Radovan Tariška – Mainstream a inovácia v európskom kontexte

Kontinuitu vývoja jazzu na Slovensku od začiatku po súčasnosť udržiavali predovšetkým klaviristi, hoci plynulý evolučný reťazec tvoria i hudobníci na ďalších nástrojoch. Saxofonisti neboli v priebehu doterajšieho vývoja silnou stránkou domácej scény a nástup Radovana Tarišku koncom 90. rokov znamenal nečakaný skok vpred. Jeho altsaxofón dodáva strhujúcu výbušnú radosť z jazzového muzicírovania tým najrôznorodejším formáciám v širokom spektre jazzu a spolupracuje tiež s exponentmi popu, funku i rocku. Tariška sa predovšetkým spolieha na „svoju hudbu”, straightahead jazz v súčasnom ponímaní, vychádzajúci od  hardbopových velikánov a akcentujúci jazzové špecifiká na medzinárodne akceptovanej úrovni.

Ako ste sa dostali k jazzu?
Vyrastal som na ľudovej hudbe; moje hudobné začiatky sa teda spájajú s ňou. Ako malé dieťa ma učil hrať na klarinete môj starý otec. Neskôr som si práve hraním ľudoviek na svadbách a zábavách privyrábal na štúdiá v Žiline. Tu na konzervatóriu som mal šťastie na výborného profesora Milana Oravca, ktorý ma naučil správne cvičiť, rozvíjať melodické nápady, a najmä komplexne chápať hudobné dielo. Napriek tomu, že som študoval na štandardnom konzervatóriu, už vtedy bol mojou láskou jazz. Učaroval mi na prvé počutie. Keď nám na základnej škole v rámci hudobnej výchovy učiteľ pustil jazzové nahrávky, bol to pre mňa neskutočný zážitok. Taký vzrušujúci pocit som dlho nezažil. Druhý nezabudnuteľný zážitok ma čakal na konzervatóriu, keď som sa tam dostal na skúšku študentského bigbandu.

Väčšina z vašich hudobných partnerov absolvovala zahraničné jazzové školy, kým vy ste ako absolvent žilinského konzervatória v porovnaní s nimi jazzovým samoukom. Pociťujete to ako nevýhodu?
Naopak. Myslím si, že som mal do istej miery výhodu. V mojich začiatkoch ešte nebol rozšírený internet a iné vymoženosti. V súčasnosti nie je problém získať konkrétnu nahrávku alebo transkripciu. Ja som sa učil z nahrávok, ku ktorým som sa dostával dosť komplikovane. O to dôkladnejšie som sa ich snažil analyticky počúvať, mojím cieľom bolo čo najhlbšie preniknúť do tajomstiev fascinujúcej hudby veľkých postáv jazzu. Dnešná generácia sa dostáva ku všetkému príliš ľahko. Nerozmýšľa, čo sa na nahrávke deje, má to ponúknuté na „zlatom podnose“. Potom hrozí, že ich hudba má technické parametre, ale chýba jej „srdce“, blues, výbušnosť, dynamika, prekvapenia – proste to správne korenie. Práve to robí jazz jazzom. Väčšinu z toho, čo viem, som získal z nahrávok alebo od mojich kolegov. Myslím si, že to je tá správna škola. Skúsme si dnes porovnať hudbu velikánov ako Armstrong, Parker, Coltrane či Davis s tou súčasnou.
Od folklóru k jazzu a späť

Vaše hudobné aktivity sú takmer výlučne spojené s jazzom a pokiaľ sa príležitostne prikloníte k folklóru, rocku, funku či pop music, stále je to aplikácia jazzu v danom hudobnom prostredí. Čo vás na jazze priťahuje, že mu dávate prednosť pred divácky i komerčne atraktívnejšími žánrami? Nemáte v situáciách hraničného charakteru pocit, že to, čo hráte, už prestáva byť jazzom?
V jazze ma fascinuje mnoho vecí. Improvizácia už existovala dávno pred ním, ale až v jazze sa princíp improvizácie uplatnil frontálne a v spojení s beatom; práve to umožňuje hudobníkovi prejaviť sa. Jednotlivé prvky jazzu nabádajú k tvorivému prístupu: tvorbe tónu, rytmike, harmónii, melodike... O jazze vzniklo mnoho kníh, ale zatiaľ nikto neponúkol jeho uspokojivú definíciu, najmä, nikto nevie pri rôznych prepojeniach určiť, čo jazzom je, a čo už nie. Ak by som mal vychádzať z mojich pocitov a priorít, tak určite nesmie chýbať vnútorné napätie – beat, groove, swing, či už realizované rytmickou sekciou, alebo len latentne cítené, a tiež bluesový feeling. Ak nie som schopný definovať to s teoretickým nadhľadom, môžem sa pokúsiť o subjektívny pohľad. Mám rád historický jazz, ale pre mňa ako interpreta táto hudba začína jazzovou modernou: bebopom Charlieho Parkera a Dizzyho Gillespieho. Základom melodiky je pre mňa chromatický koncept. Začalo to s bebopom: typickými zhlukmi poltónových krokov a melodickými skokmi, spravidla na konci fráz. To má samozrejme svoje konzekvencie v harmónii a rytmike. Polyharmonické prelínanie základných harmonických funkcií s vedľajšími akordmi, harmonické modifikácie pôvodných štandardov, to všetko je pre moju melodickú predstavivosť dodnes stále platným východiskom. Ale to už snáď príliš zabiehame do detailov...

