Náklady na jej dobudovanie sa predražili minimálne desaťnásobne. Počas desiatich rokov výstavby bola striedavo symbolom architektonickej odvahy, kultúrnopolitickej guráže i beľmom neschopnosti, korupcie a malomeštiactva. Ťažký pôrod novej budovy Labskej filharmónie – Elbphilharmonie – v Hamburgu, ktorú medzičasom Hamburčania nevolajú inak než Elphi, zavŕšil napokon triumf moderného staviteľstva, odvahy, najnovšej technológie i kultúrnej a finančnej diplomacie.
Ambicióznemu projektu Elbphilharmonie začala kultúrna obec v Nemecku veriť až 28. mája 2010. Architektonicky nezvyčajná budova, ktorej obrysy mali pripomínať prierez vodným stĺpcom rieky od trblietavých vĺn hladiny až po blatisté dno, totiž konečne slávila glajchu. Siluetu severonemeckej metropoly na Labe obohatila v tento deň filigránsky zvlnená strecha neobyčajnej budovy, ktorá sa mala stať najnovším symbolom umenia a technického pokroku.
Na začiatku bola vlna
V úvode nestál žiaden marketingový plán či prieskum trhu, lež smelá myšlienka sklenenej vlny. Mala sa týčiť do neba nad vodami prístavu, ktorý – spojený priamou riečnou cestou na otvorené more – je pre mesto bohatých obchodných a kultúrnych tradícií bránou do sveta, tvoriac tak nezanedbateľnú časť jeho kultúrnej identity. Odvaha projektu sa stala v onen slnečný májový deň hmatateľnou v celej svojej nezvyčajnosti: spektakulárna poloha na tehlovom fundamente niekdajšieho prístavného skladiska Kaispeicher priamo na rieke bola už v surovom stave prísľubom stavby storočia.
Idea švajčiarskeho architekta Jacquesa Herzoga z roku 2001, ktorá čoskoro našla svojich priaznivcov i odporcov, nebola výsledkom komplikovaných počítačových animácií, ale skicou ľahkej ruky na papieri. Jej nosnou myšlienkou bola vzdušná línia zo skla a svetla, ktorá sa mala svižne dotýkať neba nad mestom. Jej srdcom sa mala stať dômyselne odpérovaná koncertná sála s akustikou svetovej úrovne. Podobný kumšt sa nepodarí vždy a je nápadné, že za posledné obdobie sa tak stalo niekoľkokrát práve pri stavbách slúžiacich umeleckým účelom. Takými sú Opera v Sydney (s ktorou má Elphi popri odvážnej konštrukcii strechy spoločnú aj totálne chaoticky prebiehajúcu výstavbu); Harpa v islandskom Reykjavíku s fascinujúco fragilnou sklenenou fasádou pripomínajúcou ľadové kryhy, ktorá ukrýva auditóriá pre filharmonický orchester i tamojšiu operu; nová Nórska národná opera v Osle so strechou skláňajúcou sa k fjordu či budova kultúrnej a kongresovej haly architekta Jeana Nouvela v švajčiarskom Luzerne (aj v tomto prípade s technicky pozoruhodnou strešnou konštrukciou), ktorá je vďaka famóznej akustike domovom dramaturgicky aj interpretačne skvostného európskeho letného festivalu pre klasickú hudbu.
Bilbao efekt
Nadšenie pre takéto emblematické stavby sa odráža i v jave, ktorému odborníci pre mestský rozvoj hovoria „Bilbao efekt“. Tento fenomén označuje signifikantný kvalitatívny pokrok ekonomického rázu, z ktorého ťažia nielen mesto a región, ale celá krajina. V prípade Bilbaa sa tak stalo pred dvadsiatimi rokmi, po otvorení Guggenheimovho múzea navrhnutého prominentným architektom Frankom O. Gehrym. Netreba však chodiť do Španielska. Závažnosť dopadu na ďalší architektonický a kultúrny rozvoj Bratislavy sa dá pozorovať aj pri novej budove Slovenského národného divadla na dunajskom nábreží. Veľa nasvedčuje tomu, že podobný efekt možno očakávať aj u Elphi. Návštevnícky nápor na sklenenú vlnu z dielne prominentného švajčiarskeho architektonického štúdia Herzog & de Meuron (Tate Modern), postavenú na vojnou zničenom prístavnom skladisku z tehál, ktoré obnovil Werner Kallmorgen (ten znovu postavil aj severonemecké činohry a opery v Hamburgu, Hannoveri či v Kiele), je od otvorenia budovy v novembri minulého roku obrovský. Dopyt po vstupenkách na koncerty prvej sezóny niekoľkonásobne prevyšuje dvetisícstomiestnu kapacitu veľkej koncertnej sály.
