Alexander Rahbari: Slovanský temperament mi je blízky

Do Bratislavy chodieva hosťovať už viac ako tri desaťročia. So Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu nahral v 80. rokoch minulého storočia pre vydavateľstvo Naxos základný repertoár talianskej a francúzskej opery. V Redute dirigoval aj v pamätný marcový večer roku 1988, keď vládna moc brutálne rozohnala Sviečkovú manifestáciu a orchester nemohol koncert pod jeho vedením dokončiť. Na svojich koncertoch pravidelne uvádza diela slovenských skladateľov. Naše publikum ho miluje a on využije každú príležitosť, aby sa mu mohol počas koncertov vtipne prihovoriť.

Hudbu ste začali študovať v rodnom Teheráne, v mladosti ste boli sľubným huslistom. Kedy ste objavili hudobný talent a ako ste sa vlastne dostali do Európy?

Načriem trochu hlbšie do našej hudobnej histórie. Medzi Európanmi, žijúcimi a pôsobiacimi v Iráne dávno pred revolúciou, boli aj mnohí Slováci a Česi (tí sa pred 200 rokmi usadili vo vtedajšej Perzii), ktorí pre šacha vybudovali tradíciu vojenskej hudby a potom v domácnostiach, kde bývali, vyučovali hudbu. Postupne sa z týchto domov stalo akési perzské konzervatórium. Tak s ich pomocou vzniklo v Iráne niečo, čo pôvodne vôbec nebolo v úmysle. A títo ľudia potom zistili, že perzská hudba má s európskou vlastne veľa spoločného. Tóniny sú rovnaké, no Peržania sú na dôvažok schopní hrať a spievať štvrťtóny. To dokážem napríklad aj ja – dobre vnímam intervaly menšie ako poltóny. S orchestrálnymi hráčmi na túto tému občas pri skúškach žartujem: „Toto znie akosi perzsky. Nie je to celý tón ani poltón, ale čosi medzitým.“ A oni mi neveria, myslia si, že si z nich uťahujem. Imigranti teda objavili, že Peržania sú veľmi talentovaní a schopní porozumieť európskej hudbe. A potom tiež zistili, že perzská klasická hudba je veľmi virtuózna. Naši praotcovia a pramatky boli mimoriadne muzikálni.

Po krátkom čase vznikol v Teheráne orchester, najprv malý, neskôr väčší. Peržania však Turkom závideli, pretože symfonický orchester v Ankare vznikol o stáročia skôr. Osobnosti ako Paul Hindemith (bol šéfdirigentom v Ankare) či brat Gaetana Donizettiho pôsobili v službách tureckého štátu. Turci sa hudbe priúčali od Peržanov a zrazu Peržania zistili, že Turci majú vybudované svoje hudobné inštitúcie a oni nie. Sú však hrdým národom a snažili sa tento handicap dohnať. Do Iránu začali prúdiť hudobné nástroje, ladenie sa prispôsobovalo európskemu. To, čo som vo svojom bohatom umeleckom živote dosiahol, by sa mi ako talianskemu či rakúskemu rodákovi pravdepodobne nebolo podarilo. Iránske deti, ktoré prejavili veľké hudobné nadanie, dostali značnú štátnu podporu. Keď som ako dvanásťročný zahral na koncerte sólový part Lalovej Španielskej symfónie, Yehudi Menuhin mi prorokoval veľkú medzinárodnú kariéru. Odvetil som mu však, že nechcem byť huslistom, ale skladateľom. V tom čase som hrával všetky veľké romantické husľové koncerty (Brucha, Mendelssohna), bavilo ma to (bol som zázračné dieťa), ale ja som chcel hudbu predovšetkým písať. A práve vtedy sa zrodila myšlienka poslať ma na štúdiá do Európy. Postavil som si však hlavu a vyhlásil som, že ak mám ísť do Európy, tak len vtedy, ak budem študovať kompozíciu, nie husľovú hru. Pritom hudobné školstvo bolo v Iráne na vysokej úrovni.

