Logo HŽ

Aram Chačaturian (1903–1978): Koncert pre klavír a orchester

Písať v dnešnej dobe o Chačaturianovi v iných súvislostiach ako pri príležitosti recenzie koncertu, na ktorom odznie Husľový koncert alebo úryvky z jeho baletov, je rovnako trúfalé ako (takmer) nemožné. Trúfalé preto, lebo ako na jedného z popredných reprezentantov sovietskej hudobnej kultúry sa naňho hľadí cez prsty a neprislúcha mu status „veľkého“ skladateľa z kategórie Prokofiev – Šostakovič. Nemožné preto, lebo práve z týchto dôvodov o ňom nemáme dostupnú literatúru nezaťaženú ideológiou, iba staré monografie (východonemeckú od Strellera, ruské od Chubova a Šnejersona), nič kritické a dôveryhodné.

No ak sa v koncertných programoch zjaví aj menej frekventované dielo tohto Arména – napríklad Klavírny koncert, ktorého interpretačným nárokom sa rozhodol učiniť zadosť Ladislav Fančovič so Slovenskou filharmóniou na prelome februára a marca –, je to vždy dobrá príležitosť prehodnotiť originalitu jeho príspevku do dejín hudby minulého storočia a v nemenšej miere aj žasnúť nad neuveriteľnou paradoxnosťou jeho vzťahu k prostrediu a kultúre, ktorá ho na jednej strane „stvorila“ ako skladateľa a na druhej takmer zničila či aspoň obmedzovala jeho umeleckú slobodu. Práve Klavírny koncert z tragického roku 1936, roku, v ktorom sa naplno rozbehol stalinský teror a jeho čistky, roku nechválne známeho článku Chaos namiesto hudby odsudzujúceho Šostakovičovu Lady Macbeth, bol metaforickým „aktom stvorenia“, po ktorom sa meno Aram Chačaturian stalo známe aj za hranicami Impéria.

Z Tbilisi do Moskvy

Aram Chačaturian sa narodil v júni 1903 v Kodžori, letnom sídle stredovekých gruzínskych panovníkov, vzdialenom asi 20 kilometrov juhozápadne od Tbilisi, v rodine chudobného kníhviazača. Ten sa vďaka pracovitosti a podnikavému duchu, vlastnostiam, ktorými sú tbiliskí Arméni povestní dodnes, dobre uchytil vo svojom remesle a početnej rodine dokázal zabezpečiť slušné živobytie. A malému Aramovi, ktorý čoskoro prejavil intenzívny záujem o hudbu, po neodbytnom naliehaní prenajať pianíno. Vyrastanie v multikultúrnej atmosfére „Paríža Zakaukazska“, v prostredí troch navzájom nepríbuzných jazykov používajúcich navzájom nepríbuzné abecedy, kde vo vzájomnej tolerancii koexistovali gruzínsky, ruský, arménsky, turecký, azerbajdžanský aj perzský živel so zodpovedajúcimi konfesijnými prvkami a ich hudobnými prejavmi (v širšom centre Tbilisi možno popri množstve pravoslávnych chrámov nájsť aj dve mešity, synagógu, dva arménske a jeden rímskokatolícky kostol), muselo byť pre mladého a esteticky citlivého človeka mimoriadne podnetné. Samozrejme, nechýbala ani európska klasická hudba; istý čas tu pôsobil žiak Rimského-Korsakova, skladateľ Michail Ippolitov-Ivanov, mesto rád navštevoval aj Čajkovskij (dom, v ktorom býval, aj s pamätnou tabuľou stojí dodnes, v roku 1889 sa dokonca zdržiaval aj v Chačaturianovom rodnom Kodžori). Dvaja z jeho priateľov tu založili hudobné učilište, z ktorého sa v roku 1917 stalo Tbiliské konzervatórium. V divadle na Rustaveliho prospekte pulzoval operný život. Popri talianskom a ruskom repertoári boli na programe aj diela domácich tvorcov, napríklad Zakariu Paliašviliho, zakladateľskej osobnosti a jedného z prvých profesionálne vzdelaných gruzínskych skladateľov. Práve tu videl a počul mladý Chačaturian po prvýkrát v živote symfonický orchester, po prvý raz videl klaňať sa autora hudby, ešte netušiac, že sa to raz stane aj jeho profesiou.

