Viera Polakovičová

V Európe je osem Slovenských inštitútov:v Prahe,Viedni,Moskve, Varšave, Berlíne, Paríži, Ríme a v Budapešti.Ich cieľom je propagácia Slovenska, jeho kultúry a reálií. Riaditeľkou Slovenského inštitútu vo Viedni je už tri roky Viera Polakovičová, príslušníčka „ponovembrovej” diplomacie, ktorá do služieb Ministerstva zahraničných vecí SR vstúpila po internej ašpirantúre na FiF UK v odbore hudobná veda a po viacročnom pôsobení v niekdajšom Slovkoncerte i Slovenskom hudobnom fonde. Doma je známa ako hudobná kritička a pohotová publicistka so širokým rozhľadom v oblasti hudby i celej kultúry.

Ako sa dostane muzikologička do diplomacie?
Po roku 1989 sa množili pozvania pre manažérov a záujemcov o diplomaciu, a tak som sa i ja dostala k viacerým zahraničným stážam. Medzi inými prišlo pozvanie na École nationale d'administration do Paríža a vtedajší minister kultúry Ladislav Snopko mi navrhol zúčastniť sa na výberovom konaní. Zvíťazila som a stala som sa tak prvou československou stážistkou tejto prestížnej diplomatickej vzdelávacej inštitúcie. V tom čase pôsobila na Veľvyslanectve ČSFR v Paríži ako kultúrna radkyňa Michaela Jurovská, ktorá mala dočasne na starosti aj agendu UNESCO. Požiadala ministra zahraničných vecí SR, aby som sa mohla predstaviť a zúčastniť na výberovom kole na miesto diplomata pre agendu UNESCO. Uspela som, a tak som sa o niekoľko týždňov do Paríža vrátila ako zástupkyňa stáleho delegáta SR pri UNESCO. V tejto funkcii som pôsobila od roku 1993 do roku 1997.

Šírka a hĺbka prípravy na diplomatické zahraničné pôsobenie vás asi oddialili od pôvodného hudobného povolania…
Len do istej miery a na istý čas. Predošlá skúsenosť mi však veľmi pomohla pri výkone funkcie v UNESCO. Boli sme nový štát a bolo potrebné usporiadať pomery aj právne. Podujala som sa pripraviť návrh rezolúcie, ktorá upravovala pravidlá organizácie, aby sa 23 nových členských štátov mohlo zúčastniť na Generálnej konferencii UNESCO, aby mohli voliť a byť volenými. Spolu s českým a portugalským kolegom sme na tom pracovali pol druha roka. V tom čase sa zapisovali do zoznamu kultúrnych pamiatok UNESCO Banská Štiavnica, Spišský hrad a Vlkolínec. Po skončení mojej misie som nejaký čas pôsobila v kabinete Generálneho riaditeľa UNESCO v Paríži a neskôr ako koordinátor kultúrnych a vzdelávacích projektov Tempus Phare v Nadácii Sophia Antipolis na juhu Francúzska. Išlo o spoluprácu s odborníkmi zo strednej Európy na základe konvencie s Európskou komisiou.

Prišiel rok 1999 a vy ste sa nakrátko vrátili k hudbe.
Po návrate na Slovensko trvalo dosť dlho, kým som sa dostala do ďalšieho výberového konania v rámci diplomacie. V tom čase totiž diplomat po návrate zo zahraničia neostal v službách MZV SR, ako je to dnes. A tak som medzitým pracovala v Hudobnom centre ako vedúca Oddelenia vonkajších vzťahov – čiže opäť to bola práca so zahraničím. Po nejakom čase som sa však opäť zúčastnila na výberovom konaní na Ministerstve zahraničných vecí SR, kde ma prijali na Odbor kultúrnych stykov a krajanov (2000). O 3 roky som sa potom dostala na post riaditeľky Slovenského inštitútu a kultúrneho radcu slovenského veľvyslanectva v Paríži. Na tomto mieste som pôsobila v rokoch 2003–2007.

