Perspektíva mnohých historických organov na Slovensku je desivá

Na pôde Hudobného centra sa nedávno stretli rešpektované osobnosti slovenského organového umenia a experti v oblasti historických organov, aby za okrúhlym stolom diskutovali o aktuálnom stave, v ktorom sa vzácne nástroje nachádzajú, ako aj o spolupráci s inštitúciami či podpore zo strany cirkví i štátu. Ponúkame skrátený prepis diskusie, ktorú s profesorom Jánom Vladimírom Michalkom a doktorom Marianom Alojzom Mayerom viedol organista Stanislav Šurin.

V rámci festivalu Slovenské historické organy, ktorý sa tento rok uskutočnil dvadsiaty tretí krát, sa objavujú rozličné typy nástrojov ako s mechanickou, tak s pneumatickou traktúrou. Na úvod možno upresnenie: ktoré organy vlastne považujeme za historické? 

Marian Alojz MAYER: Je to komplikovaná otázka, ktorá nemôže závisieť od typu traktúry, lebo pamiatkovým organom je každý nástroj, ktorý nejakým pozoruhodným spôsobom reprezentuje dobu a miesto vzniku. Je to skutočne široký pojem zahŕňajúci nástroje staré i mladšie, dokonca za pamiatku môžeme považovať nástroje zo 70. či 80. rokov minulého storočia.

Ján Vladimír MICHALKO: Treba rozlišovať medzi pamiatkovými organmi, ktoré majú technickú, výtvarnú či zvukovú hodnotu, charakterizujú výrobcu alebo lokalitu a historickými organmi. Tie sú rovnako pamiatkovými, ale prostredníctvom ďalších kritérií vyhodnotili nástrojári aj interpreti takýto nástroj ako výnimočný. A to sa vývojom nemení – jeho hodnota ostane, pokiaľ sa nepokazí zásahmi zvonku. Z viacerých cenných nástrojov sa zachoval len prospekt a takýto organ nie je kompletnou pamiatkou. Organ je hudobný nástroj, preto je plnohodnotný len v stave, keď znie a jeho prostredníctvom sa šíri živá hudba. Toto si musia uvedomiť pamiatkari i vlastníci, pretože pokiaľ hrajú na nástroji ľudia, ktorí ho nevedia použiť v celej kvalite a šírke, tak aj samotní vlastníci strácajú povedomie hodnoty nástroja a vnímajú napríklad len jeho výtvarnú či technickú stránku, nie však tú najvlastnejšiu – že je to nástroj, pretože na ňom nepočujú hrať organovú literatúru. Potom sa stáva takzvaným „liturgickým nástrojom“, ktorý už vraj „nemusí“ mať kvality „koncertného nástroja“, čo je hlboké nedorozumenie. Vyhroteniu týchto problémov na Slovensku dopomohla aj skutočnosť, že organy slúžili 40 rokov hlavne na liturgické účely. 

Stanislav ŠURIN: Spomínali ste zvukové, konštrukčné či výtvarné parametre historických nástrojov; bohužiaľ mnohé zápisy pamiatkových úradov nezodpovedajú realite, napríklad chýba zmienka o tom, že nástroj bol niekoľkokrát prestavaný a z barokovej časti organovej skrine v podstate zostala len stredná časť, navyše nie v pôvodnom stave. Samozrejme, hodnotu nástroja zvyšuje jeho čo najoriginálnejší stav, hoci možno pripustiť zmeny, ktoré nejakým spôsobom prispeli rozvoju nástroja a nedevalvovali ho. Organista by sa nemal snažiť prispôsobovať si nástroj svojim podmienkam a upravovať ho bez úcty k samotnému nástroju, jeho tvorcovi a koncepcii. Potom môže dôjsť k prestavbám v podobe zrezávania a úprav registrov, ako sme videli zo strany viacerých slovenských firiem. Historický organ má svoju hodnotu a tomu by mal zodpovedať aj prístup organistu pri výbere literatúry; treba spomenúť, že toto profesor Michalko pri dramaturgiách festivalu Slovenské historické organy vždy vyžaduje. 

