Menej pompy, viac muziky

Pestrú kultúrnu ponuku v Žiline dopĺňa miesto nachádzajúce sa na urbánnej periférii, rozhodne nie však na periférii mapy koncertných aktivít. Ľudia, ktorí sa oň starajú, popri otázkach financovania či vytvárania programovej štruktúry úspešne riešia napríklad aj problém, ako motivovať Žilinčanov k  tomu, aby si vypočuli niekoho, o kom ešte nepočuli. Stanica Žilina-Záriečie oslávila 27. septembra desiate výročie svojho oficiálneho vzniku. Pri tejto príležitosti som poprosil o rozhovor riaditeľa Stanice Marka Adamova a jeho zástupcu a hudobného dramaturga Petra Hapča.

Musíme byť nielen poetickí, ale aj pragmatickí

 Stanicu Žilina-Záriečie v súčasnosti vnímame ako zabehnutý priestor, ktorý prevádzkuje občianske združenie Truc sphérique. Mali ste od začiatku konkrétne plány, dramaturgické zámery, alebo išlo o intuitívnu aktivitu?
Marek Adamov: Truc sphérique, ak si dobre pamätám, vznikol, keď sme boli na vysokých školách; 21. februára 1998 sme tento názov prvýkrát verejne použili a pár mesiacov nato, 30. septembra 1998, sa nám ho podarilo „zoficiálniť“. Odvtedy sme občianske združenie. Pripravili sme veľa akcií, všetko bolo multižánrové a tažko definovateľné. V 90. rokoch sa všade hrala hudba, všade sa vystavovalo, všade sa hralo divadlo, čítala sa literatúra. Bolo to mladé. Neplánovali sme robiť, čo robíme teraz: akcie, ktoré majú začiatok a koniec, vyberať vstupné. Ale keď existuje združenie a niekto poradí, že možno žiadať o peniaze a všetko sprofesionalizovať, postupne pribúda byrokracie a viac konkrétne zameraných podujatí.

 Spočiatku hnutie idealistov a neskôr organizácia?
MA: Začalo sa to lámať pod vplyvom byrokracie a snahy o profesionalizáciu a plánovanie. Spontánne akcie sa totiž nedajú organizovať dlhodobo. Už musíme byť nielen poetickí, ale aj pragmatickí. Ešte pred Stanicou sme si prenajali priestor v centre Žiliny. Najskôr jeden ateliér, potom dva, tri. Tam sme začali aj s detskými dielňami. Prirodzene, komfort vlastného priestoru spôsobil, že sme už nechceli robiť veci inde. V tom čase aj dosť ľudí odišlo s tým, že sme komunita a že si nemáme dávať úlohy. Už sme museli riešiť aj pracovné vzťahy.
Peter Hapčo: V čase ateliérov som pribudol aj ja.
MA: Od samého začiatku sme boli otvorení. Ktokoľvek môže vojsť a ktokoľvek môže vyjsť. Noví ľudia nás už vtedy vnímali ako „inštitúciu“. Ale aktivity nevznikali ako plánovaná, strategická záležitosť. Boli spoločné vízie, ale každý nový člen prišiel s vlastnou iniciatívou. Nikdy sme nehľadali niekoho, kto by robil, čo potrebujeme. Ak sme organizácia, tak tvorená jednotlivcam, ktorí robia svoje a sú navzájom previazaní.