Ako organizátorka, diplomatka a manažérka máte na svojom konte nemálo úspechov v propagácii slovenskej hudby.
Už moja práca dramaturgičky BHS a TIJI (1980–1985), následne vedúcej Hudobného informačného strediska (1985–1993), mi umožnili nadväzovať medzinárodné kontakty. Zatiaľ čo na sklonku osemdesiatych rokov to bolo skôr spoza stola, so zriedkavými exkurzmi do zahraničia, po revolúcii to bol priamy kontakt so svetom. Intenzívne kontakty som pestovala s anglicky hovoriacimi krajinami, s Veľkou Britániou, Austráliou, ale aj s Holandskom a severskými krajinami. Podarilo sa mi dopomôcť k britskej premiére Benešovej opery Skamenený, vzácne boli kontakty s Hessenským rozhlasom, ale aj s Francúzskym rozhlasom, ktorý preberal prostredníctvom Slovenského rozhlasu moje relácie o slovenskej hudbe. Keď sa mojím pôsobiskom stal Paríž, pripravovala som relácie priamo vo Francúzskom rozhlase. Podobnú sériu relácií realizovali Švajčiarsky rozhlas a Francúzska redakcia Slovenského rozhlasu. Do diplomacie som teda vstúpila ako fanatik slovenskej kultúry a hudby. Nemohlo to skončiť inak, ako hľadaním ďalších možností jej prezentácie. Zahraničie nejavilo o nás ešte systematický záujem, z našich umelcov sa za hranice dostali predovšetkým skvelé vokálne talenty, často označované za české. Postupne som však registrovala nárast skutočného záujmu o Slovensko. Na dvoch postoch v Paríži, ako zástupkyňa stáleho delegáta SR pri UNESCO a neskôr na poste riaditeľky tamojšieho Slovenského inštitútu, som presadila veľa dobrej slovenskej hudby a hudobných umelcov. Prispela som do prípravy celoročnej prezentácie slovenskej kultúry vo Francúzsku (1996), ktorú sme pripravovali dva roky s vtedajšou kultúrnou radkyňou veľvyslanectva Michaelou Jurovskou.

Francúzi mali veľký záujem o premiéru ďalšieho operného diela Juraja Beneša, koncert z diela Romana Bergera so Sergejom Kopčákom i o ďalšie osobnosti v rámci navrhovaného festivalu slovenskej hudby. Bolo to však „hudecovské“ obdobie na MK SR a Roman Berger sa napríklad zdráhal reprezentovať Slovensko pod egidou tohto ministra. Navyše, naše ministerstvo odmietlo prispieť na festival čo len symbolickou čiastkou požadovanou Francúzmi, a tak sa festival neuskutočnil. Iná bola situácia v čase môjho pôsobenia v Paríži po roku 2003 v pozícii kultúrnej radkyne slovenského veľvyslanectva a riaditeľky Slovenského inštitútu v Paríži. Podarilo sa mi realizovať celé série koncertov súčasnej slovenskej hudby v parížskej Invalidovni, ale aj v iných sálach Paríža, kde som sprostredkovala špičkové diela Romana Bergera, Juraja Beneša, Vladimíra Godára, Petra Zagara, ale aj skladby pre Francúzov neznámych autorov Ľudovíta Rajtera či Jozefa Podprockého. Interpretmi boli renomovaní umelci – Sergej Kopčák, Denisa Šlepkovská, Mikuláš Škuta, Jozef Lupták a mnohí ďalší. Záujem bol často tak veľký, že hodinu pred našimi koncertmi stálo publikum v rade…

Aký je váš pohľad na hudobný život a kultúru v krajinách, kde ste pôsobili?
Po rokoch profesionálneho pôsobenia v zahraničí som plná obdivu, aké dôležité miesto zaujíma kultúra v západnej Európe. Je jednou z najsilnejších súčastí zahraničnej politiky – minimálne v krajinách, kde som dlhodobo pôsobila. Nazdávam sa, že pokiaľ publikum stojí deň a noc na lístky do opery a dlhé hodiny pred vchodom na veľké výstavy, je to dobré znamenie. Pravdaže, ide o premyslený biznis. V UNESCO sa tomu hovorí „cultural industries“. Ale prečo nie? Súčasný kultúrny svet stojí na tom, najväčšie galérie a múzeá dômyselne lákajú návštevníkov, operné domy a koncertné siene zdokonaľujú systém, ako si udržať poslucháča, a profesionálnou medializáciou lákajú stále viac publika.