JVM: Čo sa týka spolupráce s Pamiatkovým úradom, rozbehli sme ďalšie kroky, aby bola odbornejšia a profesionálnejšia a aby mohli pamiatkari prehodnotiť existujúci zoznam nástrojov. Vďaka dohode o spolupráci medzi Hudobným centrom a Pamiatkovým úradom bude ustanovená komisia odborníkov pod vedením doktora Mayera ako garanta, ktorá preverí súčasný zoznam a navrhne zmeny, aby zodpovedali reálnemu stavu. Zápisy budú prebiehať podľa nových kritérií získaných prácou a výskumom, ktorej prvým výsledkom je aj databáza organov na DVD Organy a organári na Slovensku 1651–2006. 

SŠ: V susedných krajinách sa o organy starajú aj samotné cirkvi. Napríklad v Českej republike má každá diecéza svojho diecézneho organológa. Ja som túto na Slovensku ojedinelú funkciu zastával necelé 2 roky v niekdajšej Bratislavsko-trnavskej arcidiecéze, predtým, ani potom, už neexistovala. Úlohou diecéznych organológov je dokumentovať historické i moderné nástroje, pričom pri historických majú povinnosť spolupracovať s pamiatkovými orgánmi. Potom nemôžu vzniknúť situácie, s akými sme sa u nás mnohokrát stretli, keď napríklad v Hrnčiarovciach nad Parnou na základe vlastného rozhodnutia farár s farskou radou rozrúbali a vyhodili historický organ Martina Šaška mladšieho a nahradili ho digitálnym, podobne v Petrovej Vsi bol barbarským spôsobom prestavaný nástroj toho istého organára. 

Neboli spomínané nástroje registrované ako pamiatky? 

SŠ: Žiaľ, neboli, keďže začiatkom 90. rokov sa za historické pamiatky považovali predovšetkým barokové organy. Boli to „divoké“ roky pamiatkovej starostlivosti. 

MAM: Problém je v skutočnosti širší, keďže dodnes nemáme na Slovensku vypracovaný generálny zoznam všetkých nástrojov, hoci snahy boli už v polovici 60. rokov na pôde novovzniknutého Hudobného oddelenia Slovenského národného múzea. V roku 1973 sa síce podarilo zvolať odbornú komisiu, ktorá mala mať na starosti historické organy, no ani jeden z jej členov nebol v Komunistickej strane a ustanovujúca schôdza bola zároveň aj poslednou. Výskumu sa našťastie venovali nestori slovenskej organológie PhDr. Otmár Gergelyi a MUDr. Karol Wurm, hoci len súkromne a na vlastné náklady. Ich záujem však končil 19. storočím, kedy začali prichádzať organy s pneumatickými alebo elektrickými traktúrami. Keď sa snažili svoje výsledky publikovať, na Slovensku o to nikto neprejavil záujem. Až vďaka riaditeľovi strediska Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti v Banskej Bystrici sa podarilo v roku 1973 vydať aspoň zborník Pamiatkové organy stredného Slovenska. Pokračovania vyšli už len v odbornom časopise Acta organologica v Západnom Nemecku; Západoslovenský kraj v roku 1980 a Východoslovenský kraj až v roku 1991. Po smrti oboch sa pokračovaniu v tomto prieskume nevenoval už nikto. Až v roku 1997 vznikla pri Hudobnom centre komisia (okrem nás s profesorom Michalkom tam boli Ferdinand Klinda a Imrich Szabó), ktorá mala mať gestorstvo nad pokračovaním výskumu a hoci výsledok nebol taký, aký sme očakávali, začal sa dopĺňať zoznam všetkých organov na Slovensku; teda nie len v kostoloch, ale aj v múzeách či na hradoch, tých však nie je veľa. A hoci na zozname robíme takmer dve desaťročia – spočiatku som bol sám, neskôr sa ku mne pridal absolvent našej fakulty Dr. Cepko, do dnešného dňa je spracovaných približne 80 % územia Slovenska; najväčšie medzery máme na východnom Slovensku. Po dokončení prác môže dôjsť k revízii všetkých organov na území Slovenska. 

