Ivana Rusko, soprán

Od roku 2010 pôsobíš v Zürichu – najskôr v rámci operného štúdia a od tejto sezóny už ako stála členka Zürišskej opery. Prečo si sa rozhodla práve pre Švajčiarsko?
Po ukončení štúdia na VŠMU som hľadala uplatnenie a ako ideálne mi pripadalo nejaké operné štúdio. Mala som veľké šťastie, že ma prijali práve do Zürichu, pretože tamojšia opera patrí k najlepším na svete.

 V tejto sezóne si účinkovala až v piatich nových produkciách. Na ktorú z nich si sa tešila najviac?
Musím povedať, že na všetky, pretože každá z nich je jedinečná. Jenůfa a Rusalka České opery pre mňa v zahraničí akoby ešte viac získali na intenzite. Súčasná opera Tri sestry maďarského autora Eötvösa je úplne špecifická, veľmi hlboká a vo vynikajúcej réžii Herberta Fritscha. Užila som si tiež Blumenmädchen v Parsifalovi, kde ma fascinovalo byť súčasťou tej ohromnej zvukovej masy, ktorú Wagner poskytuje. A v neposlednom rade účinkujem v detskej opere Ostrov pokladov, čo ma veľmi teší, pretože deti sú úprimné a spontánne publikum.

 V spomínaných tituloch nie je žiadna talianska opera. K akému typu repertoáru inklinuješ a ktorú postavu by si si určite chcela zaspievať?
Ako členka stáleho ansámblu nemám takú slobodu vo výbere repertoáru. Naštudujem postavy, do ktorých ma vedenie divadla obsadí. Tento rok to síce nebol žiaden taliansky titul, ale minulý rok som napríklad spievala Laurettu v Lyone a budúci rok ma v Zürichu okrem iného čaká Musetta pod taktovkou Nella Santiho. A čo sa týka osobných repertoárových preferencií – mám rada to, na čom práve pracujem. Keď sa intenzívne venujem štúdiu určitého diela, vždy v ňom nachádzam krásu a hĺbku. Skôr ako konkrétny autor alebo štýl ma fascinujú charaktery postáv – silné ženské hrdinky ako Jenůfa, Čo-čo-san, Salome, o ktorých zatiaľ len snívam. Na otázku, či môj hlas raz dorastie do dramatickej polohy, akú tieto postavy vyžadujú, prinesie odpoveď až čas...

 Je podľa teba výhodou mať v repertoári aj menej známe tituly?
Neviem, či je to výhodou, ale určite to nie je nevýhodou. (Smiech.)

 Na operných doskách si debutovala v roku 2010 v Košiciach ako Grófka v Mozartovej Figarovej svadbe. Ako sa na to pozeráš s odstupom času?
Veľmi rada na to spomínam. Bola to vôbec moja prvá profesionálna skúsenosť na javisku a hneď v postave Grófky, ktorá zaslúžene vzbudzuje rešpekt. Zažila som vtedy v Košiciach krásne chvíle a spolu so skvelými kolegami sme v réžii Gustáva Herényiho vytvorili živú, vtipnú i citlivú produkciu, ktorá je dodnes súčasťou repertoáru ŠDK. Bolo by pre mňa cťou a potešením môcť si to znovu niekedy zopakovať.

 V roku 2011 si hosťovala v Národnej opere Lyon ako Lauretta a Sestra Genovieffa v réžii známeho britského režiséra Davida Pountneyho. Ako sa ti spolupracovalo?
Mala som to šťastie stráviť šesť týždňov skúšok s týmto renomovaným režisérom, ktorý je veľmi príjemným človekom s veľkým zmyslom pre humor. Mal jasnú predstavu o charaktere postáv, ale zároveň nám dal dostatok priestoru, aby sme si svoju rolu „vystavali“. Mám rada režisérov, ktorí nevnucujú každý pohyb, ale nechajú speváka spolupracovať, pretože v konečnom dôsledku vy sa musíte cítiť vo svojej postave „ako doma“ a pokiaľ sa cítite neprirodzene, divák to hneď spozná.

 Aké máš plány do budúcnosti, čo je tvojím najväčším profesijným cieľom?
Profesijný cieľ mám jeden – spievať pekné postavy, mať zo svojej práce radosť. Teší ma, samozrejme, pracovať v renomovanom divadle s kolegami na najvyššej svetovej úrovni, ale viem si predstaviť, že by som bola šťastná aj v malom divadle.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.