Francúzsky šéfdirigent Slovenskej filharmónie
Emmanuel Villaume hovorí o návrate do zrekonštruovanej Reduty i o svojich plánoch s orchestrom.
Aký bol pre vás návrat do domovského sídla Slovenskej filharmónie?
Sme opäť doma. Budovy dokážu niekedy na rozdiel od ľudí omladnúť. Išlo o veľmi dôležitý okamih v živote Reduty i Slovenskej filharmónie. Renomované svetové orchestre ako Berlínska či Viedenská filharmónia kultivujú svoj zvuk a štýl v koncertných sieňach, s ktorými sú nerozlučne späté. Priestor je kľúčovým pre vývoj orchestra, čoho sme si všetci vedomí.
Na slávnostnom otváracom koncerte zaznela Beethovenova Deviata symfónia. Čo môže dirigent vložiť do diela, známeho v toľkých výnimočných interpretáciách?
Toto dielo je ohromujúce a povznášajúce zároveň. Človek by musel byť bláznom, aby pred ním nepociťoval bázeň. Beethoven vám nič neodpustí. Ak nemáte interpretáciu skutočne dobre pripravenú, bude odolávať. Je to teda akýsi test dirigenta i orchestra, nesmierne prospešný pre obe strany. Potom je tu duchovný rozmer diela. Symfónia vznikla v atmosfére nádejí a ašpirácií súvisiacich s osvietenstvom, ale súčasne už pod vplyvom určitého vytriezvenia. Emócie ľudí sa však stále viazali na veľké myšlienky. Táto väzba sa pod vplyvom udalostí 20. storočia, kolapsu integrity hodnôt a nadvlády racionality premenila v našej kultúre na určitý odstup.V Beethovenovej hudbe sa však musíte ponoriť do emocionálneho rozpoloženia a spirituálnej hĺbky typickej pre dobu vzniku. Ak sa príliš zdôrazňuje analytický aspekt diela, idea sa vytráca. Na druhej strane, ak sledujte len emocionálnu rovinu skladby, hudba môže rýchlo znieť našim ušiam sentimentálne. Každý dielo pozná a má svoju obľúbenú nahrávku, preto dosiahnuť zanietenie a integritu, ktoré zasiahnu publikum, skutočne nie je ľahké. Beethovenova Deviata symfónia je skúškou disciplíny a umeleckej i ľudskej poctivosti.
Januárový otvárací koncert bol pozorne sledovanou spoločenskou udalosťou. Ako ste ho vnímali vy?
Slovenská filharmónia by mala byť zárukou kvality nielen v celoslovenskom kontexte, ale i za hranicami krajiny. V tomto zmysle sme boli pod značným tlakom. Zvlášť preto, lebo sme dlhý čas pracovali v úplne odlišných zvukových podmienkach historickej budovy SND. Skúšobný proces navyše trochu skomplikovali dokončovacie práce. Bola to však najmä radostná udalosť. Reduta pravdepodobne nikdy nebola taká krásna ako dnes.
Čo hovoria na koncertnú sieň hudobníci?
Orchester si musí na nový priestor zvyknúť a akusticky i hudobným cítením sa mu prispôsobiť. Ide o jednu z najlepších sál v Európe, čo predstavuje veľkú zodpovednosť i výzvu.
Existujú názory, že akustika veľkej sály sa zmenila k horšiemu...
Základné akustické kvality sa podľa mňa nezmenili. Pri prestavbe koncertnej siene sa vždy objavia názory, že zvuk bol pôvodne lepší. Pravdou však je, že v sále pribudli niektoré materiály, ktoré ovplyvnili jej akustiku. Pravdepodobne sa preto vrátime k závesom na oknách, ktoré pohlcujú zvuk. Tiež sa bude musieť popracovať s materiálom pódia. Priestor je však z akustického hľadiska v dobrom stave. Dôležitou bude práca s orchestrom: narábanie s dynamikou a vyvažovanie zvuku jednotlivých sekcií.
V akej kondícii je momentálne orchester Slovenskej filharmónie?