Kým sexteto s Ondřejom Štveráčkom a Ryanom Carniauxom bolo unikátne „frontlajnou“ amerického typu a vynikajúcim hardbopovým konceptom v (post)modernom ponímaní, projekt Folklore to Jazz bol vaším príspevkom k téme uplatnenia slovenskej ľudovej hudby v jazze. Využitie etnických vplyvov fascinuje už od začiatkov vývoja jazzu v Európe a najzaujímavejšie sú pokusy hudobníkov, ktorí svoje domáce hudobné zázemie uplatnili ako vnútornú syntézu; koncept gypsy jazzu Djanga Reinhardta rozvíjajú mnohí aj v súčasnosti, nordický koncept jazzu výstižne stelesňuje Jan Garbarek... Mám pocit, že ostávate jazzmanom amerického typu hrajúcim folklórny repertoár...
Rok 2010 bol pre mňa vyvrcholením jednej etapy, hoci s hudobníkmi môjho vtedajšieho sexteta som naďalej v kontakte – Marian Ševčík je mojím základným bubeníkom, často tiež hrám s Tomášom Barošom – a to na „folklórnom“ albume, ako aj na koncertoch. Ale je pravda, že som po sextete cítil potrebu nových výziev a impulzov. Preto som sa rozhodol skúsiť dve pre mňa nové situácie. Túžil som hrať s americkými špičkovými hudobníkmi, ale nie len občas. Mám za sebou príležitostné spoločné muzicírovanie s mnohými jazzovými legendami, uvediem mená ako James Morrison, Harry Sokal, Piotr Baron, Janusz Muniak, Roy Hargrove, Jeff Ballard, George Mraz a ď. To však nemôže nahradiť cieľavedomú prácu v permanentnej skupine. V roku 2008 som v New Yorku spoznal kontrabasistu Essieta Okona Essieta a sľúbili sme si, že vytvoríme možnosť pravidelného spoločného hrania, čo sa nám asi po piatich rokoch podarilo. Essiet mi pomohol aj s kontaktmi, ktoré viedli k stálej spolupráci s Benitom Gonzalesom. Dosť dlho som mal ambíciu získať tohto fenomenálneho klaviristu. Kontaktoval som ho, súhlasil so spoločným hraním, ale až vďaka Essietovi sa to podarilo realizovať. S oboma spolupracujem pravidelne, počas európskeho pobytu si vždy vyhradia niekoľko týždňov, aby sme si spoločne mohli zahrať. Moja skupina, v ktorej rytmiku najčastejšie tvoria naďalej kontrabasista Tomáš Baroš, bubeníci David Hodek a Marián Ševčík, ale aj iní osvedčení spoluhráči, vychádza repertoárovo z albumu Folklore to Jazz s tým, že slovenské piesne nám slúžia ako jazzové témy. Pripomeniem, že album nahrala dvojica formácií s viacerými hosťami: prvú časť počas zájazdu kvarteto s Benitom, ďalšiu tvorili klavirista Ľuboš Šrámek, Josef Fečo na cimbale a kontrabase, Marián Ševčík a huslista Stano Palúch. V dvoch skladbách hosťoval tiež Peter Lipa.

Benito a Essiet

V čom sa zmenila vaša súčasná produkcia v porovnaní s albumom?
Aj keď nemeníme repertoár, prítomnosť Essieta a Benita priniesla vnútornú zmenu. Obaja vyznávajú v americkom jazze ideály, ktoré tvoria základ mojej hudby. Myslím tým hard bop v jeho súčasných podobách – a obaja zároveň poznajú aj spôsoby, ako využiť jazz v etnických prostrediach. Essiet sa síce narodil v USA, ale jeho rodičia pochádzajú z Nigérie a on sám sa zaoberá africkou hudbou. Benito sa narodil vo Venezuele v rodine ľudových hudobníkov a napriek tomu, že v newyorských kluboch hrá straightahead jazz na najvyššej úrovni, spojenie jazzu a etnickej  hudby je jeho ďalšou doménou.