Fakt, že skladateľovi rodičia odišli zo vzdialených končín Nachičevanskej oblasti dnešného Azerbajdžanu, takmer až od iránskej hranice, malo ešte jeden význam, oveľa dôležitejší než kultúrne stimuly gruzínskej metropoly: rodina s vysokou pravdepodobnosťou unikla neskoršiemu beštiálnemu masovému vraždeniu Arménov na území Osmanskej ríše v roku 1915. Chačaturianovci vtedy dokonca na istý čas opustili aj Tbilisi – zo strachu, že by sa v chaose svetovej vojny Turci dostali až sem. Chod veľkých dejín ich však celkom neobišiel. V Kodžori stoja rozvaliny stredovekej pevnosti Korogli, poškodenej v prudkých bojoch miestnych jednotiek s oddielmi Červenej armády vo februári 1921, po ktorých sa skončila krátka životnosť samostatnej Gruzínskej republiky. Násilné pripojenie k Impériu malo pre miestne kultúrne elity a náboženských predstaviteľov fatálne dôsledky. To už však bol Aram Chačaturian na ceste do Moskvy, aby sa popri štúdiu biológie oddal svojmu hlavnému záujmu.

Medzi poémami

Na pedagogickom inštitúte Gnesinových, ktorý bol otvorený nadaným mladým hudobníkom z novopripojených satelitných republík, hoci nemuseli mať dostatočnú počiatočnú prípravu, sa pôvodne venoval hre na violončele. Hneď ako však na tomto učilišti zriadili aj kompozičnú triedu, bolo o osude mladého hudobníka rozhodnuté. Odtiaľ pokračoval na Moskovské konzervatórium do triedy Nikolaja Mjaskovského. Pod prísnym dohľadom tohto „patriarchu“ ruského symfonizmu jeho talent aj kompozičná technika zaznamenali rýchly rozvoj a čoskoro priniesli ovocie v podobe kompozícií poukazujúcich na zaujímavú individualitu ich autora. Poéma pre klavír sólo (1926) či Pieseň-poéma venovaná pamiatke ašugov (ašugovia sú arménski potulní básnici a speváci) pre husle a klavír (1929) v zárodočnom tvare predkladajú to, čo bude neskôr v oveľa zrelšej podobe charakterizovať Chačaturianov osobný a bezpečne rozoznateľný autorský rukopis. Prirodzene, ako prvý vystupuje do popredia akcent na etnické inšpiračné zdroje, k využitiu ktorých ho motivoval aj jeho pedagóg. Zaujímavé je, že ich možno s malými výnimkami identifikovať ako špecificky arménske. Napriek tomu, že Chačaturian vyrastal v Tbilisi, po unikátnej gruzínskej vokálnej polyfónii, ľudovej či cirkevnej, v jeho známejších dielach nenájdeme ani stopy. Aj uzbecké motívy v Tanečnej suite (1933) sú iba epizodickým vnesením „cudzieho“ materiálu. Zato je v tejto orchestrálnej prvotine celkom cielený dôraz na bohatstvo zakaukazskej tradičnej hudby, štylizovanej a spracovanej dovtedy nepočutým spôsobom. Pestrosť rytmov a orchestrálnych farieb je veľmi originálna, hoci v porovnávaní s takisto „etnicky“ podfarbeným rovnomenným dielom Bélu Bartóka, napísaným o desať rokov skôr, ťahá arménsky skladateľ za výrazne kratší koniec – podobne ako možno ťažko porovnávať jeho mladícke Trio pre husle, klarinet a klavír (zdieľajúce časť uzbeckého materiálu s Tanečnou suitou) s Bartókovými Kontrastmi. Chačaturian je však v každom prípade sám sebou už tu.