Určite nebola núdza i o mimoriadne umelecké zážitky a stretnutia…
Kultúra patrila vždy do môjho portfólia a motivoval ma i záujem médií o moje osobné postrehy, predovšetkým domácej i zahraničných rozhlasových spoločností. Bola som akreditovaná na mnohých festivaloch a v operných domoch – v Paríži, Viedni, Londýne, Lyone, Bruseli, Štokholme, Prahe, Budapešti, Varšave, Nice, Aix-en-Provence, Salzburgu, ba aj v São Paulo…. Najväčšie zážitky mi často priniesol pohľad dovnútra diania. Členka miestnej vlády v São Paulo, moja spolužiačka z Paríža, ma svojho času previedla vtedy ešte nedokončenou koncertnou sálou pre 2000 ľudí. Keď Claudio Abbado uvádzal na salzburskom festivale kompletné Schubertove symfónie, dovolil mi byť na všetkých skúškach. Peter Mikuláš mi umožnil sledovať generálku Missa solemnis so Sirom Colinom Davisom v Salle Pleyel. Užila som si tohto nášho sólistu aj keď účinkoval v Paríži s ďalšími významnými dirigentmi – Carlom Mariom Giulinim či Sergejom Byčkovom... Sergeja Kopčáka som zasa mohla obdivovať v roku 1994 ako Hundinga v prvom uvedení Wagnerovho Prsteňa v Paríži – na dramaturgicky najpríťažlivejšej parížskej scéne v Châtelet. Mala som možnosť vidieť čerstvo obnovenú oponu parížskej opery, alebo som sedela v porote Medzinárodnej skladateľskej tribúny v Paríži ako delegát Slovenského rozhlasu. Neskôr som dostala pozvanie do poroty Ceny UNESCO za hudbu. V Paríži som spoznala skvelé osobnosti historikov, politikov.

Zapôsobil na mňa Jacques Delors, ale aj parížsky starosta, od ktorého som dostala Medailu mesta Paríž za projekt prezentácie Slovenska v rámci Európskeho festivalu na Montmartri. Tešila som sa opakovaným stretnutiam s Pierrom Boulezom, mohla som si vychutnať Josého Carrerasa ešte pred jeho chorobou, opakovane Editu Gruberovú, Annu Netrebko, ale aj Pavla Bršlíka, Adrianu Kučerovú a oboch Jenisovcov – skvelú Evu ako nezabudnuteľnú Líšku Bystroušku. Nadchol ma Princ Miroslava Dvorského v Rusalke. Zažila som však aj hviezdny štart dirigenta Juraja Valčuhu na festivale Francúzskeho rozhlasu, ktorý nesie názov Présences. Zaskočil za chorého dirigenta a prakticky za týždeň sa naučil súčasné dielo. Vyslúžil si standing ovation a 20-minútový potlesk. Odvtedy som sa stala jeho úprimnou obdivovateľkou a chodila na jeho vystúpenia, najmä keď sa z Montpellier, kde pôsobil, dostal do Paríža. K mojim najväčším hudobným zážitkom patrila návšteva Johna Cagea v Bratislave, ktorého som pozvala na základe iniciatívy Milana Adamčiaka. Vtedy sme v Hudobnom informačnom stredisku založili spolu s Jurajom Benešom, Danielom Matejom a Milanom Adamčiakom festival Večery novej hudby. Písal sa rok 1992. Je priam symbolické, že práve teraz, po 20 rokoch, prezentujeme spolu s kolegami vo Viedni cageovskú výstavu v MuseumsQuartier.

V súčasnosti ste riaditeľkou Slovenského inštitútu vo Viedni a kultúrnou radkyňou nášho veľvyslanectva v Rakúsku. Rakúska metropola, podobne ako Paríž, má svoje neopakovateľné čaro. Pre vás znamená isto i blízkosť domova, rodiny...
Je to prekrásne veľkomesto s veľkou hudobnou tradíciou, kvalitnými vedeckými a umeleckými inštitúciami. Vyrastala som navyše v ovzduší silnej rakúskej kultúrnej tradície, takže som sa vrátila akoby domov.

