Logo HŽ

Viktória Stracenská

"Deň, keď som mala vystúpenie, bol pre mňa vždy sviatkom"

Nenápadná a skromná žena, ktorá nikdy nestála o slávu, kariérny rast či zbytočnú publicitu, a predsa sa stala uznávanou umelkyňou i úspešnou vokálnou pedagogičkou. V decembri sa dožila významného životného jubilea a pre mňa bolo cťou porozprávať sa s ňou o jej umeleckom živote, o jej dlhoročnom pôsobení vo funkcii vedúcej Katedry spevu na VŠMU v Bratislave, ale i o jej pohľade na kultúrne zázemie dnešnej spoločnosti. Profesorka Viktória Stracenská.

 V rodnom Prešove ste nadobudli základné hudobné vzdelanie, venovali ste sa hre na klavíri. Vaše prvé profesijné kroky však smerovali do zdravotníctva. Čo bolo hlavným impulzom k rozhodnutiu odísť napokon do Bratislavy a študovať spev?
Spievanie bolo v našej rodine prirodzenou súčasťou bežného života. Keď som po ukončení strednej všeobecnej školy mala možnosť študovať spev na ľudovej škole umenia, brala som to ako záľubu popri zamestnaní zdravotnej sestry. Nemala som ambíciu verejne vystupovať, nehovoriac ani o tom, že by som sa spevom mohla „živiť“. S operou a operetou som sa stretla prostredníctvom rádia a pri sporadických návštevách operných predstavení v Košiciach. Že mám pre vokálne umenie predpoklady, usúdil až môj učiteľ spevu na ĽŠU a ten ma i prinútil ísť na prijímacie skúšky na VŠMU. Štúdium bolo náročné. Našťastie skončilo úspešne, a to zásluhou odbornosti, trpezlivosti a pracovitosti docentky Anny Korínskej, pod ktorej vedením som sa „prehrýzla“ vokálnou technikou a spoznala nielen repertoár, ale aj všetko, čo súvisí s umeleckým vystupovaním.

 Vravíte, že predstava sólistickej dráhy vám bola cudzia. Môže úprimný vzťah k hudobnému umeniu prelomiť i takúto, na prvý pohľad neprekonateľnú bariéru?
K sólovému prejavu ma posmelili vlastne poslucháči, keď som si všimla, že pri mojom speve netrpia. Od začiatku som bola vedená k plnému rešpektu voči zápisu skladateľa a básnika a pri vystúpeniach som sa snažila, aby som ich geniálne diela predviedla čo najlepšie. Nikdy som neprezentovala samu seba, ale chcela som obecenstvu sprostredkovať krásu ukrytú v notách a zoznámiť ich prostredníctvom svojho spevu s jednotlivými dielami. S touto zásadou som sa napokon odhodlala koncertne vystupovať a zvládnuť aj trému. Ďalšou z mojich celoživotných zásad bolo kontinuálne sebavzdelávanie a snaha neustále zdokonaľovať umelecký výkon. Napokon, aj prácu zdravotnej sestry som zanechala pre minimálnu možnosť rastu.

 Istú časť svojho štúdia ste absolvovali na Hochschule für Musik und darstellende Kunst vo Viedni, kde ste si zvolili študijný program zameraný na pieseň a oratórium. Ako vnímala študijné prostredie a umelecké zázemie jednej z najvýznamnejších hudobných akadémií mladá speváčka zo socialistického bloku?
Možnosť študovať na viedenskej univerzite mi ponúkol tamojší pedagóg, profesor Robert Schollum, hosťujúci toho času aj na VŠMU. Pobyt vo Viedni (5 semestrov) pre mňa znamenal rozšírenie poznania vo viacerých smeroch, samozrejme najviac v speve. Spoznala som vokálnu literatúru, ku ktorej som v Bratislave nemala prístup, rôzne spôsoby výučby speváckej techniky, pedagógov, organizáciu štúdia, množstvo krásnych hlasov študentov z rôznych krajín a ich mentalitu... Za veľké privilégium som považovala možnosť navštevovať operné a koncertné vystúpenia umelcov zvučných mien.

