Viera Džoganová: „Málo sa venujeme spievaniu v rodinách i v školách.“

Steny sú preplnené diplomami, v sálach sa bez prestávky striedajú deti. Detské zbory Magnólia (ZUŠ Sobrance) a Pro Musica (ZUŠ Michalovce) spolupracujú takmer dvadsať rokov. Mimoriadne úspešná a skromná zbormajsterka Viera Džoganová po celý čas zbiera ocenenia a s presvedčením tvrdí, že o speve sa ťažko hovorí – treba ho zažiť.

S akými problémami dnes zápasí detský zbor?
Zborový spev sa v súčasnosti neteší takej popularite ako napríklad pred dvadsiatimi rokmi, kedy bolo detských speváckych zborov veľa a každá základná umelecká škola alebo aj základná škola mala vlastný spevácky zbor. Teraz je situácia iná, deti majú veľké možnosti výberu. Záujmové činnosti ponúkajú širokú škálu aktivít a cudzie jazyky sú na prvom mieste. Zborový spev od detí vyžaduje, aby preň mali nielen hudobné predpoklady, ale aj vhodné povahové vlastnosti. Musia byť vytrvalé, trpezlivé – potrebujú hlavne výdrž, pretože výsledok sa dostaví oveľa neskôr ako napríklad pri folklóre. V našom regióne sa folklór teší veľkej obľube. Takmer každá dedina má svoj folklórny súbor, len v Sobranciach sú minimálne dva, v Michalovciach tri a viac… Samozrejme, že pohyb je pre dieťa prirodzenejší ako sedenie na stoličke. Takže získať dieťa do speváckeho zboru je v našom regióne veľmi náročné.

 Ako ich dokážete pritiahnuť k zborovému spevu?
S deťmi začíname pracovať už v materských školách. Chodila som tam roky rokúce, nedávno ma vystriedala moja asistentka a bývalá žiačka – akordeonistka a tiež odchovankyňa DSZ Magnólia, Mária Šabaková (absolventka VŠMU u Borisa Lenka, pozn. red.). Robíme výchovné koncerty pre základné školy, najmä pre prvý stupeň, lebo tam je najväčšia šanca deti získať. Čo sa týka vedenia školy, vychádza nám v ústrety. Deti majú už počas prípravného štúdia možnosť skúsiť, či sa im v zbore bude páčiť.

Dieťa nevie, čo je zborový spev, ale keď sa dostane medzi rovesníkov vo veku od šesť do deväť rokov a cíti sa tam dobre, tak sa na ďalšiu hodinu spevu teší. Využívame Orffov inštrumentár, skladby dramatizujeme, máme kostýmy, rekvizity, s deťmi sa hráme a snažíme sa každú skúšku zboru spestriť, aby mali z toho zážitok. Keď sme prednedávnom uviedli v Bratislave Ferenczyho Spievanú abecedu a videla som radosť, s ktorou ju prezentovali, bola som dojatá. Pán Boroš z rozhlasu po skúške robil s deťmi rozhovory na tému, čo im zborový spev dáva, a ich vyjadrenia ma veľmi milo prekvapili. Totiž, ak som aj niekedy mala pochybnosti, či to nie je len nútenie z mojej strany, teraz sa ukázalo, že so spievaním majú veľmi príjemné zážitky.

 Ako fungujú vaše zbory?
Máme niekoľko prípravných zborov. Prípravné oddelenie je pre šesť- až sedemročné deti, ktoré spievajú prvý rok. Je zamerané na diagnostický proces a hlavne sa snažíme deti získať. Tie šikovnejšie zaradíme priamo do druhej prípravky, tzv. stredného zboru, kde viac dbáme na intonáciu, správne tvorenie tónu a koncertujeme už nielen pre rodičov, ale aj pre verejnosť. Vždy záleží od vyspelosti dieťaťa, ako rýchlo sa posunie. Ak ešte nie je dostatočne pripravené do koncertného zboru a my by sme ho tam dali predčasne, mohli by sme ho stratiť. S tým sa musí narábať veľmi opatrne. Malí speváčikovia rastú a s nimi rastie i úroveň ich produkcie. Prechádzajú do koncertného zboru, v ktorom spievajú až do sedemnástich–osemnástich rokov. Majú už náročnejší repertoár a prezentujú sa na rôznych koncertoch, festivaloch, súťažiach nielen doma, ale aj v zahraničí.

