Mládežnícke súbory nemusia byť hrou na orchester

Nedávne vystúpenie Wiener Jeunesse Orchestra v bratislavskej Redute potvrdilo, že aj príležitostný ansámbel zložený zo študentov môže spĺňať profesionálne parametre. O viacerých aspektoch práce s mládežníckymi súbormi hovoria jeho riaditeľka Renate Böck a hosťujúci americký dirigent Daniel Meyer.

V roku 1986 inicioval Claudio Abbado vo Viedni Gustav Mahler Jugendorchester, rok nato vznikol aj Wiener Jeunesse Orchestra. Prialo spomínané obdobie mládežníckym telesám?
Renate Böck: Samozrejme, a nielen v Rakúsku. V mnohých európskych krajinách vtedy vznikali mládežnícke orchestre, no v tomto regióne to malo aj politický podtón prepájania Východu so Západom. Zaujímavé ovocie to prinieslo najmä v krajinách, v ktorých nebola tradícia podobných aktivít, napríklad v Španielsku. Tam práve mládežnícke orchestre podnietili vznik nových profesionálnych súborov a festivalov klasickej hudby. A nie náhodou dnes nájdete v European Union Youth Orchestra množstvo španielskych hudobníkov. Všetky tieto súbory združuje European Federation of National Youth Orchestras. Tá slúži aj ako komunikačný bod medzi partnermi v krajinách, ktoré národný mládežnícky orchester nemajú; patrí tam aj Slovensko s naším partnerom Hudobným centrom. Vo federácii dnes máme 32 orchestrov nielen z Európy, ale aj z Austrálie, Kanady či dokonca z Iraku.

Čo je potrebné pri založení mládežníckeho orchestra?
RB: Najdôležitejší je dobrý partner na spoluprácu, ktorý vás podrží a podporuje. Poznám mnohé mládežnícke orchestre sformované len z prvotného nadšenia; to je samozrejme dobré, no nie trvácne. Najlepšie výsledky vznikajú v spolupráci so silným partnerom, napríklad ministerstvom kultúry, koncertnými inštitúciami či festivalmi, ktoré sa rozhodli takéto laboratórium pre mladých hudobníkov podporiť. Orchestre potom pôsobia ako kultúrni vyslanci danej krajiny v zahraničí, čo je zaujímavý reprezentačný aspekt.  

Bartók a Stravinskij

Dirigovali ste viaceré orchestre v Spojených štátoch i v Európe; čím vás oslovuje práca s mládežníckymi súbormi?  
Daniel Meyer: Možno práve tým, že mladí ľudia prichádzajú ako nepopísané listy a podobná ansámblová hra je pre nich prvou ozajstnou skúsenosťou, odhliadnuc od príležitostných súborov na školách. Čo sa technickej stránky týka, zväčša dokážu zahrať čokoľvek zapísané v notách, všetko ostatné sa musia naučiť práve v orchestri. Najväčšou výzvou pre mňa ostáva vytvoriť jednotný ansámbel, hoci v mládežníckych orchestroch sa hudobníci stretávajú len niekoľkokrát ročne. Ako potom docieliť, aby sa prakticky neznámi ľudia dokázali vcítiť do pocitov svojich kolegov a vytvárať spolu hudbu? Pre nich je náročné už len to, že každý z dirigentov má osobité spôsoby vedenia súboru či vlastnú gestikuláciu, niektorí to ponímajú skôr zábavnou formou, iní zasa príliš vážne. Každý však prichádza so svojou predstavou a je na študentoch, ako sa s tým vyrovnajú.

Na druhej strane musí byť povzbudzujúce postaviť sa pred mladých hudobníkov nepoznačených rutinou dlhoročného ansámblového hrania...
DM: Samozrejme. To, že spolu hrajú len občas, prináša síce viacero problémov, tie však na druhej strane dokážu preklenúť nadšením a odhodlaním.

Viacerí dirigenti pôsobiaci na „starom i novom kontinente“ spomínajú dôkladnejšiu technickú pripravenosť amerických orchestrálnych hráčov. Máte podobnú skúsenosť?
DM: Pokiaľ by som mal hovoriť konkrétne o WJO, títo muzikanti majú vrodený inštinkt, akým spôsobom spoločne frázovať; v tomto niekedy vedú oni mňa. Americkí študenti v orchestroch sú naozaj vynikajúco pripravení, prakticky zahrajú čokoľvek, avšak čo sa týka frázovania či štýlovosti, ďaleko zaostávajú. Dosiahnuť rovnaký výsledok potom trvá omnoho dlhšie a náročnejší je aj samotný proces. Pre mňa je veľmi dôležité, že títo ľudia sa na orchester nehrajú. Oni chcú naozaj znieť ako profesionálne teleso a na rozdiel od spomínanej rutiny do toho vkladajú celý svoj mladistvý zápal. Rovnako dôležitým aspektom je dramaturgia. Mládežnícke orchestre často opakujú „obohrané“ skladby a keď som sa včera na skúške pýtal, kto už niekedy hral Bartókov Koncert pre orchester, neprihlásil sa nikto. Tento typ repertoáru je potom pre nich obrovskou výzvou, omnoho väčšou, ako neustále omieľanie tých istých „ľahších“ kusov.  
RB: Tiež si myslím, že pri voľbe repertoáru by mali mať slovo aj hudobníci. Pokiaľ sa o tom rozprávame, neustále prízvukujú, že chcú hrať naozaj ťažké veci, napríklad Stravinského. Samozrejme, milujú klasický repertoár, ale potrebujú nové výzvy. Rovnako vzrušujúcou je pre mladých ľudí možnosť prezentácie v skutočných koncertných sálach, ako napríklad dnes v Redute. Mnohí, čo z orchestra po rokoch odchádzajú, spomínajú na tie úžasné pocity.  

