Adriena Bartošová

Hlavnými dramaturgickými líniami jej aktuálneho albumu Softly sú latinskoamerický rytmus a jej obľúbené jazzové štandardy v pozoruhodných aranžmánoch. Vo svojom prejave prepája sentiment s expresivitou, vyhýba sa lacnej patetickosti a vďaka tomu sa jej darí zachytiť horkosladkosť piesní so sebe vlastnou nežnosťou. Speváčka a skladateľka Adriena Bartošová.

Na albume Softly sa objavuje množstvo hudobníkov; prečo ste zvolili viacero muzikantských konštelácií?
Nahrávky vznikali postupne a spontánne vo viacerých zostavách, hoci výbornou bola už tá pôvodná s Jurajom Burianom, Gabom Jonášom, Martinom Gašparom a Martinom Valihorom. Spolu sme nahrali štyri skladby a po dlhšom čase som pokračovala v komornejšom duchu len s Ľubošom Šrámkom a Martinom Ďurdinom. Keďže výdavky za štúdio prerástli moje možnosti, doložila som staršie nahrávky, ktoré sa nedostali na predchádzajúce CD a hodili sa sem dramaturgicky. Aj to bol dôvod účasti viacerých zaujímavých muzikantov, s ktorými som priebežne spolupracovala i spolupracujem a ktorých si veľmi vážim. Na konci, pri masteringu, som ešte predsa len nahrala zopár piesní s Petrom Preložníkom; na CD som z nich však zaradila len jednu.

 Uvažujete nad regulárnou kapelou, s ktorou by ste nový koncertný program prezentovali?  
Väčšinou koncertujem s jednou zostavou, hoci šikovných muzikantov, ktorí sú veľmi vyťažení, treba často nahrádzať. Iste by bolo jednoduchšie mať kapelu s mladšími a menej zaneprázdnenými hudobníkmi, čo je však podmienené väčšou koncertnou šnúrou, aby sa oplatilo poctivo nacvičiť dlhší program. V súčasnosti však nie je isté, koľko koncertov sa podarí zrealizovať a potrebovala by som pomoc manažéra alebo dobrého sponzora. Nemám, žiaľ, povahu ani čas zháňať ich, tak po úvahe beriem ponuky, ako prichádzajú. Zväčša ide o rôzne projekty a požiadavky s nimi spojené. Čo sa týka koncertnej podoby albumu, v prípade viacerých skladieb už existovala, hoci niektoré detaily sa utriasli tesne pred nahrávaním. Keďže ide o spoluprácu s viacerými hudobníkmi, bude ťažké zrealizovať presnú podobu nahrávok na všetkých koncertoch. Na krste CD sa to však nádherne podarilo!

 S viacerými z týchto hudobníkov spolupracujete dlhší čas. Neláka vás experiment s neznámymi umelcami prinášajúcimi nové postupy?
Tá cesta ma láka už dlhšie a zrejme by ma v tom mal niekto viac povzbudiť. (Smiech.) Našťastie sa to podarilo aspoň v prípade Ľuboša Šrámka. Je to vynikajúci a mimoriadne inšpiratívny muzikant, vzájomná komunikácia pri aranžovaní i nahrávaní bola perfektná. Ostalo to tak, ako sme to na prvýkrát nahrali, jedine Maťko Ďurdina dohral svoje sóla.
 Nosným pilierom albumu sú jazzové štandardy. Myslíte si, že je potrebné prinášať na ne nový pohľad?
Mojou primárnou ambíciou nebolo nahrať jazzové štandardy. Nie nadarmo ich však všetci jazzmani radi spracúvajú, a tak aj mňa vyprovokovala možnosť posunúť niektoré skladby vďaka tvorivému prístupu mojich muzikantov do polohy, ktorá ma najviac vystihuje. Mojim autorským projektom nevenovali médiá v poslednom čase výraznejšiu pozornosť a do dramaturgie nahrávky sa hodili len štyri moje piesne; bolo by ich viac, ale pre aranžmány som si ich nechala na iný projekt, kam dramaturgicky lepšie zapadnú. Okrem toho môj koncertný program vždy spestrovali rôzne štandardy. Preto som zatúžila dať na album pohodové skladby, ktoré radi hrávame na koncertoch, aby sa pri nich dobre relaxovalo.

