Ivan Šiller: "Naším cieľom je zmena myslenia"

Prípravy na festival ISCM World New Music Days 2013 vstupujú do svojej finálnej fázy. Významné podujatie, ktoré sa na Slovensku uskutoční prvýkrát, by malo byť impulzom k  zmene prístupu k súčasnej hudbe a oplyvniť rôzne generácie hudobníkov i  poslucháčov.
O projekte sme sa rozprávali s jeho umeleckým a  organizačným riaditeľom Ivanom Šillerom.

V roku 2013 vyvrcholia na Slovensku aktivity v rámci festivalu ISCM World New Music Days. Môžeš stručne priblížiť históriu a význam tohto podujatia?
ISCM World New Music Days, ktoré vznikli v roku 1923 v Salzburgu, sú najstarším festivalom súčasnej hudby na svete. Z hľadiska medzinárodnej účasti patrí festival medzi najväčšie, pretože Medzinárodná spoločnosť pre súčasnú hudbu (ISCM) združuje vyše 55 členských krajín a 15 pridružených členov. Považujem za významný fakt, že sa po 90 rokoch festival konečne uskutoční i na Slovensku, konkrétne v Košiciach a v Bratislave. Počas festivalu prebiehajú valné zhromaždenia, na ktorých sa zúčastňujú delegáti z členských krajín. Takže aj my budeme mať okolo 100 až 120 hostí z celého sveta.

Aké iné aktivity ISCM okrem festivalu vyvíja?
Spoločnosť sa skladá z národných sekcií a každá má vlastné aktivity, či už sú to festivaly, alebo edukačné podujatia.

Festival je vyvrcholením trojročnej prípravy, pričom nejde o jednorazové podujatie, ale skôr o projekt, ktorý by mal priniesť trvalejšiu zmenu...
Slovenská sekcia ISCM pochopila festival ako výzvu, preto je pre nás veľmi dôležité, čo sa udeje pred i po festivale. V súčasnosti kladieme veľký dôraz na edukačné aktivity. ISCM chcela už od svojho vzniku šíriť súčasnú hudbu rôznymi spôsobmi: vzdelávacími aktivitami, festivalom, koncertmi, aby sa „hudba dneška“ dostala viac medzi ľudí a bola prístupná. Tento prístup mi je veľmi blízky a považujem ho za veľmi dôležitý. Preto sme vytvorili niekoľko platforiem pre deti, študentov i profesionálnych hudobníkov...

O projekte New Music for Kids and Teens sme už na stránkach Hudobného života písali. O aké ďalšie aktivity ide?
V rámci príprav ISCM budujeme tri základné platformy. Je to práca s deťmi, s amatérskymi hudobníkmi a ich pedagógmi, čiže ťažiskovo učiteľmi ZUŠ, druhá platforma sú stredoškolskí a vysokoškolskí študenti, hlavne poslucháči konzervatórií a VŠMU v Bratislave, treťou je spolupráca s rôznymi profesionálnymi interpretmi, napríklad spolupráca so Štátnou filharmóniou Košice, sólistami a komornými telesami. Zo spomínaného projektu New Music for Kids and Teens mám veľkú radosť hlavne preto, lebo niektoré ZUŠ sa ujali prípravy komorného cyklu „Portréty“, ktorý sme v rámci tohto projektu vytvorili a kde sa hrá len hudba 20. a 21. storočia.

Aké sú odozvy a aké bude vyústenie vašej práce v rámci festivalu?
Zážitky z koncertov na ZUŠ sú veľmi pozitívne a ukazujú, že súčasnej hudby sa naozaj netreba báť. Nie je to nejaký strašiak pre zopár vyvolených. V rámci práce so stredoškolskými a vysokoškolskými študentmi postupne vytvárame nový slovenský, resp. československý ansámbel (máme aj niekoľkých poslucháčov z Čiech). V roku 2013 chceme vytvoriť súbor z 12 až 15 hráčov, ktorí vystúpia aj na festivale ISCM New Music Days. Najlepší detskí interpreti budú otvárať festival v Košiciach. Čiže každý ten projekt má svoje vyvrcholenie v rámci festivalu, ktorý bude akýmsi záťažovým testom jeho fungovania. Samozrejme plánujeme v týchto aktivitách pokračovať aj po roku 2013.