JVM: Medzistupňom v systematickom spracovávaní databáz organov je spomínané DVD, ktoré je v našich pomeroch veľkým krokom vpred, hoci o dve-tri desaťročia neskôr, ako v iných krajinách. Na margo spolupráce s cirkvami musím dodať, že sme sa o ňu pokúšali aj v evanjelickej cirkvi. Určitý čas sme v rámci činnosti Výboru cirkevnej hudby začali mapovať nástroje, navštevovali sme cirkevné zbory a kreovali štatút, podľa ktorého by vlastníci nesmeli robiť žiadne zásahy do nástroja bez súhlasu Výboru. Podobne ako v bývalej Bratislavsko-trnavskej arcidiecéze, aj u nás to trvalo len krátko a odvtedy apelujeme na cirkvi, aby ustanovili diecéznych, respektíve dištriktuálnych organológov. Dôležité je, aby to boli skutoční odborníci. Na Slovensku sa totiž stáva, že neodborné zásahy do organa, na základe ktorých dochádza k neodstrániteľným chybám, sa konajú práve pod gestorstvom „odborníka“. Cirkev a vlastníci sa obávajú, že zapísaním nástroja do zoznamu pre nich vznikajú obmedzenia, komplikácie a povinnosť starať sa o kultúrnu pamiatku. Potom radšej dajú nástroj „opraviť“, ako vedia. Aj preto sa pokúšame spoločne dosiahnuť stav, aby vlastník nemohol odmietnuť návrh Pamiatkového úradu na zápis do Ústredného zoznamu pamiatok. 

Oprava či poprava?

Mnohé historické organy sa však nachádzajú vo farnostiach s kostolom či farou v dezolátnom stave... 

MAM: Samozrejme, pokiaľ sú nástroje v objektoch tesne pred zrútením, je to obrovský problém. Ale bavíme sa aj o farnostiach, ktoré peniaze evidentne majú, dokonca ich investovali aj do organa, no takým spôsobom, ktorý je neakceptovateľný! 

SŠ: Na margo organov v dezolátnych priestoroch by som chcel spomenúť ideu organového múzea, ktorú som navrhol primátorovi mesta Skalica. Bývalý jezuitský kostol v súčasnosti patrí mestu a využíva sa predovšetkým na kultúrne ciele. Nachádza sa tam aj historický organ, ktorý sme spolu s organárom Jánom Valovičom priviezli z Anglicka a on ho zreštauroval, rovnako tam pôjde aj mediálne najznámejší slovenský organ z Dómu sv. Martina. Do priestorov v bočných kaplnkách by sa mohli presunúť ohrozené nástroje a organové múzeum by zároveň slúžilo na kurzy či koncerty – tie tam už bývajú v rámci festivalu Musica Sacra Skalica.

JVM: Podobné aktivity stoja a padajú na záujme zodpovedných činiteľov miest či cirkví a ich vzťahu k hudbe. Nazdávam sa, že väčšina cirkevných zborov alebo farností má približne rovnaké finančné možnosti. Niekde dokážu za pomoci mesta, cirkvi i odborníkov nástroj zachrániť, hoci nemajú veľa peňazí. Ale majú vzťah a vôľu. Samozrejme to súvisí aj s výchovou, vzdelávaním. Nemalo by sa stávať, že niekto minie peniaze na zlý projekt a prácu nekompetentného organára, čiže v skutočnosti „vyhodí“ peniaze a poškodí kultúrnu pamiatku. 