 Nemali ste záujem v tomto prostredí zotrvať?
Prostredie Viedne bolo veľmi inšpiratívne a boli tam podnety, dokonca priamo i ponuky k dlhodobejšiemu pôsobeniu. Doma som však mala zázemie – rodinu a miesto asistentky na katedre spevu, ako aj zaujímavé príležitosti umeleckej praxe. Ani za éry socializmu koncertné účinkovanie umelcov síce existenčne nezabezpečilo, ale predsa bolo v rámci Československa dosť možností na uplatnenie, nakoľko kultúrne podujatia štát podporoval.
 
 V časoch vášho aktívneho umeleckého pôsobenia organizovala koncertný život u nás štátna monopolná agentúra Slovkoncert. Existuje všeobecne rozšírený názor, že otvorené hranice a variabilné grantové systémy rozširujú možnosti profesionálneho uplatnenia umelcov. Nemáte napriek tomu pocit, že pre mladých absolventov je v dnešnej dobe náročnejšie nájsť si dôstojné uplatnenie vo svojom odbore?
Registrujem veľký rozdiel v organizácii umeleckej tvorby pred dvadsiatimi rokmi a dnes. Pole pôsobnosti sa otvorením hraníc veľmi rozšírilo, ale samotná kultúra nie je hospodársky výnosným odvetvím, nemôže sa uživiť sama, ak nerátame „šoubiznis“. Vyžaduje nielen finančné pokrytie svojich ustanovizní, ale aj primerané ohodnotenie umelcov a zamestnancov kultúrnych inštitúcií.

 Podieľali ste sa na viacerých premiérach diel slovenských skladateľov. Mnoho z nich vám bolo dedikovaných...
Áno, premiérovala som viacero vokálno-orchestrálnych diel slovenských autorov. Boli to diela Ladislava Burlasa – vokálna symfónia Stretnúť človeka, neskorý opus Jána Cikkera Óda na radosť, Hrušovského Canticum pro pace, ale aj skladby Kardoša, Paríka, Zemanovského, Urbanca či „šuplíkové“ dielo Ave Maria Alexandra Moyzesa pre spev a komorný orchester. Diela sme študovali v spolupráci so samotnými autormi, pričom sa spoločne dotvárala skladateľova predstava. Boli to hudobné udalosti, ktoré sa uskutočňovali väčšinou v rámci festivalov. Ale interpretovala som aj neznáme skladby autorov, ktorí žili v predošlých storočiach v Bratislave. Boli komponované na nemecký alebo taliansky text. Piesne Alexandra Albrechta zachytilo na gramoplatniach vydavateľstvo OPUS, podobne ako operu-kantátu Joannesa Patzelta Castor et Pollux s Musikou aeternou.

 Vaším dlhoročným umeleckým partnerom bol klavirista, profesor Miloslav Starosta. Môže byť takáto dlhodobá spolupráca speváka s jediným klaviristom neustále inšpirujúca a obohacujúca?
Sporadicky ma sprevádzali aj iní klavírni umelci, ale vďaka spolupráci s Miloslavom Starostom som získala najviac cenných pripomienok k interpretovaným dielam. Spoločne sme naštudovali a verejne predviedli rozsiahly koncertný repertoár. Išlo o vzájomne veľmi inšpiratívne umelecké partnerstvo, ktoré si doteraz veľmi cením. Spoľahlivá umelecká prepojenosť dvoch interpretov dodáva spevákovi nielen istotu, ale komplexná interpretácia diel nadobúda hlbšiu kvalitu. Pritom tu nejde o stereotypnú činnosť; pri detailnej znalosti svojho partu si môže umelecká dvojica dovoliť i priamo pred publikom vychutnávať, resp. objavovať nové nuansy v nacvičenej skladbe. Také obohacujúce umelecké partnerstvo žičím všetkým vokálnym umelcom.