 V programovej ponuke Stanice má hudba značný priestor. V Žiline nie ste s takýmito aktivitami jediní. S čím ste vstupovali do kontextu tunajšej hudobnej kultúry?
PH: Keď vzniká kultúrne centrum, hudba je samozrejmou súčasťou ponuky. Očakávali sme tiež, že ľudia najlepšie zareagujú práve na ňu. Áno, v Žiline sú aj iné hudobné inštitúcie, ale vždy sme hľadali medzery. Nechceme suplovať niečo, čo tu už je. Ideme po veciach, ktoré zatiaľ chýbajú.
MA: Môžeme mať pocit, že v Žiline je napríklad dostatok klasickej hudby. Ale príde niekto, kto ten dojem nemá a je presvedčený, že to treba robiť. My teda poskytneme priestor. A nakoniec zistíme, že aj keď sa hudba objavuje všelikde, my máme radi práve toto miesto a chceme, aby sa hrala aj tu.
PH: Po čase sme zistili, že koncertov je päť či šesť ročne a vychádza z toho cyklus. Všetko závisí od grantov. Sponzora pre koncerty určite nezoženieme, tak sa uchádzame o podporu. Za desať rokov našej činnosti vznikla aj istá adresnosť. Klasická hudba je špecifický príklad. Ide nám o publikum, ktoré sa na Stanici bežne neukazuje – študenti konzervatória či univerzity.
MA: Mimochodom, klasická hudba na Stanici nezačala názvom série Vážna hudba nevážne. Už dávno predtým sa tu hrala. Je to iba vec názvu projektu. V podstate je jeden program Stanice, je iba jedna hudba a je iba jedno publikum. Skôr nás realita tlačí do toho, aby sme vytvárali žánrové hranice.

Hudobník je do manažmentu zapletený veľmi málo

 Ako je to v prípade Stanice s propagáciou koncertných podujatí?
PH: Snažíme sa pokryť všetko, čo môžeme. Vidíme, že plagát už nie je médium súčasnosti. V propagácii sledujeme nové trendy. Tak, ako to bola v 80. rokoch televízia, tak sú to dnes sociálne siete, online médiá.
MA: Vďaka internetu môžeme pracovať aj s databázou. Tá je kľúčová. Vedieť o ľuďoch, o poslucháčoch čo najviac a mať na nich priamy kontakt. Najdôležitejší je však osobný kontakt. Na mieste ako Stanica je to ešte stále možné. Veľa ľudí príde kvôli tomu, kto hrá. No tiež preto, že hrá u nás. Robíme všetko pre to, aby Stanica vítala, aby bola miestom na trávenie voľného času. Ideálnym prípadom je, keď sa človek pýta až pri kúpe lístka, čo sa dnes hrá a kto hrá.

 Okrem koncertov ponúka program množstvo iných produkcií, čo predpokladá rozumné technické riešenia. Pred dvoma rokmi na Stanici pribudlo aj krátke krídlo.
MA: Klavírne koncerty sú z technicky najmenej náročných akcií. Najťažšie je divadlo. Potrebuje veľa svetiel. A tiež všetky elektronické produkcie. Sú náročné na osvetlenie i ozvučenie. Klasická hudba je z tých jednoduchších.
PH : A ešte má tú výhodu, že je čitateľná. Poslucháč dokáže odhadnúť, čo ho čaká. Experimentálne divadlo sa ťažko sprostredkuje cez popis. Lákať ľudí na koncert klasickej hudby je jednoduchšie.

 Je výhodné ponúkať koncerty klasickej hudby?
MA: Výhodné to nie. Je to drahé. Chceme veci robiť dobre a umelci niečo stoja. Aj SOZA žiada za vážnu hudbu najvyšší poplatok. Divadlo a vážna hudba sú najdrahšie.
PH: A to máme jednu výhodu: vzťahy, vďaka ktorým sa môžeme o honorároch dohodnúť na inej úrovni. Len pre zaujímavosť, inožánrové koncerty sú pre nás tie najlacnejšie. To však nehovoríme o etablovaných umelcoch, ale o mladej krvi.
MA: Najmä Američania. Oni si tým, že dokážu zahrať 50 či 60 koncertov za rovnaký počet dní, vedia náklady vyriešiť inak. Samozrejme s rovnakým programom. Vedel by si niekto predstaviť zahrať 60 recitálov za, povedzme, 70 dní? Je to vôbec možné?
Inak, slovenské a české kapely sú drahšie ako americké, ktoré majú majú dobre rozbehnuté bookingové agentúry. Vedia si vystúpenia u nás naplánovať do jednej šnúry. To nie je prípad koncertných umelcov. Viem si však predstaviť, že by to išlo. Zo skúseností viacerých ľudí viem, že to v zahraničí funguje. To, že robia koncerty, automaticky neznamená, že dostanú vysokú výplatu. U nás platí, že bez ohľadu na všetko má honorár byť. Hudobník je do manažmentu zapletený veľmi málo. Zjaví sa, zahrá a stratí sa...