Prirodzene, hudba stúpajúcej skladateľskej hviezdy sa v krajine, akou bol Stalinov Sovietsky zväz, nemohla dlho udržať mimo dohľadu moci a prepojení s politickým dianím. Nasledovali ďalšie poémy: v roku 1938, keď teror bežal už na plné obrátky, Poéma o Stalinovi pre zbor a orchester, v roku 1947 obludná Symfónia-poéma (Symfónia č. 3 C dur) s organom a pätnástimi trúbkami venovaná 30. výročiu revolúcie, v roku 1950 žoviálna, takmer estrádna Triumfálna poéma pre orchester, ktorú dnes možno naživo uviesť vari iba v krajinách, ktoré minul strašiak komunistickej minulosti. Napriek tomu a napriek istej miere osobných sympatií, ktorým sa „tešil“ u generalissima (napokon, z Gori do Kodžori je to vzdušnou čiarou iba okolo 60 kilometrov...), hoci sám o to príliš nestál, sedel Chačaturian spolu s Prokofievom, Šostakovičom aj Mjaskovským vo februári 1948 na lavici obžalovaných v absurdnom procese so sovietskymi skladateľmi obvinenými z formalizmu a verejne sa musel kajať a ospravedlňovať za svoje disonancie. „Ždanovčina“ pominula, v pozícii nepriateľa pracujúceho ľudu neostal naveky, no pocit bodnutia do chrbta zo strany systému, ktorý mu predtým umožnil stať sa skladateľom, pretrvával. Chačaturian túto zradu prežíval s trpkosťou a rozčarovaním. Reagoval utiahnutím sa do sveta antiky a výsledkom bol po niekoľkých rokoch monumentálny a úžasne dvojtvárny balet Spartakus. Čo je na tejto epizóde desivé v dnešných dňoch, je fakt, že stála expozícia v Chačaturianovej vile v Jerevane, premenenej na typické postsovietske „domáce múzeum“, o nej celkom mlčí a návštevník sa veľa nedozvie ani po opýtaní sa sprievodkyne. Namiesto toho môže sledovať Chačaturianovu skvostnú dirigentskú kariéru, prezerať si bulletiny z uvedenia Gajané po celom svete (nechýba ani ten bratislavský), pozorovať postupnú premenu „arménskeho Beethovena“ na poslušného ašuga Kremľa.

Medzi menovanými poémami však vznikol aj rad oveľa trvácnejších diel, ktoré Arama Chačaturiana katapultovali medzi sovietsku skladateľskú elitu. Prvá symfónia (1934) bola veľmi sľubnou absolventskou prácou, ktorej originalitu vysoko ocenil autorov mladší kolega a celoživotný priateľ Dmitrij Šostakovič, Klavírny koncert (1936) zaznamenal značný zahraničný ohlas. Vo vojnových rokoch vznikla kataklizmická Druhá symfónia (známa tiež ako Symfónia so zvonom) a dnes čoraz populárnejší Husľový koncert, ako aj niekoľko verzií baletu Gajané s ikonickým Šabľovým tancom. Po vojne (1946) aj pomerne zriedkavo uvádzaný Violončelový koncert, dielo plné melodickej krásy, ale aj tragiky a hlbokého smútku, vzdialené oslavnému tónu, ktorý po víťazstve od svojich umelcov očakávala sovietska moc.