 Ako dlho už dirigujete?
Magnólia práve oslávila tridsiate výročie.

 Najprv ste ale študovali hru na akordeóne…
Áno, ale počas prvého roka učenia na ZUŠ v Sobranciach som odišla na materskú dovolenku a keď som sa vrátila, nebolo dosť akordeonistov, tak mi doplnili úväzok o zborový spev. Vtedajší riaditeľ, Ladislav Pastír, ma povzbudzoval, pretože som sa toho veľmi bála. Spievala som na konzervatóriu v zbore a po maturite som si robila špecializáciu na detský spevácky zbor, ale nemala som žiadne skúsenosti. Napriek tomu som sa do toho pustila. Mala som v zbore trinásť detí a vôbec som nevedela, ako ani čo ich mám učiť. Bolo to komické. Bola som však veľmi odhodlaná, upravila som ľudové piesne a začali sme spievať hneď trojhlas. Snaha bola, ale výsledok strašný. (Smiech.) Samozrejme, nešlo to.

Vtedy som pochopila, že z nárokov musím ubrať a pustili sme sa najprv do jednohlasných a potom do dvojhlasných pesničiek. Po nejakom čase sme sa zlepšili, a tak som si povedala, poďme na súťaž. Zboru sme dali meno Magnólia a vybrali sa do Prešova na krajskú súťaž Mládež spieva. Skončili sme na poslednom mieste. Nás to ale neodradilo a o dva roky sme tú istú súťaž vyhrali. Podobne to prebiehalo aj na celoslovenskej úrovni, najprv poslední a potom prví. Nebola to však iba moja zásluha. Medzitým som absolvovala trojročné štúdium zbormajstrov, na ktorom som sa stretla so školiteľkou Evou Zacharovou, osobou, ktorá môj život ovplyvnila najviac. Vtedy som pochopila, čo je to zborový spev.

 Ako sa deti zmenili za posledných tridsať rokov?
Zdá sa mi, že predtým boli skromnejšie, disciplinovanejšie a veľmi chceli. Asi aj preto, že Sobrance sú malým mestom a deti nemali veľa iných možnosti, čo sa týka záujmovej činnosti. Pamätám sa, že keď sme sa v úplných začiatkoch pripravovali na súťaž, robila som doma chlebíčky, piekla som, kupovala nanuky, aby som deti aj takto odmenila. Postupne, čím som mala na nich väčšie nároky, potrebovala som aj väčšiu odmenu, a tak sme začali chodiť do zahraničia. Začali sme v Maďarsku, Česku, na Ukrajine a postupne sme to rozširovali o iné krajiny ako Belgicko, Taliansko, Grécko, Anglicko a tak ďalej…

 Až do Ameriky…
Áno. (Úsmev.) Fínsko, Francúzsko, Amerika, Mexiko… Deti ma teraz presviedčajú, že chcú ísť do Japonska a do Číny. Takže to, čo voľakedy stačilo deťom, nanuk alebo výlet do Maďarska, dnes už nestačí.

 Dnes pracujete s viac než stovkou detí. Čo je na tom najťažšie?
Získať si ich tak, aby som ich nestratila a aby im spev prirástol k srdcu. To nie je slovenčina alebo matematika, na ktorých rodič bazíruje. Tu nemusia nič. Keď sa dieťaťu zbor znepáči, odíde. Mať nároky, robiť ťažký repertoár, skúšať počas sobôt a prázdnin, to vyžaduje nastaviť všetko tak, aby to chceli hlavne ony, nielen ja. Musia prísť samy na to, že je to nevyhnutné, ak chcú uspieť. No a tiež je veľmi dôležité vytvoriť kolektív, v ktorom sa budú príjemne cítiť. Radosť z koncertného zážitku, snaha sprostredkovať ho publiku – to všetko je niekoľkonásobne silnejšie, keď sa spieva v kolektíve. Deti sa tešia, idú spolu na zmrzlinu, ale tak, aby som o tom nevedela (Úsmev.) a postupne sa stávajú takými súdržnými, že priateľstvá pretrvávajú aj v dospelosti.