V Teheráne na konzervatóriu v polovici minulého storočia pôsobil významný rakúsky skladateľ a dirigent Thomas Christian David, bolo tam viac ako sto pedagógov z celého sveta. Ako sedemnásťročného ma teda poslali do sveta. Prišiel som do Viedne a ľudia sprava i zľava ma nahovárali, aby som sa stal dirigentom. Dodnes mám odložený rozhovor pre jedny rakúske noviny, v ktorých som vyhlásil, že dirigentom nechcem byť za žiadnu cenu. Dirigenti sú ignoranti. Vedia – tak ako milióny moslimov čítať –, ale nevedia písať. Na to som prišiel už ako dvadsaťročný, hoci ľudia vo mne videli výnimočný dirigentský talent. Ale ja som vyhlásil, že dirigujem len preto, že chcem dirigovať svoje vlastné skladby. Dirigovanie ma nezaujímalo, to predsa nie je žiadne povolanie. Navyše, pôvodne som vôbec nechcel ísť do Viedne – keďže moji profesori klavíra v Teheráne boli Rusi, študovať som chcel v Moskve. Ruských skladateľov som miloval, dokonca som sa v priebehu troch mesiacov naučil po rusky. Lenže kým rakúske vstupné vízum som dostal ihneď, na ruské som musel čakať. A tak som sa ocitol vo Viedni. Po nemecky som nevedel ani slovo. Dostal som sa do dirigentskej triedy Hansa Swarovského, neskôr k profesorovi Österreicherovi. Po troch rokoch som štúdium s vyznamenaním ukončil a stal sa asistentom v kompozičnej triede prof. Urbannera na viedenskej Hudobnej akadémii. A po čase som dostal odkaz od vtedajšieho iránskeho ministra kultúry (bol to zať šacha Rezu Pahlavího), že by sa chcel so mnou stretnúť. Navrhol mi, aby som v Teheráne založil Národné hudobné konzervatórium a bol jeho riaditeľom. Mal som vtedy dvadsaťštyri rokov a vo Viedni som mal na Hudobnej akadémii dostať vlastnú kompozičnú triedu.(...)

Vravíte, že ste Irán koncom 70. rokov, ešte pred islamskou revolúciou, opustili. Aké boli teda dôvody vášho odchodu?

V Teheráne som mal všetko, čo si mladý človek s ambíciami môže priať. Také pracovné podmienky dosiahne človek hádam v šesťdesiatke či neskôr: bol som riaditeľom konzervatória a jediným iránskym hudobníkom, ktorý mal za sebou v Európe absolvované klasické hudobné školenie. V teheránskej opere som s kvalitným orchestrom i sólistami mohol dirigovať, čo som si zaumienil. Ale v podvedomí som cítil, že to nie je mojím umeleckým poslaním. Nebol som spokojný sám so sebou. Nechcel som ďalšie roky stráviť na čele školskej inštitúcie vykonávaním administratívnej funkcie. Je o mne známe, že zverené povinnosti nedokážem vykonávať polovičato, a o rok neskôr po víťazstve na dirigentskej súťaži v Besançone som získal striebornú medailu na súťaži Ernesta Ansermeta v Ženeve. V tom istom roku ma k sebe do Salzburgu neočakávane pozval Herbert von Karajan. Prišiel som do jeho kancelárie a jeho sekretárka, pani Burkhardt, mi vraví: „Maestro by si rád vypočul nejakú vašu nahrávku.“ Krátko predtým som vo Viedni dirigoval Straussovho Dona Juana a mal som so sebou záznam na MG kazete. O štyri dni neskôr mi telefonovali, že maestro si nahrávku vypočul počas cesty autom a bol nadšený.

