Jozef Chabroň: „Ak je zbor spokojný, vtedy som spokojný aj ja.“

Slovenský filharmonický zbor, ktorý už desaťročia patrí medzi exportné domáce umelecké telesá a o jeho kvalitách sa pravidelne s uznaním zmieňujú dirigenti zvučných mien, si v týchto dňoch pripomína sedemdesiate výročie svojho založenia. O práci so zborom, účinkovaniach v zahraničí i plánoch do budúcnosti sme sa rozprávali so zbormajstrom Jozefom Chabroňom.

Vo februári sa Slovenský filharmonický zbor predstavil na slávnostnom jubilejnom koncerte. Ako vznikala dramaturgia?
Koncert bol rozdelený na dve polovice s výstavou mapujúcou históriu zboru cez prestávku. Rozhodol som sa prvú polovicu koncertu vyskladať z duchovných skladieb, preto som zvolil Góreckého Totus tuus, O sacrum convivium od Messiaena, ktoré vo filharmónii azda ešte nezazneli, Hrušovského Cantate Domino a potom výnimočný Janáčkov Otče náš pre sólo tenor, harfu, organ a zbor. Druhú som zacielil skôr na svetské skladby a úpravy ľudových piesní, s dôrazom na skladby slovenských autorov. Tiež som chcel, aby sa samostatne predstavila mužská i ženská časť zboru. Preto som zaradil Suchoňov cyklus  mužských zborov O horách a premiéru Slovenských balád Viliama Gräffingera pre ženský zbor, harfu a bicie. Výstavu o zbore pripravil bývalý dlhoročný dramaturg SF Anton Viskup. Niekomu sa dramaturgia mohla zdať odvážna, ale ak v sezóne spievame len vokálno-inštrumentálne diela, práve na výročnom koncerte bol priestor uviesť diela z rozsiahlej zborovej literatúry á cappella.

SFZ je dlhodobo vyhľadávaným zborovým telesom na prestížnych pódiách v zahraničí. Ako možno dlhodobo udržiavať jeho kvalitu?
Zbor má 70 rokov, čo je akoby život jedného človeka. Za toto obdobie má za sebou množstvo úžasných zážitkov, koncertov, zájazdov, spoluprác. Vyvíjal sa jednak vďaka svojím stálym zbormajstrom, počnúc L. Slovákom – zakladateľom SFZ, J. M. Dobrodinským ako jedným z prvých hlavných formovateľov, ale aj pod vedením všetkých ďalších – J. Rozehnal, L. Mátl, Š. Klimo, M. Vach, P. Baxa, V. Iljin. Za nedávne obdobie má zasa obrovskú zásluhu na hudobnom profile zboru profesorka Blanka Juhaňáková. Obrovský podiel na smerovaní zboru a jeho kvalitu mala aj celá plejáda dirigentov svetového mena s ktorými SFZ počas svojej existencie spolupracovala na jednotlivých tituloch. No a kvalita sa samozrejme nedá budovať bez kvalitných zborových spevákov – v súčasnosti sú to všetko profesionálni speváci s minimálne stredoškolským vzdelaním v odbore spev. Za desať rokov, čo pracujem so SFZ, prebehla výmena generácií, pribudlo veľa mladých ľudí, zvuk zboru sa omladil. S umeleckou radou sme nastavili konkurzné kritériá veľmi prísne, pretože chceme najlepších spevákov. Na výborného speváka sme ochotní čakať a radšej voľný post neobsadíme. Dôležité je aj nasadenie členov. Je to ich práca, ale pre mnohých zároveň aj záľuba, čo vo výsledku veľmi cítiť. Viacerí tu doslova prežili celý život, čo je pre mňa ako mladého človeka nepredstaviteľne úžasné. Veľa zohráva i určitá mentalita, akú má každý národ jedinečnú. Emmanuel Villaume na jednej diskusii po koncerte povedal, že vy Slováci ste iní ako ostatné národy, máte v sebe slovanskú mentalitu, nie ako Rusi, ani Česi či Poliaci, ale zo slovanskosti máte povyberané čosi mäkké, hrejivé, príjemné, čo sa ani nedá presne pomenovať. Asi aj vďaka tejto črte si dirigenti náš zbor opakovane žiadajú. Pretože dostanú špičkový Slovenský filharmonický zbor – záruku kvality, v ktorého prejave je navyše akási ľudskosť. Teší nás, keď dirigent, ktorý pravidelne spolupracuje s vynikajúcimi umelcami po celom svete, príde pred SFZ a povie, že presne toto niektorým zborom chýba.