Mená Essiet a Gonzales neboli až do spolupráce s vami u nás známe, i keď hrajú s tými najväčšími hviezdami.
To je niekedy osud skvelých sidemanov; len ťažko prenikajú do širšieho povedomia. Pre návštevníkov newyorských klubov sú však obe mená dobre známe. Benita Gonzalesa som po prvýkrát naživo počul s kvartetom Kennyho Garretta – saxofonistu, ktorý zo súčasných hviezd jazzu je pre mňa snáď najvýraznejším zdrojom inšpirácie. Benito hrá na šiestich Garrettových albumoch, vrátane slávneho Seeds from the Underground, ktorý bol nominovaný na Grammy. Mať „za sebou“ Garrettovho stáleho klaviristu je pre mňa posunutím sa na novú úroveň, o ktorej som predtým mohol len snívať. Kontrabasista Essiet Okon Essiet získal tú najvyššiu kvalifikáciu, ktorej sa nemôže rovnať žiadne štúdium na škole: dva roky pôsobil v skupine Jazz Messengers u Arta Blakeyho, kde nadobudol hardbopový základ, pre ktorý ho vyhľadávali legendy ako Benny Golson, James Moody, Kenny Barron či Mulgrew Miller.

Veľký úspech mal tiež ako člen formácie The Blue Note All Stars a zázemie africkej hudby uplatňuje vo svojej skupine nazvanej podľa nigérijského kmeňa IBO. Obaja hudobníci prenášajú do našej formácie schopnosti získané od najväčších majstrov. Ich hudba má „spodný prúd“, invenciu, prvky, ktoré cítime, a je ťažké ich definovať slovami. Vďaka ich inšpirácii znie hudba Folklore to Jazz inak ako na nahrávke. K našej spolupráci by som ešte rád podotkol, že sa nestačí schovať za slávne mená, ale dôležitá je interakcia, aby hudba tvorila celok. Preto sa snažím s Benitom a Essietom hrať toľko, koľko je len možné, a zatiaľ sa nám darí spolu pôsobiť ako stála formácia. Niekoľkokrát ročne organizujeme „šnúry“ vystúpení, pretože hranie s nimi ma neustále posúva.

 Zaujímavou témou je váš vzťah k bigbandom. Nostalgicky spomínam na skvelý orchester, ktorý ste viedli s Jurajom Bartošom.
Orchestrálny jazz pre mňa znamená mnoho. Big band žilinského konzervatória – to je spomienka na moje začiatky. Od roku 2001 som členom Big Bandu Gustava Broma. Tu som sa učil jazzovo frázovať a v tomto smere mi veľkou školou boli skladby z repertoáru Counta Basieho a Duka Ellingtona. Kapelník Vlado Valovič dokázal získať do orchestra skvelých sólistov a je radosť tu hrať. Taktiež som členom príležitostne zostavovaného Big Bandu Matúša Jakabčica, kde si cením jednak nápadité skladby a aranžmány lídra, a je skvelé, že dáva príležitosť i ďalším, väčšinou mladým hudobníkom. V orchestri, ktorý sme viedli s Jurkom Bartošom, sme sa snažili zaplniť priestor medzi moderným swingom Bromovcov a experimentálnym konceptom Jakabčica. Zamerali sme sa na okruh bigbandov 80. a 90. rokov, ako Thad Jones – Mel Lewis či následnícky Vanguard Jazz Orchestra, posmrtný Mingusov orchester a podobne. Zistil som, že za podobným súborom je okrem hudobného konceptu množstvo organizačnej práce, čo je veľmi vyčerpávajúce. Nakoniec si uvedomíte, že si produkciu nedokážete užiť, pretože energiu vám odčerpávajú veci, ktoré s hudbou súvisia len okrajovo. Tak som si povedal, že na to mám ešte čas.
Domáce vplyvy