Všimol som si, že sa v repertoári WJO objavujú diela súčasných skladateľov. Ako ich prijímajú absolventi odchovaní skôr na „viedenských klasikoch“?
RB: Osobný kontakt so skladateľom a možnosť konzultácie pri skúškach býva pre mladých ľudí novým druhom zážitku. Minimálne raz za dva roky objednávame nové dielo a som presvedčená, že táto skúsenosť je nesmierne dôležitá. Keď sme v októbri 2012 pri oslavách 25. výročia súboru uviedli Danse des Corbeaux – Hommage à Stravinsky bývalého člena súboru Christopha Ehrenfellnera, bolo pre mňa zážitkom sledovať, ako fungovali komunikačné kanály na linkách skladateľ – dirigent – hráči – manažment. Na pôde profesionálnych súborov už toto hudobníci nezažijú.

Všimol som si, že sa v repertoári WJO objavujú diela súčasných skladateľov. Ako ich prijímajú absolventi odchovaní skôr na „viedenských klasikoch“?
RB: Osobný kontakt so skladateľom a možnosť konzultácie pri skúškach býva pre mladých ľudí novým druhom zážitku. Minimálne raz za dva roky objednávame nové dielo a som presvedčená, že táto skúsenosť je nesmierne dôležitá. Keď sme v októbri 2012 pri oslavách 25. výročia súboru uviedli Danse des Corbeaux – Hommage à Stravinsky bývalého člena súboru Christopha Ehrenfellnera, bolo pre mňa zážitkom sledovať, ako fungovali komunikačné kanály na linkách skladateľ – dirigent – hráči – manažment. Na pôde profesionálnych súborov už toto hudobníci nezažijú.
Jeden deň dirigentom

 Na aktuálnych koncertoch WJO sa v sláčikovej sekcii orchestra objavilo niekoľko slovenských hudobníkov...  
RB: Dostali sa tam prostredníctvom výmenného programu občianskeho združenia CEFMAC. Musím povedať, že si počínajú veľmi dobre a sme radi, že sme im mohli ponúknuť priestor. Okrem dvoch koncertov vo Viedni a v Bratislave absolvovali workshopy; nesmierne zaujímavý bol napríklad ten včerajší s Danielom...
DM: Vyzval som orchestrálnych hráčov, či si nechcú vyskúšať dirigovanie. Malo to na počudovanie slušnú odozvu – podujali sa na to traja chalani a tri dievčatá. Začalo to všeobecnou rozpravou o úlohe dirigenta, bavili sme sa, či ich väčšmi na predstave dirigovania neláka len výsostné postavenie v očiach hráčov. Každý z nich potom dostal dvadsať minút, počas ktorých si to mohol pred orchestrom vyskúšať.

 Predpokladám, že začali Richardom Straussom...
DM: (Smiech.) Samozrejme, Strauss je pre začínajúceho dirigenta ten najlepší spôsob, ako to hneď zanechať. Zvolil som predsa len o čosi prehľadnejšiu Griegovu suitu z Holbergových čias, z ktorej si sami vybrali jednu časť. Musím povedať, že som bol milo prekvapený: ľudia, ktorí nikdy predtým nestáli pred orchestrom, dokázali prirodzene viesť jednotlivé nástrojové skupiny. Keď sme krátko predtým analyzovali reč tela dirigenta či jeho zámery, vysvetľoval som im, že dirigent potrebuje počúvať a premýšľať s predstihom. Musí byť vždy akoby o krôčik pred orchestrom. Pritom však vníma aktuálne dianie, reaguje na chyby, koriguje frázovanie. Najnáročnejším býva práve zosúladenie týchto paralelných časových svetov, a to si adepti dirigovania uvedomili, keď sa im pri impulze na zvoľnenie zvuková masa zliala. Hráči dostali neskoro signál a nestihli včas zareagovať. Ako orchestrálny hráč sa môžete nechať unášať svojou nástrojovou skupinou, no ako dirigent túto vymoženosť nemáte. Nazdávam sa, že daný súlad príde až po rokoch práce.