SFZ je hlavne koncertným telesom, ale v zahraničí participuje častejšie na operných projektoch. V čom je to pre zbor obohacujúce?
Každé dielo je iné a prináša niečo, na čom sa zbor môže ukázať. V prvom rade je ale fantastické, že prichádza do kontaktu s významnými dirigentmi, ktorí ho umelecky formujú, majú množstvo skúseností a veľa sa môžeme od nich naučiť. SFZ dlhoročne spolupracoval s dirigentmi ako sú Claudio Abbado, Alain Lombard, Lorin Maazel, James Conlon, Pinchas Steinberg, Christoph von Dohnányi, Bertrand de Billy a ď., takže má odozvu od svetových mien. Dirigenti si na základe toho začali zbor žiadať aj sami. Práve konfrontácia so špičkovými dirigentmi prináša pre zbor i zbormajstra spätnú väzbu, čo sme urobili dobre, čo by sme mohli zmeniť. Pri nedávnej spolupráci vo Viedni so Semionom Byčkovom na Chovanščine nastala krásna situácia, keď po jednej orchestrálnej skúške prišiel a vyžiadal si ešte samostatnú zborovú len so SFZ. Napriek tomu, že speváci boli pripravení, obával som sa, čo sa deje. Ale on iba prešiel všetko začiatku do konca a doslova si zbor vychutnával.  Vedel, že náš zbor na Chovanščine vo Viedni participoval aj pred 30 rokmi ešte v čase železnej opony. Na záver skúšky, spokojný s našim výkonom, zaglosoval: „Škoda, že sú otvorené hranice, zatvorme ich, chcem, aby ste tu zostali.“

Bol to úžasný moment, ktorý ukázal, že sme odviedli dobrú prácu. Čosi podobné sa zopakovalo i s Jamesom Conlonom, ktorý prevzal reprízy. Výnimočná bola tiež spolupráca so zbormajstrom Viedenskej štátnej opery Thomasom Langom, ktorý je vynikajúci hudobník a zároveň je nesmierne ľudský. Okrem pleájdy týchto dirigentov, si ale vždy užívame aj spoluprácu so sólistami ako E. Gruberová, A. Netrebko,  F. Furlanetto, N. Ghiaurov, P. Burchuladze, J. Careras, M. Freni a mnohými ďalšími. Operné producie sú pre nás osviežením aj v tom zmysle, že väčšinu každej sezóny uvádzame hlavne koncertný, symofnicko-vokálny reprtoár, takže ocitnúť sa párkrát za sezónu aj na scéne, nalíčení, v kostýmoch, v zaujímavej réžii, to si zbor vždy  rád vychutná.

V ostatnom období uvádzate aj a cappella repertoár...
Speváci a cappella koncerty príliš neobľubujú, je s nimi veľa práce, chýba opora orchestra či klavíra. Veľké vokálno-inštrumentálne diela aj opery sú neraz vypäté, prespievať orchester v jame nie je jednoduché. A cappella spievanie ponúka akýsi návrat – hlasovú hygienu, možnosť pracovať s jemnosťou, nuansami, s farbami v jednotlivých hlasových skupinách... Predtým sa a cappella koncerty konali sporadicky, ale s dramaturgom Ivanom Martonom sme sa dohodli, že vždy raz za rok nejaký pripravíme.

