Matej Arendárik: Cesta k prirodzenosti je tŕnistá a nikdy nekončí

  Prečo sa Dvořákov klavírny koncert hráva pomerne zriedkavo?
Pravdupovediac neviem. Je totiž prinajmenšom rovnako krásny ako jeho populárnejšie koncertantné diela pre violončelo či husle. Dvořák nebol príliš zručný klavirista, čo sa podľa môjho názoru odrazilo aj v koncepcii originálnej verzie sólového partu, ktorý znie veľmi komorne a na viacerých miestach nemá popri masívnej orchestrálnej sadzbe šancu vyniknúť. Nemyslím si však, že príčinou, prečo sa tento koncert nehrá až tak často, je nedostatok virtuozity. Napokon, ani úprava Viléma Kurza dielu nepridáva na virtuozite, skôr dovádza do dôsledkov Dvořákovu predstavu klavírneho zvuku.

 Ako si sa k tejto skladbe vlastne dostal?
Oslovil ma manažment Štátneho komorného orchestra Žilina s ponukou na naštudovanie. Okrem dvoch koncertov v Žiline sme toto Dvořákovo dielo uviedli aj na zájazde ŠKO v Nemecku. Odvtedy ho hrávam často. Myslím si, že jeho zaradenie do môjho repertoáru bolo správnym rozhodnutím.

 V čom je Dvořákov koncert výnimočný v porovnaní s inými klavírnymi koncertmi?
Je to jeho jediný klavírny koncert. Najviac sa asi podobá na Brahmsa, no skutočnosť, že Dvořák nebol klavirista, mala vplyv na jeho zvukovú predstavu. V každom prípade si myslím, že v kvalitnej interpretácii má všetky atribúty špičkového diela: je sólisticky i obsahovo závažný, má dobrú formálnu výstavbu a geniálnu inštrumentáciu. V podstate mu nechýba nič. Niektorým „akademikom“ prekáža Kurzova verzia, označujú ju za hriech páchaný na Dvořákovi. Podľa mňa je dôležité celkové znenie, výsledok. Podstatným je spôsob nazerania na dielo, učenia sa. Vnímanie diela iba „zvonka“, cez počúvanie nahrávok, napodobňovanie, považujem za diletantské.

 Vedel by si slovne priblížiť spôsob učenia sa diela „zvnútra“?
Ide o proces, ktorý sa začína na úplnom začiatku a nič nemožno vynechať, preskočiť. Nevyhnutnými sú otvorené zmysly i myseľ, a samozrejme ticho. Inšpirácia prichádza až potom. Najskôr detailne spoznávam text. Som síce len pri základoch, no už vtedy viem, ako bude vyzerať celá stavba. Časom, ako pracujem na rôznych čiastkových úlohách, sa pohľad na celok môže meniť, stále je však potrebné mať na zreteli výsledok. Do tohto procesu vstupuje samozrejme aj momentálna inšpirácia. Je to akoby sa „rozsvietila žiarovka“. No niekedy má človek pred sebou dlhý čas iba tmu. Pracuje a trápi sa, progres zdanlivo neprichádza, no jedného dňa „svitne“ a ukáže sa, že všetko malo svoj zmysel. Pripomína to špirálu. Je pre mňa náročné transformovať to do slov.

 Čo je podľa teba v interpretácii najpodstatnejšie?
Ratio musí riadiť, mať takpovediac v rukách uzdu. Najdôležitejšie sú však „kone“. Pre interpreta je hnacou silou túžba po hudbe, sila predstavy, snaha premeniť počuté v tichu na znenie.

 Je obdobie, keď má na vytvorenie predstavy veľký, možno rozhodujúci vplyv pedagóg...
Väčšinou je to tak. Ja som mal šťastie na výborných pedagógov. Rozhodujúci vplyv na mňa mala moja profesorka na konzervatóriu Darina Švárna. Vďaka nej som zistil ako inak, nie drilovaním do úmoru, ako som si vtedy 13-ročný predstavoval cestu ku klavírnemu umeniu, sa dá hrať. Ukázala mi, ako cvičiť správne „cez uši“, aby ma to bavilo. Realizácii predstavy a vyjadreniu emócií pri interpretácii kladie veľký odpor telo. Ten je potrebný prekonať. Pri štúdiu klavírnej hry je potrebné spájať technickú a obsahovú stránku hudby s inšpiráciou. Nemožno sa venovať technike oddelene od hudby a vice versa, pretože interpret, ako som už spomenul, si potrebuje podrobiť telo, ktoré musí byť v súlade s jeho predstavou. Niekedy to bolí, keď sa zbavuje „barličiek“, ktoré prekážajú. Nesprávny návyk sa ťažko odúča. Človek sa bojí vykročiť do neznáma, stále po „barličkách“ siaha. Dobrý pedagóg pomôže v otázke fyzična i predstavy. A ak chýba, pomôže ju vyvolať. Profesorka Švárna pristupuje ku žiakom komplexne. Má dar pedagogickej intuície, zasiahnuť efektívne presne tam, kde je to potrebné. Poznám to z vlastnej skúsenosti.