 Viackrát ste vyjadrili ostrý názor na kompetentnosť (či lepšie povedané nekompetentnosť) jazzovej kritiky a publicistiky. Myslím si, že toto odsudzovanie by nemalo byť jednostranné a paušálne, keďže aj mnohí odborne nie práve zdatní ľudia robia skvelú propagačnú prácu a bez nich by to bolo horšie.
Ako opodstatnenú beriem výhradu, že som náklonný príliš paušalizovať. Na druhej strane, som príliš dôverčivý, kým ma niekto neoklame, tak mu verím. Nedávno ma oslovil jeden publicista, dal som mu svoje nahrávky a nestačil som sa čudovať, aké diletantské nehoráznosti z toho vznikli. Ale máte pravdu – serióznejší pisatelia za to nemôžu a mal som sa najprv presvedčiť, s kým vlastne hovorím. Na Slovensku máme dva internetové časopisy a vadí mi ich podobný názov, ktorý sťažuje rozlišovanie. SkJazz.sk vedený Patrickom Špankom má určite informatívnu hodnotu pri mapovaní scény, ale keď sa púšťa do hodnotenia, neverím vlastným očiam, akoby sme každý počuli niečo iné. Výnimku tu tvorí Andrej Kellenberger, ktorý sa ako praktický hudobník v jazze vyzná. Spoľahlivejší a odbornejší je Jazz.sk vedený ľuďmi okolo Borisa Čellára. S tým, čo píšu, väčšinou buď súhlasím, alebo to beriem ako iný kompetentný názor. Ale ani tu nezažívam pocit „otvorenia očí a uší“, ktorý mi prinášajú recenzie na AllAboutJazz a podobných zahraničných časopisoch. Tam som pri čítaní často autorom vďačný, že pre mňa v tej-ktorej nahrávke objavili niečo, čo som cítil, ale nevedel sám vyjadriť. Vtedy má pre mňa písanie o jazze skutočný zmysel, keď posúva ďalej moje vnímanie hudby.

 Ktorý zo slovenských hudobníkov mal na vás výraznejší vplyv?
Každý, kto na tunajšej scéne niečo znamená, ma ovplyvnil. A to od tých najmladších až po veteránov. Rámcujme to od dnes šestnásťročného Davida Hodeka, ktorý je už najmenej dva roky plnohodnotným a skvelým bubeníkom, až po veterána Gaba Jonáša, ktorý našu scénu vynikajúco ovplyvnil už na rozhraní 60. a 70. rokov. U môjho objavu Hodeka som spoznal, čo znamená prirodzené nadanie. Vďaka nemu neuveriteľne rýchlo nadobudol schopnosti, čo iným trvá roky. A nie je to len „zázračné dieťa“, má bezpečný vkus a napriek tomu, že je vo svojej generácii osamotený, stále na sebe systematicky pracuje. Kontinuitu s históriou pre mňa predstavuje Gabo Jonáš. Je neuveriteľne muzikálny, naučil ma, že hudba nemusí byť len technická ekvilibristika. Od neho som sa učil podmanivej lyrike a úcte k interpretácii štandardov, ktoré majú v jeho reharmonizácii vždy novú krásu.

 A vaši generační súpútnici?
Schválne som sa im vyhol, lebo je veľmi ťažko niekoho vynechať. Za mnoho vďačím Milovi Suchomelovi. Ako začínajúci saxofonisti sme spoločne objavovali svet jazzu. Kým naši spolužiaci a kamaráti počúvali funk a soul, my sme trávili hodiny nad Parkerom, Coltranom a ďalšími velikánmi; spoločne sme tiež prichádzali na rôzne postupy, ako preniesť hudbu nášho srdca na saxofón. Mnoho som sa tiež naučil od klaviristov. Svoje profesionálne pôsobenie som začínal v skupine Nothing But Swing, kde pre mňa mnoho znamenal Klaudius Kováč. Ovplyvnil ma jednak vo vystavaní sóla, v cítení swingu, v návykoch frázovania a zdôrazňoval mi, že nestačí harmóniu len „počuť“, ale sólový hráč by ju mal aj teoreticky ovládať. Ďalším, dodnes trvajúcim zdrojom inšpirácie je pre mňa hranie s Ondrejom Krajňákom. Spoločne sme prešli „kus cesty“ od bebopu v skupine Hot House, cez album Elementy z roku 2006, kde sme sa pokúsili o náročný prístup voľnej asociatívnej improvizovanej hudby v shorterovskom duchu, až po mnohé súčasné projekty. A samozrejme, za mnoho vďačím Jurajovi Bartošovi, Ľubošovi Šrámkovi – a mnohým ďalším; je nespravodlivé niekoho vynechať, asi som sa vôbec do tejto témy nemal púšťať.

 Ako vidíte svoju hudobnú budúcnosť?
Pokiaľ mám pocit, že ako interpret a líder mám čo povedať, chcem pokračovať v súčasnej línii. Keby sa tento pocit oslabil, začnem to riešiť. Každopádne, hudbe a jazzu ostanem verný, nech sa stane čokoľvek.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.