 Čiže spoločné muzicírovanie má silný socializačný efekt?
Presne tak. Chtiac-nechtiac ich to zbližuje a keď sa to podarí, je to nastálo. Moje dievčatá sa dnes ako mladé mamičky rozprávajú o zborových zážitkoch, vidím to aj na sociálnych sieťach.

Dnes sa zvykne hovoriť, že zborový spev na Slovensku upadá. Myslíte si to tiež? Z toho, čo rozprávate, to tak celkom nevyzerá.
Asi to vidím tak, ako hovoríte. Napríklad v porovnaní s Českom máme úplne inú mentalitu. Nie nadarmo sa hovorí: „Co Čech, to muzikant.“ V Česku sa pýšia základné aj stredné školy hudobnou náukou a zbormi. U nás sa málo venujeme spievaniu v rodinách, ale aj v školách. Pravdepodobne má na tento fakt veľký vplyv nadvláda médií a reprodukovanej, najmä populárnej hudby.

 Hudobná edukácia sa končí niekde v siedmom ročníku, navyše neprebieha ideálne...
Áno, je to tak. Niekde musí byť systémová chyba… Bola som v Štekeni pri Prahe na školení dirigentov a boli sme pozvaní na koncert mládežníckeho zboru pri gymnáziu. Tá neskutočná chuť a elán. Takmer polovica boli chlapci a tí robili skvelú atmosféru.

 Takže neplatí mýtus o tom, že chlapci nechcú spievať? Možno že majú predsa len bližšie k tomu, aby sa ukázali.
U nás majú chlapci pocit, že spievať je málo mužské. Chlapec by mal hrať futbal alebo hrať nanajvýš na nejakom hudobnom nástroji. Hanbia sa.

 Prečo?
Je to mentalitou a výchovou. Tak boli asi vedené generácie pred tým: chlapci hrajú futbal, dievčatá spievajú. Hlavne u nás na východe. V Magnólii vždy spievali prevažne dievčatá, až po rokoch som mala chvíľku miešaný zbor, lebo chlapci gymnazisti asi prišli za dievčatami. (Úsmev.) Žiaľ, existencia tohto zboru bola po trojročnom pôsobení narušená odchodom spevákov na vysoké školy. V Michalovciach však dnes máme v koncertnom zbore dvanástich chlapcov a vidím, že sa medzi dievčatami cítia veľmi dobre. Dokonca aj tie zvonku ich obdivujú, keď ich vidia v oblekoch a v bielej košeli s čiernym motýlikom na pódiu. Výchova chlapcov v zbore je oproti dievčatám náročnejšia, má však svoje čaro. Sú veľkým spestrením pri dramatizácii niektorých skladieb, napríklad pri vytváraní zvukomalebných efektov, tanečných kreáciách a podobne.

 Ako sa vám darí ich motivovať?
Človek musí byť veľmi tolerantný a trpezlivý. Keď boli v prípravke, boli ťažko zvládnuteľní. Dlho trvalo, kým pochopili, že sme v tom všetci spolu a keď chcú ostať spievať, musia sa prispôsobiť.

 Čomu sa momentálne venujete?
Je toho veľa. Účinkujeme v rôznych kultúrnych programoch organizovaných mestom, vystupujeme na benefičných koncertoch, ale podieľame sa aj na spoločných koncertoch s inými umelcami a skupinami, môžem spomenúť Daniela Hůlku, Kandráčovcov... Teraz po zimných prázdninách začneme s prípravou na medzinárodnú súťaž v Taliansku.

 Cítite podporu u rodičov? Nemáte pocit, že niekedy vychovávate aj ich?
Našťastie to neberú ako krúžok, lebo vidia, čo ich dieťa robí a koľko času tomu venuje. Nikdy som s rodičmi nemala problém. Pomáhajú nám, zháňajú sponzorov, chodia s nami ako dozor na sústredenia a koncertné vystúpenia, na zájazdoch varia...

 Čo okolie a oficiálne miesta? Ako je to s financovaním?
Každý v rámci svojich možností. Situácia je všade zlá, mesto má obmedzený balík finančných prostriedkov a musia podporiť aj ostatné aktivity. Myslím si, že MsÚ v Sobranciach aj Michalovciach sa snažia maximálne. A to si veľmi vážim.

 Máte skúsenosti aj s privátnymi peniazmi?
Áno, už takmer tridsať rokov.

