Bude Slovensko spievať?

Zborový spev na Slovensku je fenomén potvrdený tradíciou, samostatnou kapitolou v kontexte národnej hudobnej kultúry i artefaktom s rozmerom umeleckým, osvetovým, pedagogickým... Postupne prerástol do hnutia a stal sa doslova kultovou aktivitou všetkých generácií. Nie náhodou však o ňom hovoríme v minulom čase, pretože z onoho živelného speváckeho nadšenia dnes ostalo len torzo. Prečo je pozícia slovenského zborového spevu v ofsajde? Možno ho vzkriesiť a rehabilitovať? Už niekoľko rokov sa o to pokúša zbormajster a pedagóg Milan Kolena.

So zborom Apollo ste sa nedávno vrátili z Petrohradu ovenčení sériou ocenení. Predpokladám, že pre vás osobne, ale i pre slovenský zborový spev, ide o veľkú satisfakciu...
Na medzinárodnom festivale zborového spevu Singing World 2015 sme súťažili v štyroch kategóriách, v ktorých sme získali štyri prvé miesta (všetky v zlatom pásme) a tiež špeciálnu cenu za najlepšiu interpretáciu renesančnej skladby. Okrem toho som prevzal cenu najlepšieho dirigenta festivalu. Naštudovali sme štrnásť súťažných skladieb, z toho osem pôvodných od slovenských autorov. Repertoár sme pripravovali dôsledne, spievali sme spamäti, a tak sme sa mohli väčšmi koncentrovať na interpretáciu. Bol to veľký zážitok, pretože sme sa odhodlali súťažiť po desaťročnej pauze a ocenenie nás povzbudilo do ďalšej práce. Účasť na súťažiach je pre zborové teleso podstatná, v konfrontácii s inými zbormi si najlepšie overí vlastnú úroveň a zbiera skúsenosti. Naše ocenenie vnímam nielen ako úspech Apolla, ale aj slovenského zborového života a zborovej kultúry, ktorá je u nás napriek všetkým okolnostiam stále vysoká. Veľkým zadosťučinením bol pre nás aj záujem médií, napríklad odborný ruský časopis Hudobný život s nami ako s jediným z 50 telies festivalu urobil rozhovor. Takáto pozornosť a nové kontakty vždy potešia.

 Okrem toho, že ste zbormajstrom súborov Schola Gregoriana Bratislavensis a Apollo, máte množstvo zahraničných spoluprác a kontaktov. Ktoré z nich by ste vyzdvihli?
Som členom aj predsedom porôt mnohých medzinárodných zborových festivalov doma a v zahraničí, spevácke zbory či univerzity ma ako dirigenta pozývajú viesť workshopy, týkajúce sa interpretácie gregoriánskeho chorálu, vokálnej polyfónie, ako aj latinského textu v sakrálnej zborovej tvorbe. Tieto témy súvisia s mojou profesionálnou špecializáciou a teší ma, keď môžem svoje poznatky odovzdávať a diskutovať s mladými dirigentmi či spevákmi, ktorí si túžia rozširovať obzory. Inšpirujúcim bol pre mňa pobyt v USA, kde som prednášal na troch univerzitách. Tešil ma záujem o moje prezentácie, ktoré prebiehali v príjemnej atmosfére a spravidla končili živou diskusiou. Iný druh workshopov som viedol minulý rok v Hongkongu, v Šanghaji a v meste Wuhan v Číne: zbory predniesli pripravený repertoár a ja som im pomáhal nájsť optimálny spôsob ako zvýšiť interpretačnú úroveň. Je pre mňa potešujúce a priam neuveriteľné, keď vidím záujem a snahu čínskych speváckych zborov. Vysoko si cením pozvanie na Olympijské zborové hry, kde som bol členom medzinárodnej poroty. Naposledy prebiehali v lotyšskej Rige, kde sa v roku 2014 zišlo asi 500 zborov z celého sveta a ja som ako jediný reprezentoval Slovensko. Na podujatí, ktoré sa realizuje každé dva roky (najbližšie v Soči), som bol nedávno delegovaný olympijským zborovým výborom za stáleho člena zastupujúceho Slovensko. Tiež som sa stal podpredsedom svetovej zborovej organizácie, ktorá vznikla tento rok v Hongkongu a vedie ju profesor Leon Tong. Jej snahou a ambíciou je pomôcť premostiť svetové zborové aktivity, podporiť mladých dirigentov a spevácke zbory pri raste, spolupráci a spoznávaní zborového života medzi Európou, Áziou a USA. Snažím sa zviditeľňovať Slovensko v rámci celosvetových zborových relácií, k čomu výrazne napomáha aj skutočnosť, že na naše medzinárodne zborové festivaly v Bratislave, ktorých som umeleckým riaditeľom, prichádzajú dirigenti z celého sveta.

