli vaše kroky do Opery SND, kde pôsobíte dodnes...
Išlo o ďalšiu náhodu. Vo filharmonickom zbore spieval bývalý archivár opery Michal Plško, ktorý vedel, že čoskoro skončím školu a opýtal sa ma, či by som nechcela robiť korepetítorku v opere, keďže sa tam malo uvoľniť miesto. Samozrejme, že som prejavila záujem, no vtedy som ešte nemala jasnú predstavu, čo všetko sa s touto prácou spája. Uvedomovala som si však, že asi bude rozdiel v klavírnom sprievode pri piesňových cykloch a v opere. Napokon som prešla prísnym konkurzom a 1. mája 2013 uplynulo práve päťdesiat rokov od podpisu zmluvy. Zaujímavé, že na základe umiestenky, ktorú som ako čerstvá absolventka dostala, by som inak bola musela ísť učiť do Trnavy...

 Ako ste sa oboznamovali s prácou klaviristky v opere?
Základné poznatky o operných spevákoch a príprave árií som získala u docentky VŠMU Anny Korínskej, ku ktorej som chodila na súkromné hodiny spevu. Zoznámila som sa tu s mnohými spevákmi a postupne som sa tiež dostala ku korepetícii. V divadle som zasa trávila takmer celý voľný čas, študovala klavírne výťahy, obsahy opier, stretávala sa s množstvom operného repertoáru. Ale hlavne som sa potrebovala oboznámiť so zvukom orchestra, začala som preto navštevovať predstavenia a zisťovať, čo všetko počuť z orchestra, a čo môže poskytnúť klavirista sólistom, aby sa mohli čo najlepšie orientovať. Táto učňovská fáza mi zabrala asi päť rokov.

 Na ktorú umeleckú spoluprácu v SND rada spomínate?
V opere sme boli štyria korepetítori a každý dirigent si niekoho z nás zobral k sebe, mal ho takpovediac „pod dozorom“. Najčastejšie som pracovala s Viktorom Málkom, bol všeobecne veľmi prísny, ale najviac ma aj naučil. Podobne tiež napríklad Tibor Frešo. Od nich som pochytila mnohé praktické veci potrebné pri štúdiu nových diel, či už s jednotlivcami alebo s celým ansámblom. Veľkým šťastím pre mňa bolo, že som často pracovala napríklad s Margitou Česányiovou či s Bohušom Hanákom. Obaja boli vzorní, svedomití a sústredene sa venovali príprave. Spomínam i na Zdeňka Košlera, okrem jeho obľúbeného Mozarta som s ním pripravovala aj Janáčkovu Vec Makropulos. Postupne som sa prepracovala k súčasnejším titulom, naštudovala som viaceré Benešove, potom Cikkerove i Suchoňove opery, ktoré zasa pripravovali najmä Tibor Frešo a Ondrej Lenárd.

 Skúsenosti máte aj s hrou v orchestri...
Keď mi pán Frešo prvýkrát povedal, že mám hrať sólo v Čarovnej flaute, nemala som s tým ešte skúsenosti. V diele sú tri sóla, veľmi dobre ich počuť, preto klavirista už musí poznať, čo bude od neho ktorý dirigent vyžadovať. Ani neviem, ako som ten part vtedy odohrala. Postupne sa to však usporiadalo a neskôr ma aj Viktor Málek zavolal do komorného orchestra Camerata slovaca, ktorý založil v roku 1969. Hra v orchestri je povinnosťou korepetítora a zároveň jednou z nástrah číhajúcich na umelca začínajúceho prakticky od nuly. Klaviristi s tým majú často problém, pretože nie je jednoduché skoordinovať frázovanie pri úderoch na klaviatúru s frázovaním sláčikových a dychových nástrojov. Môžu síce dobre hrať, mať sluch či rytmus, ale skúsenosť prichádza rokmi. Neraz ide o náročné party vyžadujúce si mesiace cvičenia, ako napríklad Giulietta od Bohuslava Martinů či Gershwinova opera Porgy a Bess, ktorá je priam klavírnym koncertom. V Brittenovom Kominárikovi je orchester postavený na zostave sláčikové kvarteto, bicie nástroje a klavír štvorručne, čo je tiež ťažké na súhru.