 Máte za sebou predovšetkým bohatú kariéru koncertnej umelkyne, ale i jednu veľkú skúsenosť z operného javiska – náročnú kreáciu postavy Donny Anny z opery opier Don Giovanni...
Áno, je to tak. V procese prípravy inscenácie vypadla sólistka Opery SND a dirigent Zdeněk Košler ma zhodou okolností počul spievať s orchestrom Slovenskej filharmónie Wagnerove piesne, a tak som dostala ponuku na túto úlohu. Zvládla som ju so cťou, ale javisko ma viac rušilo než inšpirovalo, takže som napokon zostala aj naďalej koncertnou speváčkou. Mojím prostredím bolo pódium s klavírom alebo kostol s organom, resp. orchester v sále, pred ktorým som stála v civilnom oblečení a realizovala diela, s ktorými som sa mohla plne výrazovo aj technicky stotožniť. Spolupracovala som s viacerými dirigentskými umeleckými osobnosťami – najčastejšie s Ľudovítom Rajterom, ale aj s Ladislavom Slovákom, Ondrejom Lenárdom, Gerhardom Auerom, Bystríkom Režuchom, Liborom Peškom, Kurtom Masurom, Kirillom Kondrašinom, spomenutým Zdeňkom Košlerom, Richardom Zimmerom, Janom Valtom... Milovala som pocit stáť pred orchestrom a spolu s celým kolektívom sprostredkovať publiku krásny zážitok. Deň, keď som mala vystúpenie, bol pre mňa vždy sviatkom. Už od rána som bola v povznesenej nálade a dlho po koncerte sa mi v mysli vracali momenty z vystúpenia.

 Na VŠMU v Bratislave ste 20 rokov pôsobili ako vedúca katedry spevu. Aké boli vaše predstavy o chode tejto inštitúcie a nakoľko sa kryli s realitou?
V organizácii práce som mala vo vedení katedry mimoriadne šikovné pomocníčky. Vytváranie pozitívnej atmosféry a optimálnych podmienok na pracovisku, ako aj komunikácia s vedením Hudobnej a tanečnej fakulty, to bolo popri mojej vlastnej výučbe ďalšou, a nie vždy vďačnou prácou. Umelci – pedagógovia, aj žiaci sú na seba a svoje výkony často precitlivení. Konštruktívny a objektívny pohľad na svoj výkon, resp. výkon svojho študenta bol nezriedka ťažko prijímaný, pretože sa pokladal za kritiku v kontexte medziľudských vzťahov medzi pedagógmi a študentmi. Z mojej strany som sa neustále usilovala o konsenzus a potláčanie hviezdneho manierizmu či znižovania pracovnej úrovne.
Vždy som sa snažila aplikovať akékoľvek zmeny v prospech študentov. Inšpirácie som získavala sledovaním diania na podobných školách v zahraničí a prípravu mladých umelcov som sa usilovala prispôsobovať požiadavkám doby. Uvažovali sme aj o projektoch osobitného vzdelávania študentov v špecifických žánroch  za pomoci prizývaných hosťujúcich pedagógov z iných krajín alebo o participácii našich študentov na rozmanitých projektoch zahraničných škôl. Pridali sme sa aj do grantového systému v úsilí o zachovanie Operného štúdia. Ide o realizáciu jedného operného titulu do roka, na ktorom sa podieľajú poslucháči vyšších ročníkov. Pre študentov i pedagógov to znamená náročnú tímovú prácu, pre školu bez vlastného javiska, orchestra a zboru ťažko zvládnuteľný projekt spojený s veľkými finančnými nákladmi za prenájom vyššie uvedených zložiek. Pre študentov je to však nenahraditeľná skúsenosť a veľmi cenná súčasť prípravy na profesionálnu kariéru.