S kým všetkým organizátori ISCM World New Music Days spolupracujú?
Existujú školy i jednotlivci, s ktorými komunikujeme už pravidelne. Niektoré ZUŠ v rámci Bratislavského kraja, ale aj v Bánovciach či v Ružomberku sú našimi stabilnými partnermi, objavili sme tu ľudí zaujatých pre tento projekt, čo je skvelé. Na Slovensku pribúdajú jednotlivci zapálení pre dobrú vec. Najväčší problém je ich spojiť, aby tlak na spoločnosť silnel. Lebo jedine tak môžeme docieliť zmenu. Z inštitúcií spolupracujeme s Európskym hlavným mestom kultúry – Košice 2013, Štátnou filharmóniou Košice, s ktorou veľmi intenzívne pripravujeme festival v Košiciach, spolupracujeme aj s riaditeľkou Hudobného centra Oľgou Smetanovou a s festivalom Melos-Étos. Snažíme sa o spoluprácu so Slovenskou filharmóniou a Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu. Takže postupne vzniká sieť inštitúcií a konkrétnych ľudí, ktorí na festivale participujú.

Spomenul si slovo zmena. Čoho by sa mala podľa teba najviac týkať?
Možno sa budeš čudovať, ale želal by som si najmä zmenu v myslení ľudí. Všetky projekty, ktoré robíme, smerujú k tomu, aby ľudia začali uvažovať inak. Keby som mal byť konkrétnejší, mám pocit, že sa u nás stále veľa ľudí bojí rozmýšľať tvorivo, slobodne a nezávisle. Myslím si, že súčasná hudba im k tomu môže pomôcť. Pretože súčasná hudba je aj o prijímaní niečoho nového, niečoho, čo sme doteraz nepoznali. Stále žijeme v reáliách, kde sa hrá ten istý repertoár, kde vyučujeme stále tým istým spôsobom. To je ale len výsledok. V skutočnosti ide o hlbší problém, ktorý je celospoločenský a súčasne v každom z nás.

Spomínal si pozitívnu odozvu medzi školami. Ako je to s oficiálnymi inštitúciami?
To, že tam nie je toľko súčasnej hudby, koľko by malo byť, je podľa mňa opäť len strach z niečoho nového a nepoznaného. Musím povedať, že sme si z hľadiska komunikácie i vízie k sebe dlhšie hľadali cestu so Štátnou filharmóniou Košice, no teraz je naším najspoľahlivejším partnerom spomedzi štátnych inštitúcií. Vážim si otvorenosť voči novým dramaturgiám. Minulý rok na festivale orchester zahral výborne Ligetiho Koncert pre violončelo a orchester a už sme sa dohodli, ako postupne pripraviť skladby na festival v roku 2013. Toto je teda dôsledok toho, že veci sa dajú zmeniť a že publikum si zmeny pýta...

Spomenul si Ligetiho, ktorého predsa možno považovať už za klasika 20. storočia. Čo je „súčasná hudba“ v slovenskom hudobnom živote?
Od začiatku sme zvolili stratégiu vytvárania mostov medzi klasikou hudby 20. storočia a súčasnou hudbou. Hlavná dramaturgická línia bude ale pozostávať zo súčasnej hudby, t. j. skladieb jednotlivých členských krajín ISCM. Ide o filozofiu festivalu, aby sa z každej členskej krajiny zahrala aspoň jedna skladba, ktorá nesmie byť staršia ako 6 rokov. Naším zámerom je ale predstaviť na festivale aj klasikov slovenskej hudby.

Ako prebieha výber skladieb? Aký vplyv má krajina, ktorá festival usporadúva?
Zasadnutie poroty na výber skladieb už prebehlo. Prišlo nám vyše 450 partitúr, z nich sme mohli vybrať 60–70 skladieb, ktoré sa zahrajú na Slovensku a v Rakúsku. Medzinárodná porota bola zložená z osobností vyznávajúcich rôzne kompozičné poetiky. Členmi boli Zygmund Krauze z Poľska, Bruno Strobl z Rakúska, Christopher Fox z Anglicka, Violeta Dinescu z Rumunska a zástupca slovenskej sekcie ISCM Daniel Matej. Porota vybrala približne 100 skladieb, o ktorých si myslí, že môžu byť na festivale uvedené. My z toho teraz musíme vybrať to, čo je reálne a čo sme schopní uviesť v priebehu 10 dní.

Budú skladby hrať domáce alebo zahraničné súbory?
Naším zámerom je, aby sme maximálne zapojili slovenských interpretov, no uvažujeme i o angažovaní zahraničného súboru.

Spomenul si Rakúsko. Aké je prepojenie slovenského festivalu s Viedňou?
Celý festival organizujeme v spolupráci s rakúskou sekciou ISCM, preto sa časť festivalu uskutoční aj vo Viedni.

Ide teda o príležitosť predviesť slovenské interpretačné umenie v zahraničí?
Rakúšania budú mať svoje súbory. Každá krajina sa snaží zabezpečiť svojich interpretov, ale uvažujeme aj o výmene jedného až dvoch súborov zo Slovenska a Viedne.