 Čo je pre dobrého korepetítora rozhodujúce?
Klaviristi, ktorí majú pred očami koncertnú dráhu, sa sústreďujú na svoje hranie, ale korepetítor zostáva v pozadí. Musí byť však rozhodný, pretože zásadne ovplyvňuje celé naštudovanie, no nesmie sa presadzovať. Rozhodne sa netreba trápiť vyhrávaním „koncertov“. Z klavírneho výťahu je nutné koncentrovať sa na to, čo potrebuje počuť sólista z orchestra, najmä na harmonickú podporu. Často sa v partitúrach vyskytujú napríklad skupiny šestnástinových nôt v sláčikoch, ktoré spevák nemôže vnímať, ale zato musí počuť akord pod týmito pasážami. Alebo treba zvýrazniť sólový nástroj, ktorý dobre počuť z orchestra – mnohé sopránové árie sú často písané s flautou, v Nápoji lásky hrá v tenorovej árii sólo fagot, v Donovi Giovannim sprevádza Zerlinu violončelo. Popri hudobnom zvládnutí si veľa úsilia vyžaduje aj charakterové vystavanie roly. Dôležitá je práca s recitatívmi, pretože práve v nich sa posúva dej dopredu. Dohliadať treba aj na správnu výslovnosť v konkrétnom jazyku. Dnešná situácia už našťastie umožňuje uvádzať opery v origináloch a nie je to „buržoázny prežitok“, ako sa zvyklo v minulom režime hovoriť. Skrátka, celá príprava so spevákom smeruje k tomu, aby rola bola naštudovaná čo najlepšie do posledného detailu, hlasovo, výrazovo, obsahovo i štýlovo.

 Na čo zvyknete upozorňovať spevákov pri jednotlivých štýlových obdobiach?
Pri klasicizme, prípadne belcantovom repertoári, musíme dôslednejšie sledovať zápis a dbať na presný rytmus. Keďže v orchestri je väčšinou napísané to, čo spieva spevák, ak by boli vzájomne rytmicky nesúrodí, bolo by to počuť. V dielach romantizmu či verizmu sa dá naopak sústrediť viac na výraz, spevák si môže dovoliť väčšiu voľnosť voči orchestru, používať viac ozdôb, portamentá či vibrato.

 Líši sa klavírna spolupráca pri koncertnom vystúpení?
Pred koncertom začínam cvičiť v predstihu, pretože uprednostňujem v príprave určité prestávky, až potom nasledujú skúšky so sólistom. Na približne hodinu a pol trvajúci koncert musíme skúšať aj mesiac, aby sme sa umelecky stotožnili, pretože z interpretácie musí vyžarovať jeden duch a názor. Výsledný hudobný tvar mám zvyčajne v predstave už zo zápisu.

 Takýto proces prípravy však nie je možný na konkurzoch a súťažiach...
Tu sa o príprave nedá hovoriť, keďže spolupracujem s ľuďmi, ktorých som v živote nevidela, prípadne musím odohrať áriu, ktorú nepoznám. Korepetítor musí byť teda natoľko skúsený, že prečíta aj neznáme – napokon, značnú časť práce tvorí hra z listu – a dokáže sa spevákovi prispôsobiť. Často sa na predspievaniach stáva, že spevák stojí na javisku, ja som pri klavíri v „jame“ a vôbec na seba nevidíme. Už som si ale natoľko vycvičila sluch, že počúvam, ako dýcha, a keď dokončí frázu, som schopná zahrať s ním začiatok ďalšej frázy bez toho, aby som na neho videla. Niekoľkokrát som hrala na súťaži Belvedere vo Viedni a spomínam si na rok, keď som v priebehu troch dní sprevádzala 64 sólistov, čo bolo fyzicky i psychicky nesmierne náročné...
 

Tridsaťpäť rokov ste svoje skúsenosti odovzdávali aj študentom na VŠMU...
Najskôr som nastúpila na Katedru skladby a dirigovania, potom som prešla aj na Katedru spevu. Keď pán dirigent Málek obnovil existenciu študentského symfonického orchestra, mali sme v rámci Operného štúdia opäť možnosť pripravovať určité časti opier, vždy podľa toho, aké hlasy boli medzi študentmi. Hoci už na VŠMU nepôsobím, zostávam s mnohými v priateľskom, často i pracovnom kontakte.