 Ako vnímate v tomto kontexte postoj Opery SND? Nie je absurdné, že dve inštitúcie dotované štátom nenachádzajú v tomto smere spoločnú reč? Prečo by nemohlo Operné štúdio spolupracovať pri premiérach a predstaveniach s profesionálnou scénou?
Spolupráca s národnou opernou scénou mala striedavo vzostupnú či klesajúcu tendenciu podľa toho, ktoré umelecké osobnosti pôsobili v danom čase v oboch inštitúciách, resp. podľa aktuálnych hracích plánov. Mali sme študentov, čo svoju absolventskú rolu realizovali na javisku SND. Po odchode dirigenta Auera či režiséra Krišku sa však aktívna spolupráca s divadlom obmedzila na minimum, ostalo skôr pri technickej výpomoci. Snahy o obnovenie partnerstva boli. Bohužiaľ však vždy stroskotali na neúnosných výdavkoch, ktoré by obom stranám z takejto kooperácie vyplynuli.

 Mali ste ambíciu výraznejšie inovovať zabehnuté mechanizmy fungovania katedry?
Zaiste, snažili sme sa reflektovať zmeny v spoločnosti, jej meniace sa preferencie i potreby. Diskutovali sme o týchto veciach a realizovali sme aj mnohé podnety z radov študentov, pričom sme sa ich usilovali zladiť s charakterom školy univerzitného typu s jej špecifikami. Napokon, akékoľvek zmeny sa mali uskutočniť v prospech študentov. Reformy však boli často prijímané s nevôľou, lebo zaužívané postupy boli vždy pohodlnejšie. V radoch študentov som sa často stretávala s pasivitou. Ako keby očakávali, že z nich urobia „spevácke hviezdy“ ich pedagógovia. Ich predstava o uplatnení v reálnom živote bola veľmi neurčitá a často aj nereálna. Málokedy sa objavil študent s vlastnými návrhmi do študovaného repertoáru a konkrétnou predstavou o svojom budúcom umeleckom pôsobení. Tí adepti, ktorí mali túto osobnostnú hodnotu a patričný talent, sa aj skutočne presadili a stali sa prínosom pre našu hudobnú kultúru. Ich mená sú dnes dobre známe.

 Názov i vymedzenie študijného odboru „Spev“ sú veľmi všeobecné, čo je pri pomerne nízkom počte študujúcich na katedre na jednej strane prirodzené. Aká je však možnosť užšej špecializácie povedzme na magisterskom stupni; môžu študenti koncipovať svoj absolventský koncert viac podľa vlastných predstáv?
To je diskutabilné. Ak sa chce umelec špecializovať, mal by predtým spoznať celú škálu vokálnej literatúry a žánrov, aby reálne zhodnotil, k čomu má dispozície a k čomu najviac inklinuje. Každý by mal mať možnosť zorientovať sa na jednej strane v opere, spoznať jej požiadavky, ale absolvovať tiež koncertný program a v rámci neho nadobudnúť skúsenosti i v komornom speve a oboznámiť sa s bohatou a osobitou literatúrou z tejto oblasti. Špecializovať sa môže potom. Pri bežnom bakalárskom a magisterskom štúdiu nemá pedagóg napokon potrebné množstvo času, ale niekedy ani dostatočnú kvalifikáciu, aby bol pre študenta univerzálnou autoritou v tak rôznorodom repertoári. Preto si myslím, že na špecializáciu je veľmi vhodné doktorandské štúdium, či už u nás alebo v cudzine. V rámci neho sa študent môže dostať k patričnej literatúre i odbornému vedeniu. Erudovane a výlučne sa venovať určitej dobovej literatúre však môže znamenať veľmi úzku špecializáciu. Otázkou potom ostáva, koľko umeleckých príležitostí môže u nás dostať takýto interpret.