 Po zmene režimu sa zmenila aj situácia v zborovom umení a mnohým akoby zborový spev (často charakterizovaný ako „hnutie“) pripomínal oktrojované normy starých čias. Predtým sa však pestoval spev nielen na profesionálnej úrovni, ale množstvo telies pôsobilo aj pri školách či obciach. Kde sa stratila príslovečná slovenská spevavosť?
Na túto otázku sa odpovedá veľmi ťažko, hoci by presnejšie mala znieť: prečo to nikomu nechýba? Zvykli sme si, že je to tak a mám pocit, že to ani nikto nechce riešiť. Keď som sa pýtal, prečo sa na školách nespieva, dostal som odpoveď, vraj deti nechcú spievať. To však nie je pravda! Deti chcú spievať, len im treba vytvoriť podmienky. Podobnú krízu mali pred časom aj v Poľsku, kde mládež postupne prestávala spievať a pomohol až program „Spievajúce Poľsko“ s finančnou podporou štátu, keď v priebehu niekoľkých rokov vzniklo na školách vyše 400 zborov. Myslím si, že je to dobrý príklad aj pre nás a verím, že sa nám podarí nájsť vhodné riešenie ako prebudiť zborový život na slovenských školách.

 Pri prieskume na školách s hudobnou špecializáciou (alebo s dôrazom na tento odbor) som žiaľ zistila, že systematizované vokálne telesá jednoducho nejestvujú. Dala by sa na túto „diagnózu“ navrhnúť účinná terapia?
Myslím si, že to vyplýva z nasmerovania hudobného školstva, ktoré je sústredené prevažne na rozvíjanie hudobných schopností detí ako sólistov, čo je síce dobré, ale nestačí to. Mám skúsenosti, najmä zo zahraničia, že v tomto prípade platí niečo iné. Zborový spev je na školách intenzívne pestovaný a podporovaný, pretože spoločné spievanie, sociálny moment, pocit spolupatričnosti a tvorby má pre výchovu a pozitívny rozvoj mladého človeka veľký význam, čo je u nás najmä v súčasnosti dosť nedocenené. Mali by sme viac upozorňovať na význam zborového spevu, nielen v zmysle rozvíjania hudobných schopnosti a vôbec estetického cítenia u detí a mládeže. Pri spoločných aktivitách, teda i pôsobením v speváckom zbore, si deti ľahšie nachádzajú kamarátov, prežívajú spoločné nácviky, koncerty, súťaže, zahraničné turné, a to im dáva do života pocit spokojnosti, radosti, necítia sa osamelé a nemusia vyhľadávať úniky cez iné aktivity, ktoré im neprospievajú.

 Nazdávam sa, že viesť mladých ľudí k vokálnemu prejavu je prirodzené. Navyše spev nevyžaduje (takmer) žiadne ekonomické investície...
Po Nežnej revolúcii sme nechali v záplavách eufórie zborový spev padnúť takpovediac na dno, a preto sa najmä zo škôl pomaličky vytratil. Nechcem hľadať vinníka, skôr treba poukázať na možnosti ako znova prebudiť záujem a oživiť zborový spev na školách.

