Štefan Kocán patrí v súčasnosti k najúspešnejším slovenským operným umelcom pôsobiacim v zahraničí. Jeho kariéra sa rozvíjala postupne, od „učeníckych” rokov u svetoznámeho Jevgenija Nesterenka vo Viedni cez prvé zahraničné pôsobenie v menších divadlách až po súčasnosť spätú s javiskami svetovej extratriedy. Pred úvodným koncertom v rámci projektu „Veľké slovenské hlasy” sme ho požiadali o krátky rozhovor.
Radia vás k takzvanej silnej generácii slovenských operných umelcov. V čom spočíva „sila“ speváka, ktorý sa dokáže etablovať na prestížnych scénach vo svete?
Úspešný spevák musí mať tri silné stránky – pracovitosť, disciplínu a vytrvalosť. Tie mi nikdy nechýbali a keď som do hudobnej brandže vstúpil, rýchlo som zistil, že sú to asi najdôležitejšie vlastnosti, na ktoré sa oplatí spoľahnúť.
Na začiatku vašej kariéry ešte nebol operný svet natoľko spätý s pravidlami tvrdého biznisu a nebol ani taký jednoduchý prístup k informáciám o opernom dianí. Bolo vtedy pre speváka ťažšie presadiť sa ako dnes?
Určite je to ľahšie dnes. Ale skôr ako o presadzovanie ide o možnosť vojsť do povedomia vďaka médiám a informáciám všetkého druhu. To je dnes ozaj jednoduché, aj keď nehovorím, že vždy správne. Ale dať o sebe vedieť nie je problém. Samozrejme, že prezentovať sa môže množstvo ľudí, ale nedá sa povedať, že priamoúmerne počtu spevákov rastie aj počet kvalitných spevákov. Ja som dosiahol všetko postupne. Nebol som žiadny „objav“. Ak chcete dosiahnuť niečo trvácne, presadiť sa dá len prácou a profesionálnym prístupom. Výnimočný talent v konečnom dôsledku nie je až taký dôležitý.
Nebýva pravidlom, že spevák študuje u pedagóga, ktorý je renomovaným interpretom v tom istom hlasovom odbore. Ako v tomto smere vnímate vaše štúdium u Jevgenija Nesterenka?
Malo to množstvo výhod. Najmä čo sa týka konkrétnych skúseností a možností riešenia situácií, do ktorých sa spevák pri štúdiu postáv dostane. Interpretačne skúsený pedagóg ich presne pozná a cíti, lebo ich sám veľakrát zažil na vlastnej koži. Nevýhodou je nebezpečenstvo kopírovania svojho pedagóga, ku ktorému môžete skĺznuť aj nechtiac.
Operný svet sa vo vzťahu k inscenačnej praxi zvykne deliť na „modernistov“ a „tradicionalistov“, ale skôr by sa asi malo hovoriť o tom, čo je progresívne a čo operu posunie ďalej. Kedy vnímate inscenáciu ako progresívne dielo, ktoré posúva ďalej aj vás?
Inscenácia je progresívna vtedy, keď je zaujímavá. Môže to byť úplne klasické alebo moderné predstavenie, alebo aj niečo medzi tým. Ale musím tam cítiť tvorivosť. Musí to mať zmysel, musí to byť niečo, čo ukáže inú dimenziu operného diela, čo ho dokáže ďalej rozvinúť. Je jedno, ktorým smerom, tradičným alebo nekonvenčným. Moderných inscenácií som si v nemeckých divadlách užil naozaj dosť. A nikdy som režisérovmu výkladu osobne neprotirečil. Vždy som sa snažil, aby moja interpretácia bola v súlade s tým, čo režisér chce, ale zároveň na úrovni stráviteľnej pre diváka. Ak som nebol s režijným zámerom stotožnený, usiloval som sa to zmeniť tvorivou prácou, vlastnými nápadmi. Len tak sa dajú riešiť problémy, ktoré sa vyskytujú pri podobných kolíziách. A tie k nášmu povolaniu patria, každá inscenácia vzniká iným spôsobom. Napríklad v USA sa preferujú klasické inscenácie, ale pokiaľ sú kvalitne pripravené, vôbec nie sú nudné. Ja dúfam, že z repertoárov nevymiznú. Typickým príkladom sú produkcie Otta Schenka. V New Yorku som spieval v jeho Rigolettovi a bola to nádhera. Mal som dostatok priestoru aj na hereckú akciu, čo som veľmi rád využil. Skvelé je, ak vedľa seba existujú moderné aj tradičné inscenácie. Najmä vďaka médiám sú však dnes preferované moderné.