Vybudovať kvalitné teleso trvá roky, na zničenie stačí niekoľko zlých koncertov. Slovenská filharmónia je orchestrom s veľkorysým hudobným cítením, ktoré sa musí kultivovať. Rovnako je potrebné neustále pracovať na základoch: vyváženom zvuku, súhre a na vzájomnom počúvaní sa. Okrem toho je mojím cieľom poskytnúť orchestru pocit sebadôvery. Jedným z výsledkov môjho doterajšieho pôsobenia na poste šéfdirigenta je vzájomná dôvera umožňujúca prácu v otvorenej a inšpirujúcej atmosfére, ktorá prináša hudobníkom i publiku umeleckú satisfakciu.
Spomínali ste prácu s orchestrom. Aké prostriedky využívate?
Na svojich koncertoch sa snažím uvádzať najmä klasicistické diela, pretože v tejto hudbe sa žiadny nedostatok neskryje. Už po dvoch taktoch Mozarta dokážete povedať, či orchester hrá spolu a ladí. Ak detailne pracujete na Mozartovej symfónii, výsledok budete počuť aj v Brahmsovi, Šostakovičovi či v Stravinskom. Slovenská filharmónia má potenciál patriť k najlepším orchestrom v strednej Európe. V našej snahe potrebujeme okrem cieľavedomej práce i podporu publika. Verím, že znovuotvorenie Reduty bude na to príležitosťou.
Máte na prácu dostatočný priestor a podmienky?
Vzhľadom na obvyklú orchestrálnu prax v Európe máme primeraný počet skúšok. V pondelok a utorok máme dve trojhodinové alebo jednu štvorhodinovú skúšku, štvorhodinová skúška je i v stredu, vo štvrtok je generálka a koncert, v piatok len koncert. Je to o niečo viac, ako býva k dispozícii napríklad v USA. V prípade náročného programu je možné skúšky pridať. Po troch hodinách intenzívnej práce však koncentrácia hráčov klesá. Laici majú niekedy pocit, že spoločne stráveného času nie je až tak veľa, no hráči sa musia pripravovať aj individuálne. Nemôžete prísť na skúšku Straussovej Alpskej symfónie bez hodín predchádzajúcej prípravy.
Ste spokojný s dramaturgiou sezóny?
Rád by som dosiahol rovnováhu medzi klasicistickým, romantickým repertoárom a súčasnou hudbou. Nechcem kritizovať predchodcov, považujem však za chybu, že sa v minulosti klasicistické diela zanedbávali, čo bolo v konečnom dôsledku na škodu orchestra. Užitočné môžu byť i príležitostné exkurzie do baroka, predklasický repertoár je dnes však najmä záležitosťou špecialistov.
V akom rozsahu máte vplyv na výslednú podobu sezóny, napríklad na výber hosťujúcich dirigentov a sólistov?
Z povahy môjho angažmánu vyplýva ťažiskovo zodpovednosť za kvalitu orchestra a programy, ktoré dirigujem. Ostatné je v rukách generálneho riaditeľa Slovenskej filharmónie prof. Mariána Lapšanského a dramaturga Antona Viskupa. Na cieľoch a dlhodobých víziách sa však zhodneme.
Na poste šéfdirigenta Slovenskej filharmónie ste od roku 2009, aká je vaša vízia do budúcnosti?
Viackrát som už povedal, že na takomto poste by mal umelec zostať najmenej päť a nie viac než desať rokov. Zatiaľ som na Slovensku rád, progres orchestra mi robí radosť.
Na čo sa možno v Slovenskej filharmónii pod vašou taktovkou v dohľadnej dobe tešiť?
Osobne sa teším na Stravinského Persefonu, zriedkavo uvádzanú skladbu, ktorú by akademici pravdepodobne označili ako neoklasickú. Podľa mňa ide o veľmi bizarné a senzuálne dielo, ktoré pripomína hudbu Poulenca. Zmienená senzuálnosť je však mimoriadne rafinovaná. Nie sú v nej prítomné emócie a zvukový hedonizmus Svätenia jari či Vtáka ohniváka. Stravinskij sa preslávil výrokom, že hudba by nemala byť expresívna. V tomto prípade je hudba veľmi expresívna, veľmi ľudská. Skladateľ to paradoxne dosiahol dielom na mytologický námet. Myslím, že po vypočutí bude poslucháč vedieť viac o Stravinskom ako o človeku. So Slovenskou filharmóniou uvediem tiež Straussovu Alpskú symfóniu a Debussyho More, ktoré patrí medzi moje obľúbené diela.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.