 Zborová literatúra má na Slovensku solídne vybudované a obsažné penzum skladieb. Ako by ste v porovnaní s inými krajinami charakterizovali domácu vokálnu zborovú tvorbu a v čom vidíte jej špecifiká?
Na petrohradskej súťaži sme spievali osem skladieb od slovenských autorov (Cikker, Suchoň, Hrušovský, Krška, Kubička, Jašurdová) a reakcie boli pozitívne, dokonca možno povedať, že mali skutočný úspech. Naozaj máme veľmi dobré zborové kompozície, ktoré sú zaujímavé a atraktívne aj pre zahraničné publikum. V porovnaní s inými krajinami ich však nie je veľa. Opäť spomeniem Poľsko, kde zbory na súťažiach uvádzajú asi 80% skladieb domácich autorov prevažne v poľštine a sú to zaujímavé kompozície. U nás je situácia iná. Skladby vznikajú hlavne na latinský text, čo je síce správne, hlavne v sakrálnej zborovej tvorbe a keď autor chce, aby sa spievali v zahraničí, ale to nestačí. Potrebujeme aj pekné zborové skladby v slovenčine. Napríklad Pavol Krška napísal Rekviem, Stabat mater či Te Deum so slovenským textom, čo poslucháči ocenili, pretože konečne vnímali, o čom tie skladby sú.

 Záujem o zborovú kultúru akoby najviac upadal v okolí hlavného mesta a na západe Slovenska...
V súčasnosti to už neplatí. Práve v Bratislave sme pred dvoma rokmi začali s prehliadkou detských a mládežníckych zborov pod názvom Bratislava Cantat (Bratislava spievaj) a pri veľmi dobrej spolupráci s bratislavskými ZUŠ sa na podujatí každoročne zúčastňuje okolo deväť zborov prevažne z hlavného mesta. Naším cieľom je „sfunkčniť“ zborový spev natoľko, aby bol na všetkých školách a myslím si, že k tomu pomaly spejeme.

 Keďže amatérsky zborový spev býva záležitosťou nadšencov, altruistov (spevákov i zbormajstrov), iniciovali ste vznik Únie speváckych zborov Slovenska (ÚSZS), ktorej ste predsedom. Aká je jej vízia?
Únia vznikla pred dvoma rokmi práve z potreby oživenia zborového spevu a keď sme pritom otvárali centrá zborového spevu v Bratislave, Banskej Bystrici a v Košiciach, stretávali sme sa s dirigentmi a rozoberali situáciu na Slovensku. Mnohé problémy sa odvíjajú aj od súčasnej ekonomickej situácie, ktorá nie je priaznivo naklonená kultúre a tobôž nie zborovému spevu, najmä amatérskemu. Ale to je zrejme „normálne“ a pozorujem to aj v zahraničí. Napriek tomu je však v mnohých krajinách stále dostatok nadšencov. Aj na Slovensku máme takých, ktorí napriek neprajným okolnostiam spievajú alebo vedú zbory nezištne a bez nároku na honorár. Problém vidím aj v edukácii, pretože nemáme dostatok kvalifikovaných dirigentov, ktorí by zakladali a viedli školské zbory. Mali by sme o tom viac hovoriť, plánujeme vyhlásiť „Rok zborového spevu na Slovensku“ pod heslom: SLOVENSKO SPIEVAJ 2018! a koordinovať aktivity, ktoré by boli spojené s prípravou toho podujatia. Nazdávam sa, že by to mohla byť výzva pre všetkých, ktorým zborový spev leží na srdci; apel, aby sa pridali a participovali zborovými seminármi, konferenciami, festivalmi. Bola by to aktívna demonštrácia toho, že nám zborový spev nie je ľahostajný. Verím, že sa nám to spoločnými silami podarí a že Slovensko bude spievať!

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.