Pre mesto i Hamburčanov samotných je Elphi obrovským krokom k zmene imidžu, závažnejším než samotný ťažký pôrod stavby. Bez toho, aby si to obyvatelia zatiaľ všimli, sa zdá, že ich mesto sa chce rozlúčiť so všetkým typicky hamburským. Nielen anglofilný „understatement“, ale ani malomeštiacky šarm pfeffersackov (posmešné pomenovanie hansovných obchodníkov, odkazujúce na ich rýchle zbohatnutie v obchode s koreninami) sa nedajú príliš spájať s trblietavou futuristickou stavbou na hladine Labe. Namiesto toho sa 1,8-miliónová, druhá najväčšia nemecká (a po Viedni tretia najväčšia nemecky hovoriaca) metropola snaží kultúrne konkurovať nielen Berlínu a Mníchovu, ale aj medzinárodným hudobným scénam vo Viedni, Londýne či najnovšie v Paríži. Po prvých orchestrálnych skúškach v novej sále v novembri minulého roku písali nadšení hudobníci cez twitter o slzách dojatia z akustiky, ktorá je porovnateľná s referenčnými sálami – Scharounsovou Berlínskou filharmóniou či viedenským Musikvereinom. A svet začal byť zvedavý na nový „hotspot“ na európskej mape hudobnej klasiky. Do otváracieho koncertu zostávali ešte dva mesiace, počas ktorých sa spomienky na obrovské problémy okolo výstavby priam vyparili.
Coca-Cola? Beethovenova Deviata? Načo?
Nielen enormné prekročenie pôvodných nákladov na stavbu vo výške 865 miliónov eur (z ktorých 789 miliónov nesie mesto samo) prilievalo olej do ohňa horúcej debaty sprevádzajúcej výstavbu Elphi. Za to, že sa vôbec začalo stavať, vďačí kultúrna obec najmä guráži svetobežníckeho dirigenta a šéfdirigenta Symfonického orchestra NDR (2004–2011) Christopha von Dohnányiho. Ten na otázku jedného z mestských poslancov, či Hamburg popri Laeiszhalle vôbec potrebuje ďalšiu koncertnú sálu, odpovedal protiotázkou: či svet svojho času „potreboval“ Beethovenovu Deviatu alebo objavenie Coca-Coly. Vyskytli sa tiež hlasy, ktoré kritizovali, že finančne a logisticky náročný projekt Labskej filharmónie nebol odobrený širokým spoločenským konsenzom vo forme referenda. Domnienka, že v takom prípade by dnes na mieste filharmónie stálo len ďalšie nákupné centrum či muzikálové divadlo (ak vôbec), nie je vôbec scestná.
Argumentačné zápolenie v existencialistickom duchu museli vybojovať i menej zámožné mestá. Stačí si spomenúť na diskusiu okolo už spomínanej dostavby nového SND. Od začiatku milénia napriek tomu badať rozmach v stavbe koncertných sál. Nielen v Reykijavíku, Osle, Paríži, Helsinkách či Kodani. Aj menšie mestá ako Štetín, Vroclav, Łódź, Katovice, Dortmund alebo Bochum sú príkladom toho, ako takéto domy hudobného umenia dokážu oživiť regióny novou dynamikou a vniesť čerstvý vietor do jeho kultúrneho povedomia, ktoré je často zdevastované štrukturálnou transformáciou industriálneho prostredia a demotivované spoločenským a politickým prerodom. Najmä v prípade posledných dvoch menovaných, ani nie dvadsať kilometrov od seba vzdialených centier v nemeckom Porúrí, ktoré sa s postupujúcim odklonom od ťažby uhlia a ťažkého priemyslu snaží nanovo definovať svoju identitu aj početnými umeleckými projektmi, je príjemné sledovať, s akým nadšením boli prijaté nové (v porovnaní s Hamburgom samozrejme oveľa menšie a architektonicky triezvejšie) kultúrne stánky.
Dr. Sound a čakanie na (akustický) zázrak
Ešte pred otváracím koncertom sa veľa písalo najmä o inžinierovi akustiky Yasuhisovi Toyotovi. Šesťdesiattriročný Japonec, zodpovedný za zvuk koncertnej haly Mariinského divadla v Petrohrade, austrálskeho Sydney Opera House, Concert Hall v japonskej Fukušime, Filharmónie v Paríži a Walt Disney Concert Hall v Los Angeles, mal byť zárukou kvality aj pre Hamburg. A tiež poistkou, aby nová hudobná sála nedopadla ako Gasteig v Mníchove, v ktorom sa pre negatívne akustické podmienky zdráhajú vystupovať napríklad Berlínski filharmonici. Toyota nechal pre Elbphilharmonie vyfrézovať 10 000 individuálnych sadrových platničiek pripomínajúcich rybie šupiny, ktorými obložil steny koncertnej sály. Jej usporiadanie do takzvanej formy vinohradu s javiskom uprostred hľadiska malo zaručiť, že žiadny z poslucháčov nemal byť vzdialený od dirigenta viac než 30 metrov. Pre dosiahnutie takejto „demokracie zvuku“ nechal Toyota popri náročných výpočtoch postaviť vernú kópiu filharmónie vo veľkosti päť krát päť metrov. Pre čo najdetailnejšiu simuláciu akustiky obsadil každé jedno z miestočiek bábikou v plstenom kabátiku. Frekvencia zvuku sa merala a testovala v 56 rôznych bodoch. Otvárací koncert Toyotove výpočty viac-menej potvrdil. Ukázalo sa však aj to, že fyzika (našťastie) nepustí, takže akustika miest za chrbtami sólistov sa kvalitatívne nedá porovnávať s miestami, ktoré sú situované v smere zvuku vychádzajúceho z úst a nástrojov účinkujúcich.
