Letný festival ARTIS v Prešove prináša už 9 rokov vysokokvalitnú komornú hudbu do regiónu. Stojí za ním klaviristka, pedagogička a organizátorka DAGMAR DUŽDOVÁ, ktorá svoje skúsenosti zo zahraničia úspešne pretavila do najnavštevovanejšieho festivalu klasickej hudby v Prešovskom kraji. Začínala vlastne z ničoho, bojovala s neprofesionalitou a neochotou, ale spätné reakcie Prešovčanov jej každý rok dodávajú silu vytrvať.
- Predtým, než si sa naplno pustila do organizovania koncertov v Prešove, si sa aktívne venovala hudbe ako klaviristka. Aká bola tvoja cesta k hudbe?
K hudbe som sa dostala vďaka svojej mame, ktorá ma ako osemročnú zapísala na ZUŠ. Mala som pani učiteľku pred dôchodkom, ktorá sa mi nevenovala, iba vzadu v triede štrikovala a z kresla mi odkazovala, ako mám čo zahrať. Vôbec som nerozumela, čo hrám a prečo, a preto ma to vôbec nebavilo. V škole som sa som sa učila veľmi dobre, preto ma otec chcel poslať na gymnázium a potom za lekárku alebo právničku, ale mama s babkou si presadili, že chcú mať zo mňa klaviristku.
Prijímačky na Konzervatórium v Košiciach boli dosť dramatické, nebola som vôbec pripravená podľa regúl a prijali ma skôr vďaka rodinným konexiám. Ako najhoršiu ma pridelili k práve začínajúcemu Petrovi Kaščákovi, ktorého učiteľom na VŠMU bol profesor Miroslav Starosta – ten sa učil v Moskve u samotného Nejgauza, čiže ruská škola… Kaščák bol plný začiatočníckeho elánu, a keď zistil, že mám výborný sluch (lebo ma pristihol, ako si hrám pesničky z rádia podľa sluchu), cvičil so mnou skoro každý deň, veľa sme sa venovali uvoľňovaniu rúk podľa ruskej školy. Úplne ma to pohltilo, cvičila som 10 hodín denne aj cez víkendy a bavilo ma hlavne to, že ma odrazu pri hraní nič nebolí. Na konci 1. ročníka som skončila ako najlepšia z triedy a tak to ostalo potom celé štúdium. Absolvovala som kompletným Čajkovského Koncertom b mol so Štátnou filharmóniou Košice, čo dovtedy nikto nehral.
- Čo nasledovalo?
Nadšená som prišla na VŠMU. Žiaľ, s pedagogičkou sme si veľmi nesadli, bolo to pre mňa 5 rokov trápenia a demotivácie. Ani moje následné zamestnanie – učenie na ZUŠ a korepetície na VŠMU – mi veľmi neprinášalo naplnenie z profesijnej či finančnej stránky. Začala som hľadať štipendiá a programy cez SAIA, ambasády a natrafila som na ponuku Fellowship Accompanist na Royal Scottish Academy of Music and Drama v Glasgowe, poslala som nahrávku a ostatné dokumenty, a získala som miesto odborného asistenta–korepetítora. Takže som od septembra 2000 do júna 2003 pracovala v Glasgowe. Boli to veľmi ťažké začiatky, za týždeň bolo treba nacvičiť veľké romantické sláčikové sonáty, bolo toho šialene veľa. Po každom roku som musela robiť rekonkurz, no po treťom sa to už nedalo, museli dať priestor ďalším…
- Tým sa však tvoja túlavá cesta svetom neskončila….
V Glasgowe som sa zoznámila s operným spevákom z Južnej Kórey a začali sme spolu žiť. V lete 2003 sme šli k nim domov na svadbu jeho brata. Pôvodne to bol výlet na tri mesiace, počas ktorého sme spolu odohrali jeden veľký operný recitál, na ktorom bolo v hľadisku mnoho iných spevákov. Hneď som dostala ponuky na ďalšie a ďalšie recitály a takto sa to nabalilo až na 5 rokov. Vtedy som začala spolupracovať aj so súkromnou opernou spoločnosťou Opera M, ktorá produkovala opery a galakoncerty v kompletnej réžii od výroby scén, kostýmov, svetelného dizajnu až po propagáciu. Bola som ich hlavný hudobný kouč a korepetítor. Sledovala som aj prácu iných profesií, a tak som sa naučila všetko, čo treba k produkcii predstavení.
- Prečo si sa napokon vrátila do Prešova?
Lebo práca v Kórei bola skvelá, ale tamojšia spoločnosť ako taká ma ubíjala. Nevedela som si predstaviť, že tam budem žiť celý život. Je to patriarchálna spoločnosť a pre emancipovanú európsku ženu je to akoby žiť v stredoveku. Zavážili aj rodinné dôvody. Do Prešova som sa vrátila v lete 2008 bez jasnej predstavy, čo budem ďalej robiť.
- Ako vtedy vyzeral hudobný život v Prešove?
Prešov je tretie najväčšie mesto na Slovensku. Má dve divadlá. Hudobné dianie tu malo zastrešovať PKO a kultúru všeobecne malo na starosti oddelenie kultúry na mestskom úrade. Ja, zvyknutá na kultúru v Glasgowe či Soule, som ostala v Prešove ako ryba na suchu – nič sa tu nedialo...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 09/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.