Nasledovalo pozvanie do Mníchova, kde v tom čase Karajan nahrával Wagnerov Prsteň pre filmovú produkciu. Hneď po príchode ma posadil k sebe a od tej chvíle ma nenazval inak ako „malý Peržan“. Nemal som ešte ani tridsať, ako dirigent som bol čerstvo angažovaný v Norimbergu, no Karajan trval na tom, že musím prísť do Berlína a zúčastňovať sa na jeho skúškach s Berlínskymi filharmonikmi. O niekoľko mesiacov neskôr som mu s nadšením referoval, že Norimberskí symfonici mi ponúkli kontrakt, na základe ktorého by som sa stal doživotným šéfdirigentom telesa. Lenže Karajan sa na moje prekvapenie zatváril odmietavo. Podľa neho boli Norimberčania provinčným orchestrom a ak to vraj podpíšem, nikdy sa za dirigentský pult jeho svetoznámej filharmónie v Berlíne nebudem môcť postaviť. Vrátil som sa teda do bavorského mesta s podmienkou, že akceptujem ich ponuku na dirigovanie koncertov, no odmietam post šéfdirigenta. Pamätám si, že vtedajšiemu intendantovi orchestra zamrzol úsmev na perách, a hoci sme sa napokon dohodli, dodnes majú na mňa ťažké srdce. Ale vyplatilo sa: čoskoro prišla vytúžená ponuka na dirigovanie série troch koncertov s Berlínskymi filharmonikmi. Bolo to ako sen. V novembri 1979 stojím po prvýkrát pred týmto legendárnym orchestrom (na programe bol Gershwinov Klavírny koncert s Jamesom Toccom a Stravinského Petruška) a hneď po prvom koncerte prišiel návrh, aby som sa ešte v prebiehajúcej sezóne vrátil.

Karajan súhlasil, no vyjadril želanie, aby som tentoraz namiesto populárnych „evergreenov“ naštudoval niečo „seriózne“, napríklad Schumannovu Prvú symfóniu. Prečo nie, vravím, a na koncert sa maestro osobne dostaví. Od tej chvíle sa môj život zmenil, postúpil som do vyššieho levelu. Nasledovali vystúpenia s Orchestre National de France, Londýnskou filharmóniou, Českou filharmóniou a ďalšími. Koncom roka 1983 prišla ponuka z Bruselskej filharmónie (predtým Orchester Flámskeho rozhlasu), ktorá hľadala perspektívneho dirigenta. Na Karajanovo odporúčanie som získal post šéfdirigenta a dvanásť rokov som pôsobil na čele telesa. Opustil som ho predčasne, na protest proti odvolaniu intendanta orchestra Andrého Laporta, inak by som tam bol zrejme dodnes.

Umelecky ste pôsobili v rôznych krajinách, no za trvalé životné sídlo ste si zvolili Viedeň. 

Keď som koncom 70. rokov musel opustiť Irán, Rakúska republika ma prichýlila a udelila mi čestné občianstvo krajiny. Tento štatút získavajú podľa rakúskych zákonov len ľudia, ktorí sú pre krajinu prínosom a šíria vo svete jej dobré meno. Pokiaľ viem, štatút čestného štátneho občianstva získali v tom čase okrem mňa len dvaja ľudia: tanečník Rudolf Nurejev a klaviristka Elisabeth Leonskaja. Bola a stále to je pre mňa veľká česť. Rakúsko považujem za svoju vlasť, cítim sa tu doma. Celá moja rodina je tu doma, sme Viedenčania: jedna moja sestra je profesorkou flautovej hry na viedenskej Hudobnej univerzite, druhá tu robí kariéru ako saxofonistka, žijú tu moje deti, vnuci i vnučky, a žila tu so mnou aj moja matka.

Napriek vzťahu k Viedni a Európe ste nikdy nezavrhli Irán, svoju rodnú krajinu, a v roku 2005 ste sa ho po dlhých rokoch neprítomnosti znova rozhodli navštíviť. V Teheráne ste mali sériu koncertov, na ktorých ste s miestnym orchestrom, zborom i sólistami niekoľkokrát uviedli Beethovenovu 9. symfóniu. Bola to kultúrna udalosť roka. Pobyt bol plánovaný na dlhšie, no znova sa udialo čosi nepredvídané a vy ste Irán s hnevom opustili.