Na Stanicu prichádza čoraz menej ľudí, ktorí netušia, kam idú

 Na Stanici sa vyprofilovali tri línie koncertov – Vážna hudba nevážne, Klavírne recitály a inožánrové podujatia. Počítate s rozširovaním ponuky, alebo je to v súvislosti s návštevnosťou v takejto podobe funkčné?
PH: Ja by som to rozdelil inak. Jedna línia je „Vážna hudba nevážne“ spolu s „Klavírnymi recitálmi“, druhá sú experimenty a iné žánre, tretia je pop. Snažíme sa, aby sa každý mesiac objavil jeden koncert z každej línie. Áno, je to funkčné. Pre mňa je ťažké hodnotiť úspešnosť koncertov. Ak príde veľa ľudí, ešte to neznamená úspech. Čo podľa mňa stále funguje, je byť v niečom objavný a zapĺňať medzery. Drvivá väčšina koncertov, ktoré uvádzame, sú žilinské premiéry. Priorita je neopakovať sa, aj keď existujú výnimky. A návštevnosť je. To je ale otázka, ktorú nemám vyriešenú. Ľudia chodia, povedomie je. Väčšina umelcov je po vystúpení nadšená. A reakcie publika sú dobré. Už  to nie je ako na začiatku, keď sme bojovali o poslucháča.
MA: Vnímam to ako výzvu. Ja by som opakovanie prijal. Veci, ktoré boli dobré, by sa mali zopakovať.
PH: Do istej miery sa to aj deje. Ale nových vecí, ktoré sem chceme dotiahnuť, je veľa. Nechcem, aby sme dopadli ako miesta, kde uvádzajú jeden úspešný projekt trikrát za rok.

 Stanica zostavuje rámcovú dramaturgiu v závislosti od termínov podávania grantových žiadostí, a teda – na rozdiel od kamenných inštitúcií – na kalendárny rok. Zvykli si na to umelci? Ako reagujete na spontánne ponuky záujemcov o zaradenie v mimoriadnych termínoch?
PH: V dramaturgii miesto je, ale časový úsek na zaradenie je čoraz dlhší. Umelci sú už zvyknutí, ale stále skúšajú. A najmä sú obdobia, kedy to skúšajú všetci – jar a jeseň. Ale keď to neriešime aspoň dva mesiace vopred, tak... Sú veci, ktoré vyslovene chceme urobiť. A potom tie, ktoré sa nám ponúkajú.
MA: Je to rovnako spontánne. A väčšina ľudí, ktorí tu hrajú, tu už predtým bola. Na Stanicu prichádza čoraz menej tých, čo netušia, kam idú.

 Čo napríklad mládež? Konzervatóriá, univerzity a podobne.
PH: Snažíme sa odtiaľ spoznať ľudí. A potom sa to šíri geometrickým radom. Komunikujeme navzájom, to je aj náš zámer.
MA: Môžeme iba konštatovať, že máme prieniky na Konzervatórium v Žiline a na Žilinskú univerzitu.

Stavbárskymi prácami netrávime čas, aby sme opravili pamiatku...