O aký priestor vo Viedni ide, čo tu možno organizovať?
Náš inštitút sídli v strede mesta. Jeho reprezentačná miestnosť je dostatočne veľká pre panelové a menšie výtvarné výstavy. Priestor je vhodný na koncerty, prezentácie turistických ponúk, literárne večery, filmové projekcie, diskusie a prednášky pre približne 100 hostí. Väčšie podujatia organizujeme inde. Som v neustálom styku so všetkými slovenskými festivalmi, divadlami, významnými osobnosťami. Je to nielen nutnosť manažéra, ale aj môj osobný záujem muzikologičky a kritičky. V adresári máme okolo 2000 osôb, z toho približne 30 percent je krajanov. Pracujeme takmer výlučne prostredníctvom internetu a Facebooku. Na významnejšie podujatia, ktoré pripravujeme so slovenským veľvyslanectvom, posielame pozvánky. Ročne je to okolo 80 podujatí. Osemnásť rokov budovania inštitútu prinieslo svoje ovocie. V publiku pribúdajú nové tváre. Máme živý kontakt s mladými Slovákmi, ktorí tu študujú a pracujú, ale aj s našimi umelcami etablovanými v Rakúsku, s ktorými sa radíme a úzko spolupracujeme.

V čom vidíte hlavnú líniu pôsobnosti nášho inštitútu v Rakúsku?
Prvoradé je, aby sme Slovensko prezentovali ako vyspelú kultúrnu krajinu, zaujímavý turistický cieľ i priestor pre podnikanie. Rakúšanov veľmi zaujali podujatia, ktoré sme pripravili k 20. výročiu Nežnej revolúcie. Bolo to sympózium s aktérmi týchto spoločenských zmien u nás a ďalšie s partnermi zo strednej a východnej Európy na tému „Náboženstvo a prevrat“ v Diplomatickej akadémii vo Viedni. So zahraničnými partnermi sme pripravili sériu výstav k prevratu i festival filmov s ľudsko-právnou tematikou „This Human World“. Vyvrcholením bol slávnostný koncert v prestížnom sídle viedenských filharmonikov Musikvereine, kde za účasti prezidentov Rakúska a Slovenska odznela Beethovenova 9. symfónia so slovenskými umelcami.

Aké hudobné podujatia pripravujete?
Novým prvkom v práci SI je možnosť organizovať kvalitné hudobné podujatia vďaka koncertnému krídlu zn. Bösendorfer, ktorý som získala do prenájmu za symbolickú sumu. Už tretí rok organizujeme koncerty so študentmi a mladými slovenskými a zahraničnými umelcami. Majú nečakaný úspech a prinášajú k nám úplne nové publikum. Spomeniem tiež koncert k nedožitým 70. narodeninám Lucie Poppovej v Musikvereine alebo koncert k 80. narodeninám Romana Bergera v Benediktínskom opátstve vo Viedni. S veľkým záujmom sa stretol slávnostný koncert k storočnici Jána Cikkera a dvestoročnici Franza Liszta v prestížnom viedenskom Konzerthause v októbri minulého roka. Umožnili nám to partneri (hlavne MK SR), sponzori a skvelá spolupráca so Slovenským komorným orchestrom a Slovenským filharmonickým zborom. Výťažok sme venovali obetiam japonskej prírodnej katastrofy. Na podujatí sme uviedli Spomienky Jána Cikkera, premiéru mladej slovenskej autorky Ľubice Čekovskej, k tomu dramaturgicky jedinečnú Via crucis Franza Liszta a v spolupráci s dirigentmi Ewaldom Danelom a Blankou Juhaňákovou napokon odznel poslucháčsky bonbónik v podobe Mozartovej Korunovačnej omše so skvelými sólistami Adrianou Kohútkovou, Teréziou Kružliakovou, Pavlom Bršlíkom a Petrom Mikulášom. Bohato medializovaný koncert stál za všetku organizačnú námahu.

Prezentácia slovenskej kultúry však nutne presahuje hudobnú sféru...
Vyplýva to z poslania inštitútu. Siaha od diskusií, prednášok, cez prezentáciu turistických krás, historických udalostí, kultúrneho dedičstva, umenia. Niektoré podujatia pripravujeme aj dva roky dopredu. Napr. unikátnu výstavu Bašagičovej knižnice Univerzitnej knižnice z Bratislavy, ktorá je na zozname UNESCO „Pamäť sveta“, alebo výstavu Pamiatkového úradu SR „Kláštory a krížové cesty na Slovensku“, výstavu detských rómskych kresieb z Jarovníc, ktoré zaujali natoľko, že ju prebral Palác Auersperg vo Viedni a my sme ju potom zopakovali v inštitúte v podobe aukcie. Podobne sme to urobili s výstavou „Art brut“ zo zbierky Ligy pre duševné zdravie. Skvelá bola prezentácia 150-ročných bábok Múzea bábkarských kultúr a hračiek z Modrého kameňa. S veľkým záujmom sa stretávajú diskusie, predovšetkým na aktuálne a historické témy. Napr. po filme Miluj blížneho svojho Dušana Hudeca a po filme Nickyho rodina Mateja Mináča sme mali podnetnú a dojímavú diskusiu o holokauste, zaujali i prednášky Ústavu pamäti národa o Akcii „K“ i výpoveď svedka prenasledovania kňazov, rádových sestier a mníchov – kňaza Antona Srholca, vystúpenie poslankyne Magdy Vášáryovej k 20. výročiu Vyšehradskej štvorky i nedávna diskusia o Nežnej revolúcii po filme November 1989 očami slovenských dokumentaristov s bývalou rakúskou veľvyslankyňou na Slovensku Gabriele Matzner-Holzerovou.

