Čo je optimálna operná inscenácia? A kto je jej autorom? Režisér, dirigent, skladateľ alebo celý hudobno-inscenačný tím? Otázky kládli a odpovede hľadali tí, ktorí operným inscenáciám, ich konceptom či interpretačným výkonom zvyčajne nastavujú zrkadlo. V internetovej diskusii pre Hudobný život.
Michaela Mojžišová: Hoci diskusia, odzrkadľujúca rôzne uhly pohľadu na operné divadlo, nie je ničím novým, pár inscenácií posledného obdobia ju znovu oživilo. Opäť sa nástojčivejšie vynorila otázka, aké kritériá má napĺňať operné divadlo. Názory oscilujú medzi „muzeálnym“ cítením na jednej strane a priestorom pre režisérsky experiment na strane druhej, líšia sa odpovede na otázky priority hudobnej či scénickej koncepcie, dirigenta alebo režiséra. Poďme teda aj my spoločne hľadať odpovede na – zdá sa – aktuálnu tému.
Dovolím si ju odštartovať otázkou: Akoby ste definovali optimálnu opernú inscenáciu? Čo jej nesmie chýbať a čo je možné oželieť?
Rudo Leška: Optimálna operná inscenácia? Neviem, čo musí mať tá „optimálna“, ale skôr, čo musí mať každá, aby bola (operným) divadlom: priestor a herca. A keďže to má byť operné divadlo, tak pravdaže aj spievané slovo. Bez primátu ktorejkoľvek zložky a bez určenia ich pomeru. Nič viac nie je nutné.
Pavel Unger: Ja sám pre seba by som si otázku doplnil – pre koho optimálnu? Pre nás kritikov? Pre diváka (vieme o ňom niečo?), pre inscenátorov (dirigenta či režiséra, neraz nenaladených na jednu strunu?), pre spevákov („čo najmenej hrať“...)? A čo je vlastne ukazovateľom úspešnosti inscenácie? Standing ovations (naša choroba), priaznivá kritika (buďme na zemi...), návštevnosť (Nabucca a Carmen nepretromfne Janáček či Prokofiev, ani keby boli pozlátení)...? Na začiatok teda stručne. „Optimum“ je, keď sú v rovnováhe vnem sluchový a zrakový. Teda keď inscenácia rešpektuje skladateľský zápis a pritom vyjadruje názor tvorcov.
MM: Ako optimálna situácia sa často cituje vyrovnanosť hudobnej a inscenačnej zložky. Zrejme je ťažké odmerať ich na miskách váh. V súčasnosti nepovažujem za schodnú cestu muzeálne divadlo, kde je režisér len aranžérom libreta. To sú tie situácie, keď divák radšej zavrie oči a počúva. No za ešte otravnejší považujem opačný extrém, ak je síce inscenačný výklad zaujímavý, podnetný, provokujúci, no hudobná stránka kríva. Podľa môjho názoru je základným predpokladom kvalitnej inscenácie poctivo odvedené remeslo na oboch stranách.
Mária Glocková: Ak optimálna v zmysle najlepšia alebo naj..., potom je to veľmi subjektívny parameter. V každom prípade musí rešpektovať základné požiadavky partitúry.
RL: Keď Forman oseká Dalibora a poprehadzuje Smetanovi výstupy, ak iný režisér hrá Bystroušku s kvartetom hudobníkov v malých sálach, keď Brook z Carmen vykreše hodinu a pol trvajúcu existenciálnu výpoveď, vždy je dôležité, či to je odôvodnené a či to má zmysel z hľadiska inscenácie ako celku. Ja sa priznám, že neviem, čo sú to základné požiadavky partitúry. Optimálna ale podľa mňa nie je taká inscenácia, ktorej zložky sú vyrovnané, ale taká, v ktorej je zvolený pomer zložiek odôvodnený výsledkom a artikulovanou výpoveďou.
MM: Skúsme konkrétne: čo nás v poslednom čase uspokojilo a čo zdvihlo zo stoličky?
PU: Uspokojilo ba nadchlo ma viacero inscenácií, žiaľ, nie u nás doma. Ich spoločným menovateľom bola práca s hercom/spevákom, a nie scénografické ornamenty, barličky odpútavajúce od podstaty. Konkrétne: Traviata v réžii Deckera (Salzburg), Don Giovanni (Viedeň, Warner), Titus (Praha, Herrmannovci)... Nemám rád samoúčelné experimenty bez nadväznosti na predlohu, nemám rád, keď režisér vidí len sám seba a nie partitúru.
MG: Inscenačná pavučina, klišé a hranie sa na divadlo – tomu neuverím a neverím. Zdvihla ma Traviata zo Salzburgu. Bazálne, elementárne požiadavky partitúry sú pre ďalšie spracovanie podstatné. To by ste sa, pán Leška, čudovali, že aj tento elementárny princíp býva niekedy problémom, ale nie prekážkou pre inscenovanie. Aspoň v mieste, kde žijem.
...viac v aktuálnom čísle HŽ.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.