 Truc sphérique sa stará o mimoriadne významnú stavbu neologickej synagógy architekta Petra Behrensa. Pôjde predovšetkým o priestor pre výtvarné umenie...  
MA: Je dôležité povedať, že bude len jedna „inštitúcia“. Stanica so Synagógou. Jeden tím, jeden program. V Synagóge teraz robíme najmä rekonštrukciu. Aktivity, ktoré sa tam uskutočňujú, sú zatiaľ veľmi sporadické. Z času na čas si tam v rámci testovania dovolíme niečo uskutočniť.
PH: Je to naozaj improvizácia s veľkým I. Iba dodám, že priestor Synagógy si hudobnú dramaturgiu vypýta sám.
MA: Chceme, aby si ľudia uvedomovali, že stavbárskymi prácami netrávime čas, aby sme opravili pamiatku, ale aby sa tam po rekonštrukcii mohli organizovať podujatia. Určite chceme aj klavír, pokiaľ nevezmeme krídlo zo Stanice. Synagóga je priestorom na veľké koncerty. Väčšie, ako robí Štátny komorný orchester.

 Čo na to ŠKO? Nebude dochádzať k dramaturgickým kolíziám?
PH: Už teraz, keď je v ŠKO koncert, neplánujeme koncert na Stanici – hoci je to zatiaľ jednostranné. Ale my program robíme vždy až potom, keď je na ostatných miestach uzatvorený.
MA: ŠKO má celoročný program a stálu dramaturgiu. V Synagóge pôjde o štyri až päť výnimočných koncertov ročne. Pôjde o príležitosti, ktoré budú presahovať ŠKO. Nemyslím v kvalite, ale v rozsahu. A tiež je tam priestor pre malé veci, ktoré priradíme k výstave. V Synagóge budú hlavne výstavy. Ale keďže dvoj- až trojmesačné expozície sa v Žiline neuživia, budú tam sprievodné programy. Je jednoduché a aj prirodzené urobiť medzi vystavenými exponátmi malý klavírny koncert. Veľké koncerty budú vždy v čase, keď tam nebude výstava. Divadlo neplánujeme, lebo je vo veľkom konflikte s architektúrou. Potrebuje príliš veľa techniky. Hudba je v tomto zmysle nenáročná.
PH: Galérie sú príliš tiché priestory. Je zvláštne, že je v nich vždy ticho. Máme predstavu o hudbe k výstavám.
MA: Alebo si k nim budeme objednávať skladby.

Existuje veľké množstvo „potľapkávačov”

 Považujete Stanicu v súvislosti s hudobnou kultúrou za relevantný priestor? Oplatí sa do Žiliny cestovať za kultúrou?
MA: Chceme, aby to tak bolo, aby sa tu ľudia zastavili a boli hrdí na to, že tu hrali, zažili atmosféru. Áno, v segmente nezávislých kultúrnych centier vidíme, že je to výnimočné. Ale opakujem, len preto, že niekomu to dáva zmysel a robí to pravidelne. Kultúrny turizmus nie je veľmi reálny. Ľudia sa na Slovensku neradi presúvajú. Sú možno ochotní cestovať na západ. Viac ľudí je ochotných cestovať zo Žiliny do Bratislavy ako z Bratislavy do Žiliny.
PH: Je logické, že cestujú za kultúrou do metropoly. Ale keď sa v ponuke objaví niečo unikátne, tak ľudia nemajú problém vycestovať.
MA: Kultúrny turizmus súvisí s tým, že sa nechodí na jeden koncert. Ide sa na festival, lebo to už dáva zmysel. Toto je záležitosť, ku ktorej môžeme iba prispievať. Je veľa faktorov, ktoré musia hrať dokopy. Malo by sa o to starať aj mesto, kraj a pod.

 Zachytávate odbornú reflexiu vašich aktivít?
MA: Reflexia v Žiline nie je. Väčšina ľudí, ktorá je toho schopná, tu už pracuje. A kritik by sa v Žiline asi ani neuživil.
PH: A kto by to robil? Existuje veľké množstvo „potľapkávačov“. A ozaj by sme to privítali. Ale nebudeme nikoho nútiť.
MA: Nemôžeme si predsa hľadať recenzentov. Ak nejakého vidíme, tak sa ho pýtame na názor. Sami pre seba potrebujeme kritiku, ale nebudeme si objednávať články...

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.