 Ako by mal podľa vás vyzerať profil absolventa katedry spevu? Nachádzali ste s kolegami v tejto otázke zhodu?
Treba pripomenúť, že naša pomerne malá katedra pripravila na umeleckú dráhu značný počet kvalitných umelcov. Ja si nesmierne vážim prácu svojich kolegov – pedagógov spevu, ktorí ju vykonávajú s veľkým zanietením, i keď morálne, a ani finančne nie sú spoločnosťou docenení.
Našim adeptom ponúkame komplexné odborné štúdium, aj keď s istými rezervami edukačného systému. Absolventi predstupujú potom pred publikum, kde majú prezentovať nielen svoj zušľachtený talent a adekvátnu technickú dispozíciu, ale i vlastný tvorivý názor. Tento individuálny, osobnostný prístup však ostáva niekedy akoby utajený, pričom adepti sa obmedzujú na prezentáciu technickej a hlasovej zdatnosti. Vyspelá technika je nevyhnutnou podmienkou, ale osobná umelecká výpoveď je nenahraditeľná, pretože spevák by mal u publika vzbudiť dojem, že to, čo na javisko či pódium prináša, sú jeho vlastné myšlienky a duševné stavy. Technika môže byť len nositeľom tohto posolstva.

 Myslíte si, že interpretačný seminár, ktorý je tvorivou platformou aj pre nové smery vokálnej interpretácie, má v rámci katedry dostatočne dôležité postavenie?
Interpretačný seminár je u spevákov na VŠMU nedoceňovaný. Je dôležité, aby mal každý interpret oveľa širšie vedomosti než len tie, ktoré ho priamo „technicky“ disponujú zaspievať predpísaný part s istým textom. Aby chápal svoje účinkovanie komplexne, aby sa naučil, ktoré výrazové prostriedky má spevák k dispozícii a kde ich premyslene použiť na dosiahnutie žiaduceho umeleckého účinku. Po tejto stránke občas ešte sledujeme insitný postup. Bohužiaľ, mnohé zatiaľ ostáva nedopovedané, keďže sa pre túto ideu nenašlo u všetkých dosť pochopenia.

 Aký je ideálny profil vášho absolventa?
Učiť spev je krásny proces, ak má pedagóg vnímavého žiaka. Najlepšie sa pracuje s ľuďmi, ktorí majú okrem hlasovej dispozície i vyspelý vnemový intelekt a sú pracovití. Učiteľ akoby tvaroval hlinu (niekedy skalu), pričom mu priamo „pod rukami“ vyrastá dielo. Kolega skladateľ, ktorý mal rád spev, vravieval, že učiť spev je alchýmia.
Metodika mojej práce bola voči každému študentovi individuálna. Mala som však vždy pred očami cieľový zvukový ideál – nenásilne tvorený tón v celom rozsahu pri využití dobrej dychovej techniky, tón dostatočne zvučný, farebný, guľatý a elastický, schopný pohybu, s flexibilitou v dynamickom a tempovom tieňovaní. Požiadavkou bola pre mňa tiež dokonalá artikulácia. Snažila som sa dosiahnuť u žiakov vokálny prejav, ktorý by nielen prostredníctvom zvuku, ale taktiež výrazu tváre, držania a pohybu tela, vyjadroval obsah diela. Oceňovala som tiež, keď študent dokázal flexibilne reagovať na požiadavky rôznych štýlov.