Nájdenie modelu

Absolventská Prvá symfónia bola pre Chačaturianovu tvorivú dráhu významná nielen pre pozitívny ohlas a pozornosť, ktoré mu získala. Autor si v nej odskúšal prácu s „etnickým“ materiálom na veľkej ploche sonátového cyklu a s použitím veľkého orchestra s prominentnou skupinou bicích nástrojov. Má tri časti s rozmernou sonátovou formou v prvej časti, pomalou časťou variačného charakteru s tanečnou epizódou v strede a virtuóznym, motorickým finále, ktoré má rekapitulačnú povahu a zjavujú sa v ňom už známe témy, hoci neraz prejdú pozoruhodnou transformáciou. Chačaturian vo viacerých okamihoch hýri výbornými nápadmi, spracovanie tém, ich kontrapunktické spájanie a vynikajúco zvládnutá inštrumentácia poukazujú na profesionalitu a kvalitu jeho skladateľskej prípravy v Mjaskovského triede. Najmä bohatá obrazotvornosť v oblasti zvukových farieb a unikátna rytmická invencia pôsobia v kontexte všeobecnej sovietskej šedivosti takmer ako zjavenie; hudbu zakaukazského regiónu na takejto úrovni nepredostrel dovtedy nikto. Čo sa tu Chačaturianovi darí trocha menej, je udržanie melodickej invencie „na uzde“, tak, aby v symfónii takpovediac neprerastala cez formu. Prvá symfónia je doslova utkaná ako perzský koberec, obrazne pripomína architektúru mesta, v ktorom vyrástol, so všetkým ruchom veľkého orientálneho bazára popretkávaného stredovekými pamiatkami – akým je Tbilisi podnes. Množstvo motivického materiálu a prudkosť kontrastov oslabujú dynamizmus sonátovej formy, ako ho chápe západná tradícia. Napätie medzi formou a materiálom je hlavným zdrojom problematickosti jeho hudby – alebo, ak chceme, jedným z hlavných zdrojov jej príťažlivosti. V každom prípade, model sonátového cyklu, ktorý pre seba „objavil“ v Prvej symfónii, potom s obmenami uplatnil vo všetkých troch svojich inštrumentálnych koncertoch a jeho rámec – možno aj na škodu veci – nikdy neprekročil.

Svojbytnosť

Uplatnenie symfonického modelu, hoci už s omnoho koncíznejšou prácou s melodickým materiálom, zabezpečilo Chačaturianovmu Klavírnemu koncertu značnú mieru autonómie s ohľadom na dobový kontext. Ak by sme hľadali paralely s klavírnymi koncertmi jeho západných súčasníkov, ako možnosti sa ponúkajú Ravelov Koncert G dur a tiež Bartókov Koncert č. 2 v rovnakej tónine. Inklináciu k francúzskej hudbe (obzvlášť k Ravelovi) otvorene prezrádzajú Chačaturianove rané diela, paralely s Ravelom v preferovaní modálnych tónových radov, etnického zafarbenia, rytmov či inštrumentačnej technike ostávajú viditeľné aj neskôr. S Bartókom ho spája záujem o rytmus a folklórne zdroje. Rozdiel je však v obrátenom prístupe: Bartók z pozície európskeho skladateľa pristupuje k folklóru a aplikuje ho v sonátovom cykle, Chačaturian vyrastá z folklórneho prostredia a na jeho materiál potom aplikuje princípy sonátovej formy, pianizmus či prácu s orchestrom – akokoľvek je toto rozlíšenie povrchné a zjednodušujúce. Prirodzene, je tu aj vedomé prihlásenie sa k ruskej pianistickej tradícii – k Čajkovskému, Rachmaninovovi a Prokofievovi, s ktorým Chačaturian konzultoval partitúru svojho diela. Voľba hlavnej tóniny Des dur je čiastočne odkazom na Koncert č. 1 staršieho kolegu, ktorý sa práve v osudnom roku 1936 rozhodol natrvalo vrátiť do rodnej krajiny. Rozľahlosť formy, značne prekračujúca proporcie Prokofievovho opusu, jasne deklaruje ambíciu zaradiť sa do tejto tradície a obohatiť ju o kaukazský akcent. To sa Chačaturianovi podarilo dokonale. Pri všetkých spomenutých potenciálnych vzoroch sa jeho Klavírny koncert nepodobá ani na jeden z nich, jeho hudba je značne svojbytná, hoci celkom prirodzene nesie dobovú pečať – pečať „sovietskej moderny“, ktorú ešte nestihol zadusiť imperatív dogmy socialistického realizmu. Stalo sa to v najvyššom čase; vodca a učiteľ (a bývalý tbiliský seminarista) obrátil svoju pozornosť aj na kultúrnu obec a jednou z prvých obetí sa stala Lady Macbeth a jej nešťastný autor.

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/skladba-skladatel-mesiaca/1575-aram-chacaturian-1903-1978-koncert-pre-klavir-a-orchester/



Aktualizované: 10. 04. 2019