SŠ: Najmä v 90. rokoch utrpelo množstvo nástrojov pri neodborných opravách, keďže na organársku živnosť vtedy mnohým stačila pečiatka z farského úradu. Mne sa s kolegami v roku 2000 podarilo v Bratislave zorganizovať konferenciu Historické organy – úlohy pre výskum, organárstvo, pamiatkové úrady a cirkvi, na ktorej sme mali zahraničných odborníkov a zo Slovenska sme pozvali prakticky všetkých, ktorí mali nejakým spôsobom do činenia s organom. Spozoroval som, že potom si viacerí aspoň trocha začali dávať pozor a nedochádzalo v takej miere k podobným devastačným „opravám“ nástrojov, ako v spomenutej Petrovej Vsi.

MAM: Ak môžem doplniť, rovnaká firma – nechcem ju menovať – čo „opravila“ organ v Petrovej Vsi, zničila aj Országov organ zo 70. rokov 19. storočia v Štefanovej. Vyhodili historické vzdušnice, pridali elektrickú traktúru, zlikvidovali hrací stôl a nový postavili dole v lodi kostola. Trúfam si povedať, že jeden zo zásahov – zle zaviazaná hracia traktúra pedála – nemá obdoby na celom svete; keď stlačíte veľké C, ozve sa najvyšší tón danej vzdušnice a naopak, pri stlačení najvyššieho tónu pedálovej klaviatúry s unikátnym klávesovým rozsahom C–e0 sa ozve veľké C! A toto si nikto nevšimol ani pri kolaudácii...

JVM: Treba si všimnúť aj pozitívne výsledky starostlivosti o organy a spomenúť medzinárodný festival Slovenské historické organy, ktorý tiež dopomohol k istej orientácii a motivácii vlastníkov, aby sa nástrojom venovali. Každý rok prezentujeme nástroje, ktoré sú opravené či, lepšie povedané, reštaurované, keďže medzi tie „opravené“ patria aj spomenuté, ktoré po opravách nehrajú; dalo by sa parafrázovať, že niektorí „opravári“ organy neopravujú, ale „popravujú“. Za 24 rokov existencie festivalu sa podarilo prezentovať asi 80 nástrojov. V začiatkoch niektoré ešte neboli reštaurované, no kvôli „naštartovaniu“ procesu sa hralo aj na nástrojoch pripravených len na koncert. Paralelnou časťou projektu je zaznamenávanie zvuku reštaurovaných organov na CD v rámci rovnomennej edície. Začalo to dobre zreštaurovaným nástrojom v Spišskej Novej Vsi, významným a na slovenské pomery aj veľkým dvojmanuálovým nástrojom Friedricha Deutschmanna, po kolaudácii ktorého som oslovil Ctibora Kolínskeho z vydavateľstva Diskant. Nazdával som sa, že je škoda neurobiť záznam nástroja vo výbornom stave. Keďže sme nerátali s opakovaným zaznamenávaním reštaurovaných organov, prvé CD ani nemá poradové číslo. Na desiatich CD je doteraz zaznamenaných 18 nástrojov – významných z hľadiska staviteľov organov i lokalít, od najstaršieho nástroja Bartolomeja Fromma v Kežmarku z roku 1651 po nástroje z konca 19. storočia, od malých pozitívov po dvojmanuálové nástroje Martina Šaška, najvýznamnejšieho staviteľa 19. storočia na Slovensku. Aj zahraniční interpreti prichádzajúci na naše organové festivaly hodnotia kvalitu nástrojov veľmi vysoko, nielen ako pamiatok, ale skutočne ako živých nástrojov porovnateľných s inými krajinami. Naozaj sa nemusíme hanbiť, skôr o týchto veciach treba hovoriť a medializovať ich. Podobné diskusie a rozhovory sú podľa mňa jednou z možností, ako pomôcť tomu, aby sa verejnosť dozvedela, že nielen hrady a zámky, ale aj organy sú nesmierne cennými kultúrnymi pamiatkami.