 Pedagóg ale nemôže celý život vodiť za ruku...
Po príchode na AMU do Prahy som to, čo vďaka mojej profesorke fungovalo, zrazu stratil. Musel som prehodnotiť spôsob, akým som dovtedy hral. Uvedomil som si, že neviem nič, ani len stupnicu som nedokázal zahrať správne. Pochopil som, že sa na vysokej škole musím naučiť samostatnosti. Profesor Lapšanský ma k tomu viedol. No kým sa situácia začala zlepšovať, ubehli približne tri roky. Medzičasom som začal prichádzať na mnohé veci sám, akoby som sa celé remeslo učil odznova. Išlo o zdanlivo banálne záležitosti: sedenie za klavírom, ovládanie hracieho aparátu. Cesta k prirodzenosti je tŕnistá, nikdy nekončí. Základom je nájsť v sebe rovnováhu. Aby som bol súčasťou klavíra a klavír súčasťou mňa. Odkiaľ prichádza tón? Treba si uvedomiť, kde vzniká pohyb, spojiť dôležité body a hrať akoby ruka končila kladivkom. Tak, ako keď dirigent diriguje len koncom paličky. Veľmi podstatné je tiež dýchanie a frázovanie, teda „tvarovanie“ hudby v spojitosti s vnútornou predstavou pohybu. V tomto mi veľmi pomohlo sprevádzanie klasického tanca. Jedno z najčastejších nedorozumení, ktorého sa mnohí klaviristi, ale aj iní inštrumentalisti dopúšťajú, by som nazval „motor nie je v kolesách“. Výlučné zameranie sa na „kolesá“, teda na hýbanie prstami, je častým omylom. Stále sa učím ovládať svoje telo a budem to robiť do konca života.

 V profesorke Švárnej si stretol výnimočného pedagóga i človeka, no celková úroveň nášho hudobného školstva je skôr problematická.
Pripomína mi to začarovaný kruh. Pedagógovia nemajú koho učiť, úväzky si udržať musia a systém je potom nastavený tak, že školy prijímajú takmer každého, kto sa hlási. Koľko je u nás konzervatórií? Trinásť, niekde som dokonca čítal, že už vyše dvadsať a stále vznikajú nové. Mám pocit, že úroveň umeleckých škôl v poslednej dobe výrazne poklesla. Tiež sa mi zdá, akoby školstvo poznaniu často skôr bránilo. Malo by otvárať obzory, no ono akoby rozdeľovalo a plnilo nejaké „škatuľky“...

 Riešenie?
Možno sa musí stať niečo podobné ako s americkou ekonomikou. Je asi len potrebný čas, aby sa to „vyriešilo“ samo. Považujem za veľmi pravdepodobné, že príde k redukcii. Načo je potrebných toľko škôl tohto typu? Vychovávajú neuplatniteľných ľudí, ktorí po absolutóriu nevedia v podstate takmer nič. Výnimkou sú tí, ktorí na to skutočne „majú“ alebo takí, čo sa rýchlo spamätajú a neorientujú sa jednostranne. Myslím si, že tri konzervatóriá by na Slovensku úplne stačili.

 Zvažoval si možnosť pôsobiť pedagogicky?
Skôr som od toho vždy utekal. Nevedel som ani ako učiť sám seba. Človek stále zreje. Možno raz príde čas, keď sa budem cítiť aj na úlohu pedagóga. Otázka ale znie: komu poznanie a skúsenosti odovzdať? Asi by som nebol schopný učiť niekoho, kto nie je na túto profesiu disponovaný. Nedokázal by som na seba zobrať zodpovednosť, že učím žiakov, ktorí v odbore nemajú čo hľadať. Učiť má zmysel len niekoho, u koho sa sprostredkované poznanie môže rozvinúť. Na tomto princípe žiaľ prijímanie žiakov na umelecké školy často nefunguje.
 

   Mnohé osobnosti, za všetkých spomeniem Romana Bergera, Andreja Tarkovského či Rogera Scrutona, sa zhodujú v tom, že autentické umenie sa nachádza na periférii spoločenského záujmu...

V dnešnom svete sa skutočné umenie, snaha tvoriť a interpretovať ho, stretá s absolútnym nezáujmom. Asi to nie je náhoda. S ľuďmi, ktorí vyhľadávajú len zábavu, sa nepochybne ľahšie manipuluje. V centre pozornosti sú dnes peniaze, klasická hudba nezarába, skôr naopak: je ju potrebné podporovať, a to sa nikomu nechce. S vytrácaním skutočného umenia však strácame viac, než si väčšina možno uvedomuje. Umenie je potravou duše, ktorú človek existenčne potrebuje. Som presvedčený, že hudba pohýna v človeku svedomie, pomáha mu byť lepším. To však tých, pre ktorých je prioritou zarábanie peňazí a vytváranie konzumentov, nezaujíma.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.