Máš ako zbormajster repertoárové preferencie?
Bohdan Warchal raz na podobnú otázku odpovedal, že má rád vždy dielo, ktoré má práve na pulte. To je obrovská pravda. Neuprednostňujem žiadne obdobie, ku každej skladbe sa snažím pristupovať rovnako, akoby bola tou najobľúbenejšou, pretože iba tak do nej môžem vložiť maximum. Keby som mal už na začiatku predsudky, bolo by veľmi náročné potom presvedčiť a zaujať spevákov. Je pravda, že vo filharmónii som pripravoval všetku súčasnú hudbu, no nepovedal by som, že sa na ňu špecializujem, skôr sa jej nebránim. Nebránim sa robiť súčasné, či už na prvý pohľad náročné diela, ale nebránim sa robiť ani starú hudbu. Pri každom diele sa učím a v každom sa snažím nájsť čosi pekné.

A preferencie zboru, ako sa pracuje, keď prídu interpretačne i poslucháčsky náročnejšie diela?
Samozrejme, speváci radi spievajú povedzme Musorgského Borisa Godunova, Chovanščinu, Wagnerove opery, Dvořákovo Stabat Mater, Carmina Burana od Orffa, Verdiho Rekviem a pod., lebo im to sedí a sú to aj divácky veľmi obľúbené diela. Dovolím si ale tvrdiť, že SFZ je schopný zaspievať čokoľvek. Prichádzajú však aj pre zbor nové, často zložité diela, s ktorými sa nemusia všetci rovnako stotožniť. Mám rád situácie, keď ešte nikto netuší, aký bude výsledný tvar. Najnáročnejšia je vždy prvá fáza nácviku, keď sa študuje len intonácia a ešte nie je zrejmá štruktúra. Členovia SFZ sú veľmi pohotoví a flexibilní a sú schopní aj pri veľmi náročných dielach zachovať profesionalitu.

So SFZ príležitostne spolupracujú i hosťujúci zbormajstri...
Je pravidlom aj snahou prizývať k zboru významných zbormajstrov, pretože aj tí ho pomáhajú formovať a posúvať ďalej. Prinášajú nový spôsob práce a svojou interpretačnou predstavou môžu tiež zbor niečo naučiť. Zatiaľ to bol Thomas Lang, nedávno Petr Fiala z Brna, spolupracovať s nami bude Olga Mikhaleva, ruská zbormajsterka pôsobiaca v Salzburgu. Do budúcnosti by sme hosťujúcich zbormajstrov radi pozývali aspoň trikrát v sezóne.

Pri SFZ pôsobíš desať rokov, z toho takmer dva roky ako jeho zbormajster. Ako by si to zhodnotil?
Nastúpil som do SFZ ako asistent hlavnej zbormajsterky, profesorky Blanky Juhaňákovej v roku 2006. Od koncertnej sezóny 2013/2014 nesiem zodpovednosť za 77 špičkových spevákov a mám možnosť s nimi zažívať úspešné koncerty na domácej pôde, na zahraničných zájazdoch a účinkovanie v mnohých operných predstaveniach. Cítim na sebe všetky tie skúsenosti a vážim si, že spolu so SFZ môžem umelecky rásť aj ja.

Ktorá z doterajších umeleckých spoluprác so SFZ ťa po umeleckej stránke oslovila najviac?
Jednoznačne Chovanščina so Semionom Byčkovom na začiatku minulej sezóny v novembri 2014 vo Viedenskej štátnej opere. Pre mňa osobne to bol doteraz najväčší zážitok a myslím, že mimoriadny bol aj pre spevákov. Je to skvelý hudobník i človek. Počas krátkych pár stretnutí sa on, čoby jeden z top 10 súčasných dirigentov – so mnou bavil ako s rovnocenným partnerom, s priateľom. A tak isto pristupoval aj k zboru. Keď zistil, že dielo je naštudované, už sa iba hudobne pohrával. Pritom skúšky boli náročné, réžiu pripravoval vo svete veľmi známy ruský režisér Lev Dodin – scéna pozostávala z dvoch obrovských trojposchodových výťahov, zbor bol vo výťahoch aj so sólistami, ktorí vyšli občas dopredu na rampu. Ale všetko to temné, depresiu, stiesnené priestory, čierne kostýmy kompenzovala trojkombinácia – skvelá Musorgského hudba, Šostakovičova orchestrácia, pod taktovkou Semiona Byčkova.