SŠ: ... predovšetkým sú pamiatkami slúžiacimi prvoradému cieľu, pre ktorý boli vytvorené, a ak sú v dobrom stave, fungujú jedinečne – po zvukovej či technickej stránke ich nemožno nahradiť. Organové festivaly sú navyše veľmi dobrým spôsobom, ako pri poukázaní na hodnoty historických organov vybudiť lokálpatriotizmus. Napríklad pri reštaurovaní dvojmanuálového pneumatického organa v Zohore bolo cítiť skutočný entuziazmus zo strany členov obecnej i farskej rady a tamojší koncert, ktorý sme zaradili do Katedrálneho organového festivalu, sa stretol s obrovským úspechom a nadšením. Podobne v Modre, kde vo farskom kostole „driemal“ jeden z najvzácnejších historických organov 19. storočia s jedinečným zvukom; spomeniem flautový register na druhom manuáli, pri počúvaní ktorého sa budete pozerať na chór a hľadať skutočnú flautistku. Toto sú historické organy par excellence, ktoré uchovávajú svoju zvukovú originalitu spojenú s najvyššou kvalitou. Máme hendikep malého národa, ktorý sa ešte celkom neprebudil a obdivuje všetko anglické, francúzske či od iných veľkých národov. Keď použijem terminus technicus „Orgellandschaft“, tak smelo môžeme dodať, že existuje veľmi zaujímavá „Orgellandschaft Slowakei“. Krajiny západnej Európy si v rámci neustáleho napredovania a progresívneho vývoja často aj uškodili, no my sme si vďaka absencii tohto pokroku zachovali niektoré unikátne nástroje. Spomeniem organ vo Veľkom evanjelickom kostole v Bratislave, mladšieho „brata“ organa v Bazilike Sv. Mikuláša v Trnave. Keď k nám prídu organisti z vyspelých organových krajín, zvyknutí na moderné krásne mechanické nástroje, obdivujú, že sa u nás zachovali originálne organy s pneumatickou traktúrou a s pôvodnou intonáciou. Každý dobre opravený historický organ alebo postavený nový nástroj sa má plnohodnotne využívať pri liturgii. Zároveň by bola škoda nevyužívať každý takýto nástroj aj na koncertné účely. 

MAM: Som rád, že sa môžeme prezentovať veľmi slušne zreštaurovanými nástrojmi, ktoré oprávnene budia pozornosť, ale nedá mi nespomenúť aj také organy, ktoré majú nevyčísliteľnú hodnotu a ich perspektíva je desivá. Napríklad jeden z najväčších Pažického organov v Pruskom z roku 1777 je unikátnym nástrojom, ktorý sotva možno použiť na liturgické účely, o koncertoch ani nemožno uvažovať. V kritickom stave sú tiež veľký dvojmanuálový nástroj Michala Podkonického v evanjelickom kostole v Gelnici alebo Pažického organ z roku 1797 v katolíckom kostole vo Višňovom. A je ich omnoho viac.

Na omši sa „môže”...