 Myslím si, že sa vaši absolventi naozaj dokážu univerzálne uplatniť. Z vlastnej skúsenosti viem, že i napriek čiastočne rozdielnym estetickým ideálom ste boli ochotná podporovať a odborne viesť študentov, ktorí sa rozhodli pre istú špecializáciu.
Podmienkou k špecializácii bola dostatočná technická vyspelosť, ale aj nezanedbávanie iných štýlov vokálneho prejavu. Ani ja, ani študent nevidíme dopredu, nevieme, s akými príležitosťami sa stretne, kde sa bude napokon umelecky realizovať. Niektorí z mojich absolventov sa uplatnili ako pedagógovia, iní spievajú v zboroch a z tých najúspešnejších sú sólisti, ktorí našli uplatnenie nielen na domácej scéne, ale i v najvýznamnejších svetových operných domoch. Podaktorí sa špecializovali, napríklad na renesančnú alebo barokovú hudbu, iní na romantizmus, operetu, ale aj na súčasnú, avantgardnú tvorbu. Môžem s uspokojením vyhlásiť, že všetci moji študenti si osvojili vokálny prejav na profesionálnej úrovni a štúdium ukončili so zdravými hlasivkami.

 Ste pre svojich študentov i po ukončení školy k dispozícii?
Svojich študentov som vždy viedla k samostatnosti. Aby kreatívne využívali získané vedomosti. Takisto som študentov viedla k tomu, aby sa vo svojej praxi, ktorá sa môže odohrávať vo veľkých vzdialenostiach od Bratislavy, nenaučili spoliehať na moju pomoc, ale aby si dokázali poradiť v ťažkostiach aj sami. V dnešnej dobe ľahko dostupnej prenosnej nahrávacej techniky si môžu svoje výkony zaznamenať a dodatočne ich reflektovať. Nevyhnutná je neustála kontrola svojho technického pocitu, ktorý si nosí každý všade so sebou. Ale pokiaľ som fyzicky a duševne schopná, som svojim študentom vždy k dispozícii, ochotná pomôcť či konzultovať.

 Možno je to obohraná pesnička, ale ako vnímate fenomén hodnotového úpadku v umení i vo všeobecnom estetickom povedomí spoločnosti?
Dnešnú spoločnosť tvoria majetní ľudia a nemajetná väčšina, umenie podporuje málokto. Akoby ľudia nepotrebovali krásu, ale predovšetkým majetok. Bojím sa, že zavládne duševný primitivizmus a ľudí budú predstavovať čísla. Akoby sa strácala spoločenská potreba kultúrneho relaxu. Vzťah k umeleckej nadstavbe každodenného života prestal byť charakteristickou črtou osobnosti, resp. spoločenskej elity. Našťastie, i napriek takejto klíme sa rodia na Slovensku stále veľké talenty. Otázkou však je, či sa doma uplatnia.

Prof. Viktória Stracenská (1941) študovala spev u Anny Korínskej na VŠMU v Bratislave a študijný odbor Pieseň – oratórium na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni. Má za sebou bohatú koncertnú činnosť doma i v zahraničí. Okrem krajín bývalého socialistického bloku sa predstavila i v Grécku, Rakúsku či Španielsku. V premiére uviedla viacero významných diel slovenských autorov. Účinkovala pod taktovkou veľkých dirigentských osobností – Kurta Masura, Libora Peška, Zdeňka Košlera, Kirilla Kondrašina, Ladislava Slováka, Ondreja Lenárda, Ľudovíta Rajtera. Nahrávala pre Československý rozhlas, vydavateľstvo OPUS, ale aj pre ORF (rakúsky rozhlas). Popri koncertnej činnosti sa intenzívne venovala pedagogickej práci. V rozmedzí rokov 1971–2009 pôsobila na VŠMU v Bratislave, z toho 20 rokov ako vedúca Katedry spevu. Vychovala okolo 30 absolventov, z ktorých väčšina dodnes pôsobí v opernej, koncertnej alebo pedagogickej sfére. Sú medzi nimi Helena Becse-Szabó, Jolana Fogašová, Adriana Kučerová, Katarína Michaelli, Peter Mikuláš, Jana Pastorková, Juraj Peter, Ľubica Rybárska. Autorka článku patrí medzi posledných absolventov profesorky Stracenskej.




Aktualizované: 05. 03. 2016