Doteraz sme hovorili o profesionáloch. Ako je to s laickou verejnosťou a ISCM WNMD?
Laici a amatéri majú najmenší problém so súčasnou hudbou. Najväčší problém majú paradoxne profesionáli a vzdelaní hudobníci. To je moja niekoľkoročná skúsenosť. Všetky naše aktivity sú smerované aj na laického poslucháča. Keď v rámci projektu New Music for Kids and Teens robíme seminár pre učiteľov, aby sme ich vzdelali v oblasti súčasnej hudby, deti hrajú koncerty pozostávajúce ťažiskovo zo súčasnej hudby. Deti zavolajú rodičov, rodičia svojich rodičov a na koncerte sa tak stretne viacgeneračné publikum, ktorému sa súčasná hudba cez dieťa priblíži. Keďže publikum prichádza pozitívne naladené, nemá problém ju prijať.

Podľa mňa je problém komplexnejší. K plnohodnotnému počúvaniu hudby patrí predsa skúsenosť i poznanie, otvorenosť je dôležitá, ale je len začiatkom...
Ale to platí i pri počúvaní Mozarta.

Platí, ale hudobný vokabulár Mozarta je asi poslucháčovi, ktorý nie je profesionálom, bližším.
Záleží na tom, s akou cieľovou skupinu sa pracuje. Ak s tínedžermi a mladými ľudmi, budú sa asi pri Mozartovi nudiť viac ako napríklad pri Stockhausenovi. Hudba, ktorá pracuje s ruchmi, elektronikou, je tým, čím mladí ľudia žijú. Hudbu sa snažíme približovať i na predkoncertných stretnutiach. Keďže sme festival nazvali „Hudba novej chuti“, chceme ho spojiť s jedlom a spoznávaním nových chutí. Bude to rovnako priestor na diskusie...

Veľa seminárov robíš aj mimo ISCM. Týkajú sa interpretačných techník v hudbe 20. storočia. V čom je najväčší problém?
Podľa mňa, už len spôsob otázky je to, čo treba v spoločnosti zmeniť. Pýtaš sa, s akými problémami je to spojené. Moja skúsenosť je taká, že to u detí nevyvolá žiadny problém.

Tak prečo sa hrá tak málo súčasnej hudby?
Skutočným problémom je spôsob vzdelávania, ktorý je neaktuálny a nereflektuje súčasné potreby. Predpokladám, že vlastníš mobil, máš počítač, no vo vzdelávaní sa stále používajú repertoár a metódy ako v 19. storočí. Tam je ten najväčší problém. Nepristupujem k deťom s tým, že ide o problém. Deti sa rady hrajú, rady hrajú na strunách klavíra, rady hrajú klastre. Preto som hovoril, že spôsob rozmýšľania je to, čo treba zmeniť ako prvé. Deti i mladí ľudia sú formovateľní, len im treba ukázať, že svet je naozaj omnoho pestrejší, ako si myslíme, potom sú schopní reagovať. Naša skúsenosť z VENI ACADEMY je, že ľudia tiež nemajú problém hrať grafické partitúry alebo improvizovať. Pre Mozarta i Bacha bola improvizácia predsa absolútne bežná. To, že sa to vytratilo z nášho vzdelávania, že sa vytratila kompozícia, je začiatok tohto problému.

Dobre, pri deťoch môžu byť impulzom spontánnosť a hra. Ako je to s pedagógmi?
Reakcie pedagógov sú rôzne: od absolútne odmietavých, až po „konečne prišiel impulz, na ktorý sme čakali“. Moja nádej je v tom, že otvorení ľudia sa dokážu vzdelávať, posunúť sa ďalej, otvoriť svoje myslenie. No jeden impulz samozrejme nestačí, potrebná je kontinuita. Pre naše prostredie je typické, že veľa vecí ostane len v rovine impulzu. Že sa z rôznych dôvodov nedarí vytvoriť tradícia, ktorá je nevyhnutná. Dúfam, že cez naše projekty v rámci ISCM sa nám podarí vytvoriť tradíciu. Hoci v minimálnom režime, no považujem za dôležité ostať v kontakte s ľuďmi, ktorí majú záujem o niečo nové, o niečo iné, čo prináša otvorenosť a slobodu.

Si známy ako organizátor viacerých podujatí. Vnímaš to ako integrálnu súčasť práce umelca v dnešnej spoločnosti? Nie je odozva, s ktorou sú organizátori na Slovensku konfrontovaní, frustrujúca?
Do hudby som sa totálne ponoril, keď som mal 17 rokov. Znamenalo to, že som začal veľa cvičiť, veľa koncertovať, učiť i organizovať. Toto všetko ma sprevádza už viac než 15 rokov. Koľko ľudí príde, ako zoženiem peniaze, či ako to spropagujem ma vždy zaujímalo až v druhom slede. Som skôr známy malými projektmi. Nikdy neprilákali stovky ľudí, čo nebolo ani mojím zámerom. Keď ma počas štúdia v Gente vášnivo zaujala hudba 20. storočia, mal som pocit, že túto vášeň musím preniesť na Slovensko. Rovnaké to bolo neskôr so Schubertom, keď som si uvedomil, že sa tu nehrá. Pred pár rokmi som zase spoznal hammerklavier a výsledkom bol festival. Všetky moje projekty vznikali a vznikajú takto.