Oživením operného života sú priame prenosy, napríklad z predstavení v Metropolitnej opere. V niektorých ste účinkovali. Vyžadujú nejakú špeciálnu prípravu, resp. úpravu inscenácie?
Nevyžadujú. Predstavenia prebiehajú presne tak ako inokedy a otázky prenosu rieši zvláštny štáb. Je prítomný na posledných skúškach pred premiérou, nahráva si prvé predstavenia „na nečisto“, overuje, ako fungujú rôzne naskúšané zábery. Účinkujúci robia všetko tak ako inokedy, upravujú sa len detaily pre kameru a podobne. Ale zaujímavé je, že prenosy sú zámerne robené tak, aby vyzerali ako „film“. Prinášajú nový pohľad na inscenáciu, človek ju vďaka kamere vníma inak než v hľadisku divadla. Dokonca aj líčenie je prirodzenejšie než pri bežných predstaveniach.
Sú postavy alebo skladatelia, pred ktorými máte napriek skúsenostiam osobitný rešpekt?
Rešpekt mám pred každou postavou. Podceňovanie sa nevypláca, aj keď je jasné, že čím viac mám s danou úlohou skúseností, tým je interpretácia ľahšia. Čo sa týka skladateľov, účinkoval som napríklad vo Wozzeckovi a presvedčil som sa, že hudbu Albana Berga je veľmi náročné naštudovať, ale následná interpretácia je oveľa jednoduchšia. Na rozdiel od Verdiho. Jeho melódie sa vám do ucha dostanú hneď, ale spievať veľké party v jeho dielach je skutočne ťažké.
Čo je pre vás v najbližšej budúcnosti najväčšou výzvou?
Spomínam si na slová Sergeja Kopčáka, ktoré povedal v jednom rozhovore v čase, keď som bol ešte študent: „Nie je problém dostať sa na javiská svetovej úrovne. Problém je ďalej sa tam udržať a stále dokazovať svoju kvalitu.“ Dnes sa na vlastnej koži presviedčam, že mal absolútnu pravdu. Systém je neúprosný a žiadne zaváhania sa neodpúšťajú. Pre mňa je preto najväčšou výzvou stále napredovať a byť dosť dobrý na to, aby som sa na takýchto scénach udržal a možno dosiahol ešte o čosi viac. Ak mám hovoriť o konkrétnych výzvach – všetko, čomu sa venujem, sa rozvíjalo vždy postupne. A tak to bude aj v budúcnosti. V novej sezóne budem v Metropolitnej opere spievať Ramfisa v Aide a Sparafucileho v novej inscenácii Rigoletta. O rok neskôr sa tam vrátim ako Končak v Kniežati Igorovi v naštudovaní Valerija Gergieva a ďalší rok ma čaká Kecal v Predanej neveste. Veľkou výzvou je La Scala, kde budem spievať Banca v Macbethovi a Inkvizítora a Filipa II. v Donovi Carlosovi.
Ak si nájdete chvíľu na oddych, akú hudbu počúvate?
Pri počúvaní opery vždy automaticky vnímam výkony spevákov. Takže ak chcem pri hudbe vyslovene relaxovať, v poslednom čase si vyberám najmä klasické inštrumentálne diela. Ale okrem toho počúvam všetky možné štýly, podľa toho, na aký mám práve chuť.
Ak by ste mali možnosť vybrať si akéhokoľvek skladateľa zo súčasnosti alebo z minulosti, aby vám skomponoval niečo priamo „na telo“, kto by to bol?
Jednoznačne Verdi. Toho by som požiadal o spoluprácu bez rozmýšľania. Môj hlas ako nástroj do jeho diel výborne sadne. Mám veľmi rád aj starú muziku, milujem Bacha, z môjho pohľadu je to najlepší skladateľ, aký sa kedy narodil. Ale z mojich daností vyplynulo, že som najviac obsadzovaný do romantického repertoáru a práve do Verdiho diel.
Čo vás ako profesionálneho speváka na vašej práci najviac fascinuje?
Určite rozmanitosť práce, možnosť umeleckého vývoja, objavovania, čerpania a chápania nových vecí, zaujímavých podnetov. Mám to šťastie robiť v rôznych divadlách rôzne produkcie, spolupracujem s kolegami, ktorí ma „ťahajú“ ďalej. Páči sa mi, že sa stále učím niečo nové, čo môžem zúročovať a využívať pri mojej interpretácii.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.