 V Soule ste opakovane viedli interpretačné kurzy slovanskej hudby. Ako došlo k tejto spolupráci?
Pán Hrubant ma ako šéf opery odporučil Milanovi Sládkovi. Skupinu bábkohercov som mala naučiť Figarovu svadbu tak, aby dokázali odohrať predstavenie s bábkami. Mnohí nepoznali ani noty, no napriek tomu sme všetko zvládli. Prvé skúšky sme absolvovali v Nemecku, ale projekt bol pripravovaný pre Soul. Na javisku mal sedieť orchester, pred orchestrom sólisti a pred nimi sa malo odohrávať bábkové divadlo. Odcestovala som o týždeň skôr a najprv som pracovala sama s tamojšími sólistami. Nasledovali ansámblové skúšky a napokon sedem predstavení. Na základe toho som dostala pozvanie na tamojšiu vysokú školu, aby som viedla interpretačné kurzy práve so zameraním na slovanskú hudbu. Potom som sa tam vracala pravidelne, asi sedemkrát. Tamojší študenti sú nesmierne pracovití, keď sa začínalo o ôsmej ráno, boli nastúpení už v polhodinovom predstihu, aj všetky noty mali vzorne pripravené. Majú tiež krásne hlasy. Neviem, či je to dané klímou, slaným morským ovzduším, tak ako Taliani, ale i Slováci – hoci my more nemáme – majú nádherne farebné hlasy. Mnohí sa vtedy pripravovali na vysoké školy do Európy, vzdelanie chceli získať v prostredí s tradíciou.

 Vaše pôsobenie sa spája aj so zbormi. Je práca s väčším telesom odlišná od práce so sólistom?
V telese nemôžem pracovať natoľko samostatne a musím sa podriadiť dirigentovi. Keď študujem so sólistami, som zodpovedná aj za prípravu roly. Ale opäť do chvíle, keď skúšky preberá dirigent. Prispôsobovanie je celoživotná náplň.

 V Speváckom zbore mesta Bratislavy pod vedením Ladislava Holáska popri klavírnej spolupráci tiež aktívne spievate, iste aj tu sa váš repertoár rozšíril.
Veľa oratoriálnych diel som naštudovala už v Slovenskom filharmonickom zbore, ale samozrejme, tu pribudli mnohé ďalšie. Môžem však povedať pravdu? Teším sa vždy, keď už sedí pri klavíri v zbore niekto iný a ja si môžem konečne oddýchnuť a zaspievať.

 Ktoré diela vám prirástli k srdcu najviac?
Ťažko povedať, asi všetky krásne opery. Ak by som si mala vybrať, potom jednoznačne Bohéma, veľmi rada mám tiež Turandot, aj vďaka našej aktuálnej inscenácii. Dopustiť nedám ani na Mozarta a jeho Dona Giovanniho a Figarovu svadbu. Z novších diel Gershwinovu Porgy a Bess, opery Bohuslava Martinů, Brittenovu Žobrácku operu i nedávno obnoveného Kominárika a zo slovenských Suchoňovu Krútňavu. Z ostatných diel som si nesmierne obľúbila Rossiniho Stabat Mater, pretože aj napriek tematike je to nádherne melodická, pozitívna skladba. Ďalej Dvořákovo či Verdiho Rekviem, ktoré považujem za piliere vokálno-inštrumentálneho repertoáru. Spomínam tiež na náročných Šostakovičových Desať poém a na vystúpenie s filharmonickým zborom v Rudolfine, na ktorom sa zúčastnil aj Šostakovič osobne. Dirigoval pán zbormajster Dobrodinský a koncert mal priam neskutočnú atmosféru – bola to zvláštna skladba s ťažkou lyrikou, odrážajúca chudobu a príkoria ruského ľudu.

 Neľutovali ste niekedy, že ste sa nevenovali sólovej kariére?
Vždy som rada ľuďom skôr pomáhala a v tejto práci som sa našla. Vôbec nie je natoľko jednotvárna, ako by sa mohlo zdať. Na študovanie prichádzajú stále nové opery, pri ktorých treba rozmýšľať vždy trochu inak, neustále prehodnocovať. Moderné diela zasa prinášajú zvýšené nároky na technické zvládnutie. Neľutujem, teší ma rôznorodosť môjho povolania – štúdium, príprava, otvorenosť voči novým zážitkom a poznatkom...

X

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.