 S čím idete za sponzormi? Čo im „predávate“ za tieto peniaze?
Ponúkame im kultúrny program na firemné podujatia, reklamu, zviditeľnenie na webovej stránke školy, v regionálnej TV, rozhlase či tlači... Nie každý je naklonený spevu. Väčšina podnikateľov inklinuje viac k športu, ale o to viac si vážime tých, ktorí nás podporia. Nemôžeme si síce dovoliť každý rok súťaž v zahraničí, lebo za tými istými sponzormi môžeme prísť nanajvýš raz za dva-tri roky.

 Máte dva samostatné zbory v dvoch mestách a podľa potreby ich kombinujete. Čo stojí za týmto nápadom?
V čase, keď začínala byť silne aktívna krúžková činnosť v základných školách a myslela som si, že by to Magnóliu mohlo ohroziť, začala som prezieravo pracovať s prípravkou v Michalovciach. A tak michalovská prípravka dopĺňala v sobraneckej Magnólii vzniknutý deficit. Neskôr po rozdelení okresov som rozdelila aj zbory, ten v Michalovciach dostal názov Pro Musica. Odvtedy obidva zbory fungujú samostatne, ale tiež spoločne. Isté obdobie dokonca medzi sebou aj súťažili. Dnes už nesúťažia proti sebe, ale výber spevákov z obidvoch zborov súťaží a účinkuje pod jedným názvom Pro Musica – Magnólia. Zjednotenie je výhodou aj z finančného hľadiska, lebo môžem kombinovať podporu dvoch miest. S peniazmi od jedného mesta by sme to asi neutiahli.

 Je to však aj dvakrát viac práce...
Keď som začala pracovať v Michalovciach, nebolo to pre mňa až tak finančne výhodné, lebo som dostala ďalších približne šesťdesiat detí a kolektívna vyučovacia hodina je zaplatená rovnako ako individuálna. Ale láska k deťom a k spevu zvíťazila. Nič neľutujem. Vychovávam deti, ktoré sa naučili mať rady hudbu a ľudí, pomáhať si...

 Vo vašich zboroch ste vychovali už nejedného profesionálneho umelca. Ako sa to deje, že k vám príde desaťročné dieťa a v osemnástich sa hlási na konzervatórium?
Niekedy ani sama neviem, ako sa mi podarilo zapáliť tú iskierku. Ale robila som o tom diplomovú prácu, kde mám aj všetky mená žiakov, ktorí sa vydali na umeleckú dráhu. Ak sa dieťa podchytí ako malé, má šancu. Veľké deti prídu, ale aj odídu. Máme veľa krásnych spomienok. Jeden, dnes už známy slovenský herec, keď mal sedemnásť rokov, preliezal v Maďarsku na súťaži cez okná za frajerkou na treťom poschodí. (Smiech.)

 Vedeli by ste pomenovať, čo stojí za vašimi úspechmi?
Zvláštnosťou nášho zboru je to, že sme už dávnejšie začali skladby dramatizovať. Potvrdilo sa nám to aj pred rokom vo Francúzsku, kde to dokonca vyžadovali. Predvádzame skladby v priestore s hereckou akciou. Tým sme ich zatraktívnili pre publikum aj pre porotu. Deti prežívajú dej a dajú do svojho prejavu viac výrazu. Stále sa z nich snažíme vytiahnuť vokálne maximum, ale okrem toho majú aj rolu: prichádzajú kosci, dievčatá s hrabľami, zaznie trio sólistov – stáva sa z toho hudobné divadlo. Využívame veľa rekvizít. Samozrejme, nie v Bieblovej Ave Marii alebo vo Vajóovom Kyrie, ale napríklad v Hrušovského Šarišských hrách alebo v Koscoch od Matúša Šimka.

 Raz ste spomínali, ako k vám prišiel na skúšku skúsený dirigent a videl, ako si vaše dievčatá pomedzi spievanie lakujú nechty a robia domáce úlohy, a napriek tomu spievali excelentne. Pamätáte si to ešte?
Videla som veľa zborov s vojenskou disciplínou. O našom sa to nedá povedať. Spomínam si, ako sme asi pred desiatimi rokmi išli na pozvanie vynikajúceho českého zbormajstra Josefa Zajíčka do Nového Jičína spievať ako hostia na ich celoštátnu súťaž. Keď videl počas skúšky, ako sa chlapci hrajú s mobilmi a dievčatá pozerajú katalógy a lakujú nechty, ostal zhrozený. (Smiech.) Nechápal, ako možno pri takej uvoľnenej disciplíne docieliť podobný výsledok. No, taký je náš zbor.