Zapájate sa aj do medzinárodných projektov?
Áno, hlavne v rámci európskej siete kultúrnych inštitútov vo Viedni (EUNIC – European National Institutes for Culture). Dva roky som bola jej prezidentkou a dnes pokračujem v práci ako viceprezidentka. Spoločne sme pripravili Európsky festival poézie, Európsky festival drámy, festival Round about Chopin, náš inštitút tiež koordinuje literárne prezentácie v Hlavnej viedenskej knižnici a vlani sme sa zapojili do štvormesačného Európskeho festivalu kultúry v prestížnej viedenskej inštitúcii MuseumsQuartier. V rámci festivalu sme, podľa vzoru francúzskej Fête de la Musique, navrhli unikátnu „Dlhú noc európskej hudby“ v deň letného slnovratu 21. júna 2011, na ktorej sme uviedli novú, na objednávku komponovanú hudbu a literatúru deviatich krajín. Koncert sa uskutočnil v Ovalhalle MuseumsQuartier v spolupráci s Európskym orchestrom súčasných skladateľov a Európskym fórom skladateľov. Odozva bola skvelá.

Aká je skúsenosť v nadväzovaní trvalejších kontaktov s rakúskymi a slovenskými inštitúciami a sprostredkovaní vzájomnej spolupráce medzi nimi?
My samozrejme nemôžeme nahradiť profesionálne inštitúcie. Môžeme však byť miestom prvého kontaktu. Mnohokrát naštartujeme trvalú profesionálnu spoluprácu partnerov. Funguje však aj opačná väzba: od minulého roku sme napríklad partnerom dvojročného európskeho projektu Etnografického múzea vo Viedni, SNM a Múzea Ľudovíta Štúra, v rámci ktorého sa vo Viedni predstavili tri výstavy – Ignác Bizmayer, keramické betlehemy zo Slovenska a keramika z Burgenlandu i Bratislavy. V máji tohto roku vyvrcholí projekt prezentáciou modernej keramiky oboch regiónov. Rozpracovaná je spolupráca SNM a SNG s prestížnou Albertinou, ktorá pripravuje na Bratislavskom hrade výstavu o zakladateľovi Albertiny, Albertovi Saskom-Tešínskom. Máme tiež rozpracované projekty s Leopoldovým múzeom vo Viedni, Opátstvom v Klosterneuburgu a Univerzitou v Grazi. Dlhodobo je pripravovaný projekt Svetových dní hudby, ktorý pripravuje Spoločnosť pre súčasnú hudbu na rok 2013 s partnermi v Rakúsku – pre Viedeň, Bratislavu a Košice.

Máte nejaký osobitný projekt, ktorý by ste ako svoju srdcovú záležitosť chceli v budúcnosti realizovať? Aké sú vaše osobné túžby smerom do budúcnosti?
Rada by som prezentovala vo Viedni slovenskú výtvarnú modernu. Prvým krokom bude v máji výstava „Poklady slovenskej moderny“ zo zbierok SNG, a to z diel majstrov prvej polovice 20. storočia. Bude to v paláci Porcia v centre Viedne. Priala by som si, aby zarezonovala podobne ako svojho času kľúčová výstava slovenskej gotiky, ktorú sa mi v roku 2009 podarilo zrealizovať v parížskom Múzeu stredovekého umenia. Pokiaľ ide o mňa osobne, mojím dlhoročným snom je pôsobenie v Ríme... Sny sú na to, aby bol život ešte krajší. Ale on pokračuje i tak – bohatstvom každého dňa.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.