Irán, jeho kultúru, históriu, prírodu i ľudí nosím dodnes hlboko v srdci. Ľudia v Iráne mi dali pocítiť čosi, čo počas svojej kariéry nezažili ani tie najväčšie dirigentské osobnosti. Poviem vám niečo, čo vás pobaví. V Teheráne, v jeho najväčšej koncertnej sieni, publikum vstávalo len vtedy, keď do siene vkročil šach Reza Pahlaví so sprievodom. Keď tam pred revolúciou dirigoval Herbert von Karajan, musel počkať, kým sa šach s manželkou usadia, až potom sa koncert mohol začať. Ľudia v sále vzdávali poctu panovníkovi, nie Karajanovi. A do rovnakej siene, v ktorej si ľudia pred rokmi uctili šacha, vchádzam teraz ja, aby som uviedol geniálne Beethovenovo dielo. Sotva urobím prvý krok, publikum vstáva a víta ma frenetickým, dlhotrvajúcim potleskom. To sa nestáva nikde vo svete a už vôbec nie v Iráne. Vravím si, 30 rokov som tu nebol, moji krajania mi takto chcú prejaviť priazeň. No na druhý deň sa to opäť zopakovalo, a potom ešte päťkrát. Za tieto koncerty som inkasoval astronomické honoráre, mal som k dispozícii auto so šoférom, býval som v luxusnom hoteli. No potom som zistil, za akých biednych finančných podmienok účinkujú moji hudobníci, členovia orchestra. Mnohí sa museli naháňať z jednej práce do druhej, aby dokázali uživiť rodinu. Po poslednom koncerte som sa obrátil k obecenstvu s otázkou: „Viete, že títo ľudia za mnou zarábajú sto dolárov mesačne ? A zboristi len sedemdesiat?“ Publikum bolo šokované. Potom som si sadol a napísal vedeniu filharmónie list, že odmietam v Teheráne dirigovať dovtedy, kým sa platy hudobníkov neupravia. Odvtedy uplynulo takmer 10 rokov, platy členov orchestra sa trojnásobne zvýšili a dnes teda nič nestojí v ceste tomu, aby som sa do Iránu vypravil znova...

 Často a s obľubou rozprávate o výchove mladých hudobníkov, o nasmerovaní pozornosti mladej generácie na kvalitnú hudobnú tvorbu, o pôžitku, ktorým je pre vás práca s mladými členmi orchestra. Zdá sa, že ste rodený pedagóg. Nikdy ste neuvažovali o vlastnej dirigentskej triede?
Pedagógov dirigovania sú na svete tisíce. Nikdy nebolo mojou túžbou patriť medzi nich. Pred asi desiatimi rokmi mi známy rakúsky dirigent Leopold Hager ponúkol lekcie na viedenskej Hudobnej akadémii s perspektívou, že by som v budúcnosti prípadne prevzal jeho dirigentskú triedu. Navštívil som ju a odišiel znechutený. To už nebola úroveň výučby preslávenej Swarowského triedy. Videl som tam kórejského mladíka, o ktorom som si myslel, že sa pripravuje na štúdium dirigovania. A vysvitlo, že sa pripravuje na diplomový koncert. Karajan kedysi dostal otázku, ako rozpozná skutočný dirigentský talent. „Jednoducho, poznám to už podľa toho, ako mladý muž prichádza na pódium,“ odvetil slávny dirigent. (Smiech.) Ale máte pravdu, vyučovanie či práca s mladými ľuďmi ma baví a tejto práci sa tiež venujem: pripravujem adeptov dirigovania na rôzne súťaže a v priebehu niekoľkých týždňov z nich dokážem urobiť celkom iných ľudí. Venujem sa tiež inštrumentalistom, ktorí sa pripravujú na konkurzy do rôznych orchestrov. S osobitnou obľubou študujem repertoár s mladými komornými súbormi, ktoré sa rozhodli pre profesionálnu dráhu (nedávno ma takto prizval k pedagogickej spolupráci mladý Hilaris Chamber Orchestra, ktorého členmi sú prevažne vaši filharmonici).