 Prednedávnom ste v USA vyhrali súťaž pre zbory z celého sveta. Aké to bolo?
Obdivovali sme všetko. Deti videli New York, Pittsburgh, Johnstone, strávili nádherný týždeň u Slovákov žijúcich v New Jersey. Zaujímavý, ale aj veľmi náročný bol päťdňový pobyt vo Washingtone. Každý deň workshop a koncert. Koncertné finále sa uskutočnilo v Strathmore Hall vo Washingtone D. C., v úžasnej koncertnej sále s vynikajúcou akustikou. Aj keď všetky koncerty boli vo Washingtone, denne sme cestovali niekoľko hodín a až v posledný deň bola súťaž. Boli sme už dosť vyčerpaní a večer pred súťažou sme mali všelijaké myšlienky. Ráno však zasvietilo slnko a všetko sa zmenilo. Už od prvého tónu som cítila, že to bude skvelé. Boli tam zbory z USA, Austrálie, Fínska, Kuby… A vyhrali sme to. Presnejšie, vyhrali sme kategóriu detských a mládežníckych speváckych zborov. To bolo radosti.

 Je pravda, že do miest, ako sú Michalovce alebo Sobrance, aj napriek takýmto úspechom stále akosi nedovidieť? Ocenil vás už niekto?
Čo sa týka Michaloviec, Sobraniec a Košického samosprávneho kraja, určite. Obaja primátori mi udelili Cenu mesta, čo je najvyššie ocenenie a obom zborom KSK udelil plaketu predsedu KSK. Veľmi si to vážime.

 Áno, tu u vás doma je to asi lepšie. Ale registruje niekto na dôležitých miestach v rámci krajiny, že na dvoch „zuškách“ na východe sú deti a učitelia, ktorí vyhrávajú medzinárodné súťaže?
Od bývalého ministra Martina Fronca dostala Pro Musica Diplom za vzornú reprezentáciu Slovenska v zahraničí. Magnólia získala Cenu generálneho riaditeľa Národného osvetového centra pred desiatimi rokmi a pred piatimi ďakovný list k 25. výročiu.

 Zdá sa mi, že kultúra dnes nie je dôležitá pre niektorých dôležitých ľudí. Nemal by niekto „tam hore“ sledovať, čo sa deje na Slovensku a nejako vyzdvihnúť dobrú prácu? Keď sú majstrovstvá sveta v športe, národ aj politici sú na nohách. Ale keď slovenské deti vyhrajú celosvetovú súťaž, nikto o tom nevie. Nie je to tým, že dôležité miesta nevidia tam, kam by mali?
Na druhej strane, bolo to aj v televízii. Ale v rámci republiky ťažko povedať. Úspešných ľudí je podľa mňa viac.

 Medzičasom ste sa stali lektorkou a porotkyňou. Máme na Slovensku dostatok mladých zbormajstrov?
Na školeniach stretávam veľa mladých dirigentov zapálených pre túto prácu, ale potrebujú lepšie podmienky a ich práca musí byť tiež lepšie ohodnotená.

 Čo to znamená?
Vhodné priestory na nácvik, aby nemuseli spolu s deťmi prenášať lavice a stoličky. A aby ich práca bola dobre zaplatená, lebo je nesmierne náročná a zodpovedná. Dirigent je hlasovým pedagógom, vychovávateľom, organizačným a umeleckým vedúcim, kostymérom... Je to práca, ktorá pohltí celého človeka, zoberie mu všetku energiu, voľný čas, zdravie. No aj napriek tomu túto prácu milujem a svoj život si bez nej neviem predstaviť.

 Čiže by mali byť učitelia platení od výkonu a nie len od hodín?
Áno. Dirigent nie je zaplatený a to nielen vtedy, keď ide na niekoľkodňové sústredenie, súťaž či festival. Všetko to robí pre deti. Bola som milo prekvapená, koľko mladých úžasných ľudí som stretla napríklad na kurzoch v Rimavskej Sobote. Vedia, do čoho idú a napriek tomu sú takí motivovaní. Vďaka nim má zborový spev šancu, že prežije.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.