Čo bolo najväčšou výzvou?
Kompletné naštudovanie azda najťažšej zborovej opery Mojžiš a Áron  A. Schönberga v Zürichu v roku 2011 pod taktovkou Christopha von Dohnányiho. Najväčšia výzva a zároveň najväčší strach. S Mojžišom a Áronom som ale prvýkrát prišiel do kontaktu v roku 2006 vo Viedenskej štátnej opere. Mal som vtedy dvadsaťtri rokov. Neštudovali sme celú operu, ale približne jej tretinu – iba Zwischenspiel, dve časti z prvého dejstva a záver druhého dejstva. Ťažko zrátať hodiny, ktoré som nad partitúrou presedel, do posledného hlasu som sa naučil spievať všetky party, hrať všetko z klavírneho výťahu. Bol to pre mňa akýsi druh konkurzu. Keď prišiel vtedajší zbormajster Viedenskej štátnej opery profesor Norbert Ballatsch na preberaciu skúšku a chcel ma spoznať, zostal prekvapený z môjho veku. Nechal ma dirigovať skúšku, hoci zvyčajne si dirigent preberá dielo sám. A napokon na predstaveniach vo Viedenskej štátnej opere ma ako dvadsaťtriročného doslova chlapca nechali dirigovať za scénou. V Zürichu, kde sme naštudovali kompletnú operu, to bolo ešte zložitejšie.

Aké máš vízie so zborom?
V prvom rade nepoľaviť a zachovať kvalitu, nedovoliť, aby zbor nebol pripravený, aj pri väčšom množstve titulov. Z domácich projektov máme teraz po jubilejnom koncerte tiež len dva týždne na naštudovanie štyroch veľkých titulov: najskôr to bude Stravinského Oedipus Rex, Godárovo oratórium Orbis sensualium pictus, Eliáš od Mendelssohna Bartholdyho a Čajkovského Moskva. Tento rok veľa účinkujeme v Bratislave, čo je vzhľadom na výročnú sezónu dobré. Jedným z mojich cieľov je viac zahraničných zájazdov, pretože náš zbor je špičkový a treba ho predať. Radi by sme sa vrátili na prestížne miesta ako Salzburger Festspiele, ale doba sa zmenila a nie je to jednoduché. V súčasnosti je už aj umenie o peniazoch. Zaplatiť veľké teleso je problém, ale sme radi, že stále sú agentúry i dirigenti, ktorí si SFZ žiadajú, lebo vedia, že je to vynikajúce teleso a záruka kvality. Niežeby ale zbor nepôsobil na významných pódiách, pravidelne spolupracujeme s Viedenskou štátnou operou, v poslednom období tam účinkujeme v dvoch produkciách ročne, čo sa nepodarí ani väčšine sólistov a táto spolupráca trvá už 28 rokov. S Viedenskou štátnou operou nielen vo Viedni, ale aj v Salzburgu či v Japonsku, absolvoval SFZ 150 predstavení a koncertov...

Čo vás najbližšie čaká v zahraničí?
V máji opäť Boris Godunov vo Viedenskej štátnej opere, v júni zasa Grafenegg, kde budeme premiérovať súčasné dielo Carmina austriaca Geralda Wirtha spolu s Wiener Sängerknaben, na začiatku júla máme aj s orchestrom a sólistami Jolanou Fogašovou a Štefanom Kocánom slávnostný koncert v Bruseli k slovenskému predsedníctvu v Rade EÚ. Na začiatku ďalšej sezóny opäť spolu s naším orchestrom uvedieme v Ománe Wagnerovu operu Lohengrin pod vedením Ralfa Weikerta, pričom tento projekt vyvstal práve z nášho účinkovania vo Welse. Pre nasledujúcu sezónu je tiež rozpracovaná opätovná spolupráca s Pétrom Eötvösom.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.