Ondrej Veselý

Už niekoľko rokov sledujem, že na programe tvojich koncertov často počuť diela slovenských skladateľov. Ako si si k nim našiel cestu?
Vďaka zvedavosti... Zaujímal ma onen hudobný svet, o ktorom nebolo v rámci štúdia na konzervatóriu až tak veľa počuť. Som veľmi vďačný i pedagogičke klavíra Viere Sočuvkovej, že upriamila moju pozornosť na Eugena Suchoňa a Petra Ebena. Neskôr, po prijatí na VŠMU, som pri preskúmavaní stránok Hudobného centra ostal prekvapený, koľko hudby pre gitaru napísali naši skladatelia. Vážim si, keď autor venuje čas gitare, a preto som sa tými skladbami začal zaoberať. Navyše poetika tejto hudby ma interpretačne oslovuje.

 Viacerí autori – slovenskí aj zahraniční – ti svoje diela priamo dedikovali. Oslovili ťa oni, alebo si ich o to požiadal?
Najčastejšie ich oslovujem ja.
Čakať, kým si skladateľ vyberie médium gitary pre svoju skladbu sám, je takmer nezmysel. Na moje prekvapenie, len za posledné 4 roky už 14 skladateľov nepohrdlo a venovalo svoje skladby gitare. Je povzbudzujúce, že sa jej „a priori“ nevyhýbajú, ale naopak majú radosť. Treba však vyslať počiatočný impulz.

 Je možné stavať program koncertov pre slovenské publikum výlučne na súčasnej hudbe?
Vždy je to len otázka perspektívy. Dôležité je, aby mal interpret dôvod, respektíve koncept. S obľubou venujem recitál čisto slovenskej tvorbe, prípadne ju kombinujem s barokom. Nemyslím si však, že ľudí treba pripravovať na súčasné dielo „priaznivejším hudobným okolím“. Podobné snahy robiť súdobé skladby znesiteľným pre poslucháča ma iritujú. Študujem dielo, lebo sa identifikujem s jeho poetikou a nesústredím sa na to, či sa publikum pri počúvaní náhodou nespotí. Je veľmi dôležité, aby sa slovenská hudba uvádzala čo najčastejšie, ide o naše hudobné dedičstvo a je na zodpovednosti interpretov šíriť ho. Rád si ale zahrám i klasický koncertný program.

 A tvoj vzťah k experimentálnej tvorbe (elektronika, improvizácia, otvorené a grafické partitúry)?
Diverzitu považujem za najdôležitejší článok progresu. Nevyhýbam sa nijakej hudbe. Ak verím v kvalitu diela, je úplne nepodstatné, ako je zapísané a aké prostriedky používa. Navyše začínam mať pocit, že všetka terajšia tzv. alternatívna/experimentálna hudba sa postupne stáva úplne bežnou. Následne sa „alternatívou“ stáva neotonalita (v takom prípade Peter Machajdík už druhýkrát predbehol dobu). Tak, ako je pre nás dôležitá pestrá strava, rovnako je pre kultúru nevyhnutnosťou pestrosť tvorby.

 Minulý rok si účinkoval v rámci projektu Žalmy slovenských skladateľov ako interpret, zároveň tam odznela aj tvoja skladba. Venuješ sa komponovaniu aktívne?
Venujem sa mu viac-menej v rámci voľna. Vnímam ho skôr ako hobby, ale o to obľúbenejšie. Písanie u mňa vychádza len z momentálnej potreby tvoriť. Musím ale povedať, že by mi chýbalo, ak by som s tým prestal, lebo komponovanie je druhá strana zrkadla koncertnej činnosti.

 Zaujalo ma, že spolupracuješ ako „assistant composer“ s brazílskou umelkyňou Clarice Assad.
Naša spolupráca je úplne rôznorodá. Často ide o aranžovanie pre rôzne inštrumentálne ansámble. Jej klavírnu skladbu Last Song som prepracoval už do 5 rôznych verzií od sólovej gitary až po sólové husle a sláčikový orchester. Objednávky majú rôznu podobu, aj exotickú či bizarnú – minulý rok sme na objednávku zo Soulu aranžovali skladbu Ástora Piazzollu pre soprán, gitaru a trúbku.

 Tvoje aranžmány sú pomerne úspešné...
Snáď najlepšie sa darí práve aranžmánom skladby Last Song. Verzia pre violončelo, dve gitary a klavír bola objednávkou pre americké turné skvelého ansámblu (Yo-Yo Ma, Sergio a Odair Assad, Kathryn Stott), pričom live nahrávka z Palladium Center v Carmel, Indiana z apríla 2012, vyšla na EP Viva Brazil v edícii Sony Masterworks. Nasledovala objednávka pre turné Yo-Yo Ma a Kathryn Stott v Ázii. Najviac ma ale teší verzia pre gitaru sólo publikovaná vo vydavateľstve Virtual Artist Collective New York, ktorú medzičasom interpretoval aj renomovaný David Russell.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.