Nie je možné zaradiť nástroje vyžadujúce urgentnú starostlivosť do prioritných programov, napríklad v rámci grantových systémov Ministerstva kultúry?
JVM: Ešte za čias Dr. Mokrého poskytla naša komisia ministerstvu zoznam týchto prioritných nástrojov. Mnohé farnosti či zanikajúce cirkevné zbory si však nemôžu dovoliť podať žiadosť o dotáciu z ministerstva, napríklad prostredníctvom programu Obnovme si svoj dom alebo z európskych fondov, pretože spoluúčasť je pre nich finančne neprijateľná. Majú stále menší počet veriacich a zápasia o to, aby existenčne prežili. Na podobné prípady majú v zahraničí systémové riešenia; napríklad evanjelická cirkev v Nemecku má fond pre záchranu nástrojov. Úbytok veriacich sa bude dotýkať aj problematiky organa ako takého. Chvalabohu, zatiaľ máme na Slovensku nadšencov a za posledných 5 rokov sa u nás postavilo niekoľko výborných nástrojov, najmä v Dóme sv. Martina, v Redute či v Dolnom Kubíne.
SŠ: Dodám, že v Dolnom Kubíne bolo na kolaudačnom koncerte 1300 ľudí. To sú naozaj pozitívne momenty, pretože po roku 1989 sa v mnohých nových kostoloch s organom v pôvodnom slova zmysle vôbec nerátalo! Ako zamestnanec Arcibiskupského úradu som mal možnosť vidieť riešenia sakrálnych novostavieb, kde boli na chóre naprojektované minimálne priestory s jedinou možnosťou – digitálneho nástroja.
JVM: Je to paradox, pretože po zmene spoločenských pomerov v roku 1989 sme si to predstavovali ináč. Nebolo by zlé vyhodnotiť toto obdobie, aj cirkvi by sa o to mohli sebakriticky pokúsiť, čo sa za slobodných 25 rokov v tomto smere urobilo. Nazdávali sme sa, že sa cirkev otvorí kultúre a že bude opäť centrom umenia. No paradoxne sa stáva, že pokiaľ kedysi koncerty zakazovali komunisti, dnes ich konanie nedovolí duchovenstvo. Kto má v cirkevnom zbore alebo vo farnosti ukázať, že organ je potrebný, keď sú tam amatéri, ktorí tomu často nerozumejú? V mnohých prípadoch domáci tvrdia, že sa na ich organe stále dá hrať a že na omši, či na službách Božích, sa to „môže“. Akože môže? Kultúrny človek musí povedať, že nemôže a musíme to opraviť! Toto žiaľ nemá kto povedať, ak je tam neodborník na strane duchovenstva i organistu.

 Kde je potom množstvo absolventov cirkevných či štátnych konzervatórií, študentov cirkevnej hudby? Za 25 rokov ich musí byť na Slovensku pomerne dosť a kto iný, ak nie oni, by mali zlepšovať povedomie...
JVM: Oddelenie cirkevnej hudby sa na Slovensku otvorilo na konzervatóriách a neskôr na vysokej škole po 45 rokoch. Na VŠMU dnes máme jediného študenta cirkevnej hudby, medzitým vznikla napríklad Katedra cirkevnej hudby na univerzite v Ružomberku, kde je tých študentov viac, no na oficiálnych miestach organistov pôsobia máloktorí. Pokúšali sme sa to zmapovať, keďže som na konferencii o budúcnosti organa v Zürichu v roku 2011 podával o Slovensku správu; zástupcovia európskych krajín tam referovali napríklad aj o vzdelávaní, o uplatnení organistov či stavbách nových nástrojov. Zistili sme, že v evanjelickej cirkvi nie je profesionálne obsadené ani jedno miesto, v katolíckej cirkvi je ich možno desiatka. Pritom sa tam núka kombinácia medzi prácou v cirkvi a napríklad učiteľským povolaním, absolventi cirkevnej hudby môžu viesť miestne spevácke zbory. Obávam sa, že pokiaľ cirkvi neprijmú nejaké generálne pravidlá, budúcnosť je skôr v lokálnych riešeniach. Namiesto toho, aby sa to sprofesionalizovalo, však záujemcovia a nadšenci po rokoch odchádzajú, pretože nenachádzajú priestor na uplatnenie svojich umeleckých predstáv.
SŠ: Nazdávam sa, že doplácame aj na vzťah kňazov či cirkví k hudbe. Vnímam to takmer ako „hriech“. Je to veľká škoda, že sa vzdávajú silnej kultúrnej pozície v spoločnosti. Z istého pohľadu to pripomína pílenie si konára pod sebou, pretože mnoho ľudí je odradených takýmto spôsobom a hoci cirkevné dokumenty vyzývajú k dokonalej úrovni hudby pri liturgii, v skutočnosti je opak často pravdou.
JVM: Určite je škoda, že sa nechceme poučiť z vývoja v Západnej Európe i v Severnej Amerike. Napojenie organa na kresťanstvo je také silné, že úvahy o budúcnosti organa ako koncertného nástroja mimo kostolov je pre mňa osobne neprijateľné. Práve na spomínanej konferencii v Zürichu sa diskutovalo aj o organoch v koncertných sieňach a hoci majú v tamojšej koncertnej sieni skvelý nástroj, na jeden či dva koncerty ročne príde oproti chrámovým koncertom niekoľko ľudí. Práve kultúrna stránka na vysokej úrovni môže napomôcť cirkvám aj pri upevnení komunity veriacich. V evanjelickej cirkvi sme napríklad začali po 50 rokoch robiť Bachove kantáty v rámci služieb Božích, čo je v našich podmienkach unikum, no cirkevná vrchnosť sa k tomu stavala, akoby to bolo proti cirkevným predpisom a bohoslužobným poriadkom. Pritom to fungovalo s Milošom Valentom na kolegiálnej báze bez veľkých finančných nákladov. Cirkev disponuje nádhernými priestormi a môže s nimi skutočne dobre pracovať. Ak sa dá za prenájom zorganizovať to, že veriaci zažijú na bohoslužbách čosi, o čom predtým len počuli a odrazu je to realitou, je to unikátne prepojenie duchovného s umeleckým a kultúrnym.

