Huslista Miloš Valent sa nedávno ocitol v ponuke jedného z najprestížnejších svetových vydavateľstiev. Nahrávka Teatro Lirico so Stephenom Stubbsom ho katapultovala nielen k elitným hudobníkom vydavateľstva ECM, ale aj medzi európsku špičku súčasných protagonistov hnutia starej hudby. Miloš Valent je prirodzený, spontánny, žoviálny, ale aj melancholický a hĺbavý. Presne taký, ako stará hudba v jeho podaní...
Stretávame sa pár hodín pred druhým nahrávacím dňom Hummelovej Missa solemnis. Do Bratislavy si kvôli Hummelovi doslova odbehol z Amsterdamu, kde účinkuješ so súborom Tragicomedia v Monteverdiho Orfeovi. Čo ťa zaujalo na hummelovskom projekte?
Bola to pre mňa výzva postaviť takmer 40-členný orchester s dobovými nástrojmi, čo na Slovensku zatiaľ nemá obdobu a Korunovačné slávnosti boli jedinečnou príležitosťou realizovať taký nákladný projekt. Nechcel som túto príležitosť prepásť. S dirigentom Didierom Talpainom sme spolu prišli k záveru, že program koncertu z diel bratislavského rodáka Jána Nepomuka Hummela by sa mal nahrať na CD. Oslovili sme producenta Pavla Maruščáka, ktorý nám už vydal úspešné CD Mater V. Godára. Som rád, že sa nám to podarilo, pretože je to prvá nahrávka tohto diela v historicky poučenej interpretácii na dobových nástrojoch.
Po skončení nahrávania sa vraciaš do Amsterdamu, kde De Nederlandse Opera uvádza unikátny monteverdiovský projekt...
Pri príležitosti 400. výročia od prvého uvedenia Monteverdiho Orfea tu v septembri niekoľkokrát uvedú všetky tri Monteverdiho opery a scénické úpravy madrigalov. Všetky predstavenia majú jednotný inscenačný rukopis Pierrea Audiho, ja hrám s Tragicomediou a Concertom Palatinom v Orfeovi pod vedením Stephena Stubbsa a v Madrigaloch.
V posledných rokoch je kľúčovou postavou v tvojej kariére práve prominentný lutnista a dirigent Stephen Stubbs...
Stretnutie so Stephenom bolo pre mňa naozaj kľúčové. Okamžite sme si porozumeli, a dodnes to vnímam ako veľmi ojedinelé a vzácne spojenie s človekom, ktorý má také isté názory na hudbu ako ja – rovnaký hudobný inštinkt. V súbore Musica Aeterna som sa ako hudobník cítil veľmi dobre, no keď som spoznal Stephena, videl som, že on a jeho spoluhráči vnášajú do barokovej hudby emocionalitu, na ktorú sme zvyknutí v romantickej hudbe. Zrazu som zistil, že taká emocionalita je aj v barokovej a vlastne v každej hudbe. Aj keď paradoxne – vypätú emocionalitu, vášeň, ktorá sa nám spája s romantickým repertoárom, nenájdete v zachovaných prvých nahrávkach z prelomu 19. a 20. storočia... Podľa mňa, Stubbsov prístup – najmä pokiaľ ide o realizáciu barokovej monódie – nemá vo svete obdobu. Vtedajší hudobný zápis je často len v dvoch riadkoch – hore je melódia, pod ňou basová línia v polových hodnotách. Stephen v takomto zápise identifikuje recitatív a vzápätí povedzme len dvojtaktové arioso, v ktorom v jeho podaní máte dojem, ako by ste vzdialene počuli zrod talianskebo belcanta. Hudba má zrazu spád... Fascinujúce je to, keď hrá napríklad Monteverdiho. Aj s jednoduchou harmóniou pracuje tak, že dokáže slovo z ničoho nič oživiť.
viac v aktuálnom čísle Hudobného života...
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.