A čo ISCM World New Music Days?
Podobne to bolo aj s ISCM WNMD. Uvedomil som si, že nám v tejto oblasti veľmi chýba medzinárodný kontext a potrebujeme sa ukázať ako krajina, ktorá je schopná zorganizovať také podujatie. Inými slovami, že po 22 rokoch od pádu komunizmu už nie sme krajina, o ktorú sa treba starať, ale sme ochotní a schopní postarať sa. Verím, že festival spôsobí pozitívnu zmenu. Pre podobné zmeny však považujem za nevyhnutný medzinárodný impulz, teda niečo, čo nás presahuje. Zaoberať sa niečím, čo presahuje mňa samého, čo presahuje Slovensko ako krajinu, je pre každého dôležité. Preto ma teší, že na príprave festivalu sa už teraz podieľa veľa mladých ľudí, ktorí pracujú na rôznych úrovniach, aby sa projekt uskutočnil.

Koľko ľudí vlastne pracuje na príprave projektu?
V súčasnosti na projekte pracuje 10 až 12 ľudí. Najužší tím tvoria Irena Lányiová, Lukáš Kollár, Juraj Beráts a Petra Kovačovská. Je to tím fantastických spolupracovníkov, bez ktorých by projekt nemohol fungovať. Stretávame dvakrát týždenne. Pomáhajú nám tiež Daniel Matej a Marián Lejava, ktorí majú na starosti VENI ACADEMY. Andrea Bálešová sa podieľala na projekte New Music for Kids and Teens. K výsledku prispievajú i Adrian Rajter a riaditeľka Hudobného centra Oľga Smetanová, ktorá od začiatku nápad zorganizovať ISCM WNMD na Slovensku podporovala na medzinárodnom fóre. Naším dôležitým partnerom je Štátna filharmónia Košice. S Jánom Sudzinom riešime otázky spolupráce ISCM WNMD a Európskeho hlavného mesta kultúry 2013. Na vytváraní celkovej vízie sa podieľali aj Silvia Zvarová, Marek Piaček a Ronald Šebesta.

Dávnejšie sme sa rozprávali o tom, že v hudobnom prostredí na Slovensku chýba akýsi moment základnej zvedavosti. Chýba i študentom umeleckých škôl a tí majú najväčší potenciál byť aktérmi zmeny, ktorú tak často skloňuješ...
Ako prvé treba povedať, že nielen na umeleckých školách je málo zvedavých žiakov, ktorí idú študovať umenie s ozajstnou vášňou. Ako chlapec som chcel byť hokejistom. Veľmi dlho som sa však nevedel dostať do žiadneho klubu, pretože konkurencia bola príliš veľká. Pred pár dňami som videl, ako Šatan s Bondrom robili v televízii nábor, aby rodičia prihlásili deti na hokej. Žijeme v dobe veľmi náročnej v tom, že všetky technológie, ktoré máme k dispozícii, nás učia byť lenivými. To znamená, že prídeš domov, nejdeš na koncert, lebo si povieš, že to máš na CD, nejdeš na prednášku, lebo si ju nájdeš na internete. Realita je však taká, že si CD nevypočuješ a prednášku nevyhľadáš. Navyše žijeme v spoločnosti na Slovensku a ako vyplýva z jednej analýzy z lekárskeho prostredia, veľa ľudí síce chce zmenu, no takmer nulové percento ľudí je ochotné pre zmenu i niečo urobiť. V hudbe máme napríklad zbytočne veľa škôl, ktoré, aby prežili, berú i študentov bez reálneho záujmu študovať hudbu. Podobne sú na tom i ZUŠ-ky, konzervatóriá a VŠMU. Okrem veľmi šikovných a talentovaných detí sú tam i deti, pre ktorých sú ZUŠ-ky len lacnou „babysitterkou“. Mali by sme sa tomuto problému postaviť tvárou v tvár a povedať rázne nie. Ak chceme zvyšovať kvalitu umeleckého školstva, musíme neprijímať takéto deti a študentov do škôl. Ak chceme zmenu, musíme začať od seba. Opakujem ale, že ide o problém, ktorý sa netýka len umeleckých škôl. Tento problém je širokospektrálny.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.