 Nepremýšľali ste nad slovenskou podobou textov?
Premýšľala a aj skúšala, až kým som nepochopila, že náladu i celkovú výpoveď niektorých skladieb môže preklad občas pokaziť. Zrazu to nebolo ono.

 Patria tieto štandardy k vašim najobľúbenejším?
Je to časť z tých obľúbených, aj keď najradšej mám skladby v rytme bossanovy. Pôvodne ich tam malo byť viac, ale v danom čase sa mi nepodarilo získať zaujímavé aranžmány, tak som to odložila na koniec roka.

 Pri nahrávaní štandardov je dôležitý prístup k aranžmánom. Nechali ste hudobníkom dostatočný priestor na realizáciu?
Samozrejme. Prístup k už vytvorenému dielu približuje osobnosť muzikanta. Osobne si myslím, že je dobré zachovať „ducha skladby“, čiže jej výpoveď a myšlienku. Stretla som sa s viacerými prístupmi spracovania skladby. Ako som spomenula, mám rada bossanovu a náladu, ktorá z nej vychádza, jej lyrické texty podfarbené bohatou melodikou. Myslím si, že tam netreba nejako výrazne „novátorsky“ zasahovať, pretože sa čaro ležérnosti a toho niečoho „obzvlášť príjemného“ môže vytratiť. Avšak aj zmena charakteru piesne je istým prístupom. Jazzmani sa niekedy radi pretekajú, kto prinesie novší a zaujímavejší „pohľad na vec“. Naozaj záleží nielen od typu skladby, ale aj od individuálneho vkusu danej osobnosti – aj v tom spočíva jeho umelecká výpoveď. Najhoršie je, keď niekto skopíruje aranžmán alebo štýl iného speváka a zaspieva to síce technicky správne, no neprinesie nič nové ani spontánne. Tomu sa snažím vyhnúť. Krásne to opísal Samko Hošek, jeden z mojich mladších, šikovných kolegov: vedieť vyjadriť svoje nápady a zhmotniť ich v hudbe tak, aby to muzikanti s radosťou spracovali, na to musí byť spevák hudobníkom. Ja si navyše myslím, že na určité veci musí dozrieť nielen hudobne, ale aj ľudsky.

 Ako ste k starým americkým štandardom pristupovali v polohe európskej interpretky?
Hudbu v mojom prostredí vnímam na základe toho, či je dobrá alebo nie, a nepokladám za dôležité, odkiaľ pochádza. Myslím si, že v poslednom období začína byť ako protipól strednoprúdovej komercie práve takáto hudba v obľube. Pôvodne som sa vôbec nezamýšľala nad osudom či smerovaním môjho CD, mal to byť len malý súkromný projekt pre radosť, na ktorom si zaspievam aj trochu inak ako vo vlastných piesňach. Okrem toho, že ide o kvalitné skladby, poskytujú jazzové štandardy obrovskú slobodu v hudobnej tvorivosti. Vzájomná komunikácia muzikantov  a podobný proces myslenia pri improvizácii sú novou inšpiráciou a radosťou a keď sa ich podarí preniesť na nahrávku, prináša to obrovské uspokojenie. V tomto sa cítim niekde na začiatku, a preto sa na každý podobný projekt teším.

 Impulzom k albumu Softly bola vraj osobnosť Gabriela Jonáša. Do akej miery je podnetný pohľad európskeho muzikanta, ktorý pôsobil s americkými hudobníkmi, no v jeho hre stále cítiť európsky prístup?
Pohľad európskeho muzikanta, ktorý zažil americkú „jazzovú frekvenciu“ a spôsob hrania z pravého zdroja, je nesmierne zaujímavý. To, čo sa tam naučil a zažil, umne spája so svojím vlastným európskym ponímaním jazzu. Zároveň teda prináša niečo osobité a svojské vychádzajúce z nášho regiónu.

 Nahrávka má tanečnú atmosféru, no vraj chystáte album balád. V ktorej polohe sa cítite pohodlnejšie?
V oboch, záleží od obdobia, v ktorom sa nachádzam, a od ďalších okolností. Pripravované meditatívne balady a bossanovy ma lákajú, aj keď na koncertoch preferujem živšiu a temperamentnejšiu hudbu.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.