 S obľubou vravievate, že k Bratislave i k Slovenskej filharmónii máte špecifický vzťah.
Do Bratislavy som sa vždy ochotne vracal, aj v časoch politickej neslobody. Hosťujem tu rád, pretože viem, že hráči budú na prvej skúške pripravení a svoje party budú stopercentne ovládať. Nie som typ dirigenta, ktorý v pondelok začína s orchestrom skúšať a nevie, kam sa vo štvrtok na koncerte dopracuje. Presne viem, čo chcem s orchestrom v priebehu skúšok dosiahnuť, neflákam sa, pracujem. Naviac, mne ako človeku, pochádzajúcemu z Orientu, je slovanský temperament veľmi blízky a mentalita Slovákov mi vyhovuje.

 Napriek tomu, čo hovoríte, váš vzťah k orchestrálnemu manažmentu či hráčom nebol vždy harmonický. Často vznikali konfrontačné situácie, dochádzalo ku konfliktom s interpretmi či vokálnymi sólistami, ktoré sa nie vždy podarilo vyriešiť zmierlivo. Poviem to priamo: vaše pracovné metódy sa v minulosti nestretli vždy s pochopením a mnoho hudobníkov malo na vás ťažké srdce.
Nuž, bol som mladý a robil som chyby. Nechcem tým povedať, že mi sláva stúpla do hlavy, ale v prvých rokoch som sa pred orchestrom cítil veľmi dôležito. Na hráčov som mával vysoké nároky, správal som sa voči nim povýšenecky a často sa stávalo, že som ich nevhodným slovom či gestom urazil. Ale to sa po čase zmenilo. Charakterovo som vyspel, dnes pracujem oveľa rýchlejšie a efektívnejšie. Aj v mojom osobnom živote nastali zmeny, v dôsledku ktorých som dnes vyrovnaný a šťastný. Pričinil sa o to jeden orchestrálny hráč. Paula, moja terajšia manželka, bola svojho času druhým koncertným majstrom Záhrebskej filharmónie, orchestra, kde som istý čas pôsobil ako šéfdirigent. Štyri roky hrala pod mojím vedením bez toho, aby sme sa bližšie poznali, iba sme sa letmo zdravili. Keď som po štyroch rokoch záhrebský orchester opustil a odišiel do španielskej Malagy, Paula, bez toho, aby som o tom vedel, odišla z orchestra a ja som ju naraz zazrel sedieť v španielskom orchestri. Vzali sme sa a teraz ju mám doma. A bola to ona, ktorá sa pričinila o to, že som sa k členom orchestra začal správať inak. Od nej som po prvýkrát počul, že vlastne nepoznám život orchestrálneho hráča.

Veď tých ľudí nenapĺňa iba hra v orchestrálnom telese, majú svoje súkromné trápenia i starosti a ja od nich bezohľadne na pódiu vyžadujem stopercentný výkon, pričom neberiem ohľad na ich momentálne duševné rozpoloženie. Dnes som k orchestrálnym hráčom oveľa vnímavejší, mám pre nich pochopenie a zároveň viem, ako s nimi dosiahnuť kvalitu. Dnes, keď sa spätne pozerám na svoj život, som s ním spokojný. Mal som príležitosť dirigovať 120 orchestrov, nahral som desiatky CD, medzi nimi celý rad opier. Venoval som sa len tomu, čo ma naozaj bavilo. Komponujem (na skladateľskom konte mám 154 zhudobnených sonetov Williama Shakespeara), maľujem, mojimi koníčkami sú architektúra a interiérový dizajn. Mám sedem detí, oddanú manželku a ešte donedávna mi bola veľkou oporou moja mama, ktorá nás pred niekoľkými rokmi opustila. A ak mi osud dožičí ďalšie roky, ostanem naďalej takým, akým som teraz.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.

Aktualizované: 11. 05. 2020