V januári mala v košických Kasárňach-Kulturparku premiéru jednoaktová videoopera pre dvoch hercov a desaťčlenný vokálno-inštrumentálny ansámbel Oko za oko organizovaná v spolupráci s projektom K.A.I.R. Jej tematika voľne nadväzuje na operu Zub za zub, predchádzajúci projekt z dielne autorskej dvojice Marek Kundlák-Miro Tóth. Okrem toho, že sa znova dotýka aktuálnych politicky a spoločensky kontroverzných tém, prináša zaujímavý pohľad na možnosti prepájania žánrovo aj funkčne heterogénnych postupov, tak v oblasti vizuálno-scénickej, ako aj hudobnej. O projekte sme sa rozprávali s jedným z jeho tvorcov, Mirom Tóthom.
Ako vznikla idea tejto videoopery, ako sa rodil námet, textová a obrazová zložka?
Podobne ako pri predošlej opere Zub za zub, išlo o symbiózu s Marekom Kundlákom, od ktorého pochádza textový podklad. Opera má viacero významových rovín. Námet je súčasný, odohráva sa v rovnakom čase ako samotné predstavenie a do istej miery má dokumentačný charakter. Venuje sa priestoru, v ktorom sa odohráva ‒ v tomto prípade v Humennom ‒, so všetkými jeho reáliami, no z pohľadu Bratislavčanov. Ďalším dôležitým aspektom je súčasné dianie za našimi hranicami, to znamená eskalácia šialeného konfliktu na Ukrajine. Stavba libreta vychádza z postupov tzv. autorského divadla, známejšieho skôr z činohernej sféry. Samotný námet a tiež hudobné formy, použité v tejto opere, sú mojimi nápadmi, no rozhodujúcim faktorom, bez ktorého by som sa nepohol ďalej, je Marek Kundlák ‒ ako autor textov a zároveň hlavný protagonista.
Dá sa Oko za oko chápať ako voľné pokračovanie línie tvojich projektov, ktorá sa odvíja už od čias Frutti di Mare, pokračuje rozhlasovými oratóriami 929 000 000 a Pašie Štefana H či neskorším zborovým Rekviem za mafiána? To znamená predstavení so silným sociálno-kritickým alebo politickým podtextom, komunikovaným prostredníctvom ironizácie či sarkazmu...
Áno. Oko za oko bolo priamo ohlásené ako „opéra comique“ a prináša veľmi cynický pohľad. Hlavná postava je zosmiešňovaná a visí nad ňou otáznik. Je to prípad človeka, ktorý vyrába a predáva zbrane a tým to preňho hasne. Prichádza do Humenného, kde sa nachádza fabrika, jedna z trojuholníka veľkých závodov Humenné-Vranov na Topľou-Strážske, a chce začať výrobu. V regióne s vysokou nezamestnanosťou je tým, ktorý ľuďom dáva prácu, a oni vyrábajú produkt, ktorý sa dobre predáva. Zároveň vo vzťahu k vojne hlása, že je nepríjemná, no prirodzená: „Silnejší vždy zožerie toho slabšieho.“ Opera má v istom zmysle podobu morality a tá si vyžaduje jednoduchšiu a priamočiarejšiu komunikáciu. Negatívna postava na konci príbehu neumiera, ani sa nepovie, že je zlá. Ak dáme manipulatívne alebo demagogické výroky politikov alebo podnikateľov do operného libreta, nastane paradoxná situácia, že sa smejeme pri pohľade na hlavného protagonistu, no pritom túto demagógiu vďaka médiám „trávime“ denno-denne.
Zaujímavým elementom je aplikovanie tradičných hudobných foriem, nielen operných, ale aj z oblasti inštrumentálnej hudby – prelúdium, pochod v podobe fúgy, barokové variačné formy a podobne. Okrem toho sa tu objavuje balet. Odkazy na barokovú operu by sa dali chápať ako ďalší prostriedok na ironizáciu.
Odkazy na barokovú operu sú skôr oblúkovým návratom. Vďaka starým formám sa darí lepšie ironizovať zápletku, nie starú operu. K akejsi fúzii s barokovou štylistikou som napríklad smeroval v Ďalších variáciách pre Goldberga a inšpiratívne na mňa zapôsobilo aj to, čo som zažil v Budapešti ‒ hudobníci hrajúci barokovú hudbu na dobových nástrojoch usporadúvajú koncerty, na ktorých prechádzajú od baroka k súčasnej voľnej improvizácii. Dvaja z hráčov inštrumentálneho ansámblu, ktorý účinkuje v opere, Mišo Paľko a Andrej Gál, majú skúsenosti tak so starou, ako aj súčasnou hudbou. Ideál spájania týchto dvoch svetov realizujem práve prostredníctvom takýchto „dvojdomých“ interpretov. V Maďarsku sa doslova roztrhlo vrece s hudobníkmi, ktorí sú kompetentní v oboch smeroch, takže dúfam, že sa mi podarí vytvoriť ďalšie Variácie.
Tvoj ansámbel má veľmi svojské obsadenie – trombón, bicia súprava, barytónsaxofón, cimbal, violončelo a päťčlenný komorný zbor...
Je ich zámerne päť plus päť a k tomu dvaja sólisti na pódiu. Spevácke hlasy sú schválne posadené veľmi vysoko, spievajú falzetom. Sú akoby antickým chórom, no zároveň aj sólistami a chcel som, aby cítili inštrumentálne.
Ako sa ti podarilo skĺbiť komponované (resp. aspoň čiastočne fixované) pasáže s dirigovanou improvizáciou, ktorá musí flexibilne reagovať na videoprojekciu?
Je to kompozícia v reálnom čase. Kombinujem techniku nazývanú sound painting, hoci nepoužívam príliš komplikovaný systém znakov, s voľnou improvizáciou. Ako dirigent dobre poznám potenciál jednotlivých hráčov, takže ich môžem zapájať do inštrumentálnej sadzby, ktorú si predstavujem. Niektoré pasáže majú sadzbu danú vopred, inokedy sa zasa pracuje s modelmi zapísanými na papieri. Hrá sa buď konkrétny zaznačený materiál ‒ ako napríklad v spomenutom balete ‒ alebo malá či veľká aleatorika. Náročnosť spočíva v tom, že hráči musia vedieť improvizovať takpovediac metažánrovo, v rozličných idiómoch. Preto ich tam sedí desať; nájsť takto vybavených hudobníkov je u nás pomerne komplikované...
Zvláštnosťou je značne neproporčný vzťah videa a diania na scéne. Absolútnu väčšinu textu a dejovej akcie divák absorbuje z vopred nahranej videoprojekcie, kým postavy na pódiu prakticky iba predvádzajú pantomímu.
Ide o zámer. Filmová zložka je mojím dielom, scénická je v réžii Mareka Kundláka. Premietacie plátno je dominantné a pantomíma k nemu dotvára kontrapunkt. Na zázname sa hlavná postava ukazuje ako sebavedomá osobnosť ‒ reční pred ľuďmi na námestí, v kaštieli má sídlo firmy, riadi tankový trenažér ‒ v celej plejáde situácií, ktoré atakujú prvú signálnu sústavu, a zároveň ju publikum vidí reálne, oblečenú v slipoch a v tielku, v závere opitú na zemi, ako človeka, ktorý sa opustil. Skrátka, vidno tu opačnú stránku jeho sebavedomia... S koncepciou človeka na pódiu však chcem ešte pracovať v nadchádzajúcich predstaveniach. Tak z hudobného, ako aj scénického hľadiska, je to „work in progress“.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.