 V rámci výskumu a propagácie historických organov sa zväčša objavujú tie isté mená. Nejavia mladí organisti a organári záujem?
SŠ: Chcel by som spomenúť Martina Baka, ktorý je na domácej scéne ako interpret či improvizátor nedocenený, no pokiaľ by som si mal niekoho prizvať ku kolaudácii organa, pozval by som určite jeho. V súčasnej dobe spisuje výsledky reštaurátorského prieskumu organa v nitrianskej katedrále, kde sa bude do starej historickej skrine stavať nový organ. Je to pozoruhodný projekt. Doktor Mayer bol pri objavení píšťal od štyroch rôznych organárov v tomto nástroji, je tu zachovaný prospekt. Martin Bako je človekom, ktorého potenciál by bolo dobré využiť. Okrem toho, že je vynikajúci interpret a improvizátor, pracuje aj ako organár a má bohaté praktické skúsenosti.
MAM: S absenciou nových mien v tejto oblasti súvisí aj problém diplomových prác na VŠMU. Spomínam si jedine na mená Šurin, Cepko, Štafura či Bako. Viacerí k tomu možno aj majú vzťah, no po zrušení teoretickej časti diplomovej práce už nie sú ani len možnosti. Študentom tak ostali 3 semestre náuky o organe, ako aj dejiny nástroja...
JVM: Opäť sa dostávame ku kvalite výučby; k nám prichádzajúci absolventi konzervatória často nemajú dostatočné organologické znalosti, hoci na škole mali 4 roky náuku o organe. U mnohých hudobníkov, a to žiaľ aj u tých dobrých, prežíva názor, že ako interpreti nepotrebujú komplexné teoretické vzdelanie. Úroveň umeleckého školstva na Slovensku je však samostatná problematika pripomínajúca hru na vlastnom piesku. Nie je dostatočný záujem spojiť sa a vytvoriť jednu kvalitnú školu, ktorá by vedela konkurovať tým európskym. Aj v zahraničí už dochádza k pretlaku voľných miest a mnohí študenti, ktorí by u nás v minulosti ťažko prešli sa na zahraničné školy dostanú. Na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU obmedzujeme teoretické časti diplomových prác, znižujeme počty hodín estetiky i dejín hudby. Často nedoceňujeme, že predpokladom kvalitnej interpretácie je komplexná interpretačná analýza.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.

Aktualizované: 11. 05. 2020