Petra Hochela som spoznal v lete 1990 počas produkcie jedného z dielov hudobného seriálu Juraja Lexmana Deti hudobníci. Mali sme štrnásť a boli sme tam ako malí skladatelia: Petrova skladba bola dokonalá, všetko v nej fungovalo, melódia, harmónia, inštrumentácia. O chvíľu neskôr sme začali drať lavice Konzervatória v Bratislave, najprv v prípravke u prof. Pospíšila a o rok neskôr v riadnom štúdiu. Už vtedy bol Peter na míle vzdialený od nás ostatných. Miera jeho vedomostí bola obdivuhodná a klaviristická i skladateľská zručnosť maximálne prirodzená. Mal som pocit, že aj tie najťažšie harmonické príklady sú preňho také samozrejmé ako pravidelné vypĺňanie krížoviek v novinách. Drobným písmom mal za pár sekúnd správne riešenie. Bol rýchly, presný, nedostižný. Tak aj v bežnej chôdzi. Počas prestávok sme sedávali v bufete, on behal po meste a na ďalšiu hodinu sa objavil s novou knižkou z antikvariátu. Tie nosil v charakteristickej igelitke, každá z nich v nej vydržala sotva pár dní, už tam mal ďalšiu. Vďaka nemu som spoznal napr. Kinga, ale aj Divadlo Járy Cimrmana či jeho obľúbené folkové skupiny. Bol inšpirátorom a studnicou nových poznatkov, tém, ale aj neustálou zásobnicou nekonečného prúdu anekdot. Tie si zapisoval do malého zošitka naozaj unikátne: v jednom riadku jedna pointa, zvyšok držal v hlave. Neskôr sa naše cesty síce rozišli, no vždy, keď sme sa stretli, bol stále tým veselým, činorodým a rozdávajúcim sa chalanom. Peťo, nemal si ešte ísť…
Marián LEJAVA
Peter bol pre mňa stelesnením ideálu tvorivého génia. Jeho skladateľská vitalita, dokonalá technika a mimoriadne improvizačné schopnosti ďaleko presahovali jeho spolužiakov v odbore kompozície na bratislavskom Konzervatóriu a neskôr na VŠMU. Vynikal ako skladobný stratég, mal bezchybné vedomosti, záujmy, ktorým sa venoval, svedčili o renesančnom zjave. Obdivoval som jeho hlbokú vieru, ktorá sa nádherne dopĺňala s jeho literárnym citom. Bol pozorným čitateľom, to, čo čítal, perfekcionisticky kategorizoval a premieňal. Navyše, bol nielen kreatívnym jedincom, ale aj človekom ducha – jeho zmysel pre humor, religiozita a sčítanosť nás neustále oslňovali. Odchádza v ňom jedna drobná éra – čas, keď sa mladí skladatelia otvorene hlásili k tradícii minulých storočí a ku vznešenému kultu tvorcov klasicizmu, romantizmu a moderny.
Daniel REMEŇ
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.