 Aké sú podľa vás dôležité aspekty dirigenta?
DM: Adeptom dirigovania často hovoríme o problémoch frázovania či štýlu. No okrem hudobných sú nemenej dôležité aspekty ľudské – psychológia, fyzické prejavy ako pohyby tela či rúk, problematika používania rovnakej gestikulácie pri oboch či uprednostňovanie pravej ruky s občasným prízvukovaním rukou ľavou.  

 Skúsenosť slovenských adeptov dirigovania naznačuje, že aj počas štúdia na vysokej škole sa pred orchester dostanú len zriedkavo...
DM: Mladí dirigenti to majú o čosi ťažšie ako inštrumentalisti či speváci. Mnohí pedagógovia odporúčajú dirigovanie nahrávok pred zrkadlom, čo podľa mňa k ničomu nevedie, keďže nahratý záznam v skutočnosti nevediete vy, ale on vás. Pred zrkadlom si môžete nacvičiť snáď len spôsob práce s rukami, sledujete, ako pôsobí vaša gestikulácia, no v konečnom dôsledku sa nezaobídete bez reálnych hudobníkov. Možností je pritom veľa: pozvite spolužiakov, objednajte pizzu, prepravku koly a oni skutočne prídu. A neomieľajte dokola Malú nočnú hudbu, keď môžete skúšať Stravinského Príbeh vojaka či Serenádu pre dychové nástroje od Dvořáka alebo Mozarta. Toto sú kúsky na podobné príležitosti ako stvorené!

Spoznávanie kultúr

 Čo býva popri skúsenostiach s hraním v orchestri podľa vás devízou mládežníckych súborov?
RB: Napríklad spomínaný kontakt so súčasnými skladateľmi, ale i možnosť vidieť, ako plánovať či formovať kariéru hudobníka. Tieto skúsenosti si mladí ľudia potrebujú niekde vyskúšať a my im to umožňujeme. Ďalším aspektom je sledovanie úrovne súčasných európskych súborov, tiež základy orchestrálneho marketingu či fundraisingu. V rámci federácie vedieme v posledných rokoch muzikantov k rozbehnutiu vlastného „biznisu“. Nemusia len čakať na to, kedy sa ich ujme nejaká inštitúcia alebo impresário, ale aj sami môžu čosi urobiť pre svoju kariéru. Naučiť hudobníkov, ako manažovať samých seba, ostáva pre nás najväčšou výzvou do budúcnosti a nazdávam sa, že by to ocenili aj slovenskí hudobníci. Aj preto by sme boli radi, keby ste do nášho rozbehnutého vlaku naskočili.

 Aké skúsenosti máte s iniciovaním mládežníckych orchestrov v postkomunistických krajinách východnej Európy?
RB: Začiatky bývajú samozrejme náročné, ale napríklad už po dvoch rokoch nášho pôsobenia v Rumunsku tam dobre fungujú tri mládežnícke orchestre napojené na EFNYO. S touto krajinou sme pritom nemali žiadnu skúsenosť, pokiaľ s nami nenadviazal kontakt istý rumunský violončelový pedagóg. Výsledkom jeho návštev na našich zhromaždeniach v Bruseli bolo postupné rozbehnutie detského, mládežníckeho, ako aj pre-professional orchestra. Spomínaný človek tiež inicioval v Rumunsku dvojicu festivalov, na ktorých tieto orchestre vystupujú. Pokiaľ sa nájde nadšenec s dobrou umeleckou víziou, zápalom pre vec a, samozrejme, podporou zo strany ministerstiev, sponzorov, koncertných inštitúcií, festivalov či médií, možné je všetko.   
 
 Aké skúsenosti okrem profesionálnych hudobných si bývalí hráči odnášajú?
RB: Predovšetkým priateľstvá a kontakty. Prekvapilo ma, že napríklad v orchestri nášho francúzskeho partnera je 90 percent domácich hudobníkov. Pre orchester v stredoeurópskom priestore, akým je náš rakúsky, je úplne normálne, že v ňom bežne stretnete Maďarov, Talianov či Nemcov. Študujú na našich univerzitách a ich začleňovanie do súborov je prirodzené. Keď sme mali na výmenných pobytoch hudobníkov z Francúzska, mnohí z nich vôbec po prvýkrát stretli ľudí z Východnej Európy a boli prekvapení, ako môže fungovať komunikácia a vôbec spolužitie medzi toľkými národnosťami. Toto sa zdá byť ďalší zaujímavý aspekt medzinárodného orchestra. Čím viac hudobníkov z rôznych kultúr poznáš a čím máš viac skúseností z rozličnými prostrediami, tým väčšiu šancu máš ako hudobník uspieť mimo svojej krajiny.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.