Atak na akustické možnosti alebo „čo dom dal“
Odpočítavanie do otváracieho koncertu, ktoré sa začalo položením základného kameňa 2. 4. 2007, sa malo pôvodne skončiť v roku 2010. Slávnostný akt sa napokon konal 11. 1. tohto roku. Dvetisícsto hostí chránili betónové zátarasy a psy trénované na stopovanie výbušnín. Angela Merkel hovorila počas prestávky o pôsobivom večere vo fantastickej koncertnej sále: „Jedného dňa budeme všetci hrdí, že aj za našich čias sa postavilo niečo, o čom si budú ľudia o 50 či 100 rokov hovoriť: pozri, to bolo vtedy v roku 2017, jedenásteho prvý.“
Motto programu večera by sa dalo nájsť v citáte z Wagnerovho Parsifala: „Zum Raum wird hier die Zeit“ (Priestorom sa tu stáva čas). Nielen pre architektúru prepletenú (časovou) linearitou hudobného umenia. Našli sa totiž aj takí, ktorí návštevu Labskej filharmónie s jej labyrintom schodísk a zakrivených chodieb vnímali ako púť k hradu svätého grálu. Prvými tónmi, ktoré z hľadiska rozozvučali sálu ponorenú do tmy, bol Brittenov Pan zo Šiestich metamorfóz podľa Ovídia op. 49 v podaní hobojistu Kaleva Kuljusa. Do prestávky ho vystriedali Appels, Echos et Prismes z Mystére de L’Instant od Henriho Dutilleuxa a Dalle più alte sfere od Emilia de’Cavaliereho v interpretácii kontratenoristu Philippa Jarousského a harfistky Margret Köllovej, znejúcich z jedného z balkónov v hľadisku. Zvukovú bitku Prelúdia pre veľký orchester Photoptosis od Bernda Aloisa Zimmermanna a Furiosa od Rolfa Liebermanna upokojilo interlúdium vo forme moteta pre päť hlasov a basso continuo Quam pulchra es od Jacoba Praetora v podaní ansámblu pre starú hudbu Ensemble Praetorius. Jarousského éterický kontratenor v sprievode harfy zažiaril z balkóna opäť v Amarilli, mia bella z Le nuove musiche od Giulia Cacciniho ešte predtým, než pérovaním sály zatriaslo finále z Messiaenovej symfónie Turangalîla pre klavír, Martenotove vlny a orchester. Po prestávke potom zazneli opäť v attaca predohra z Parsifala a svetová premiéra Reminiszenz / Triptychon und Spruch in memoriam Hans Henny Jahn od Wolfganga Rihma, v interpretácii Pavla Bršlíka (zaskakujúceho za chorého Jonasa Kaufmanna). Koncert uzavrelo finále z Beethovenovej Deviatej symfónie so sólistami Hannou-Elisabeth Müllerovou, Wiebke Lehmkuhlovou, Pavlom Bršlíkom a Sirom Brynom Terfelom. Orchester NDR Elbphilharmonie a Zbor NDR pod vedením dirigenta Thomasa Hengelbrocka posilnil aj Zbor Bavorského rozhlasu.
Dirigentovou voľbou bolo, aby koncert zaznel „attacca“, bez prestávok na potlesk. Avšak čo v prvej časti večera pôsobilo homogénne a nenútene, to po prestávke iritovalo: nasadenie Beethovenovho „O Freunde, nicht diese Töne“ priamo do Rihmovho opusu, skomponovaného na zložitý text hamburského rodáka, pacifistu a staviteľa organov Hansa Hennyho Jahna, vyznelo bezmyšlienkovito – a to nielen tematicky, ale aj formálne. Fantastický výkon slovenského tenoristu, hamburským vystúpením opäť potvrdzujúceho grandiózny charakter umelca, ktorý je schopný i hlbšieho umelecko-filozofického ponoru do diela, by si zaslúžil potlesk i vydýchnutie z napätia zároveň.
Takáto dramaturgická šnúra, zložená z pozoruhodných a zvukovo kontrastných diel – od komornej starej hudby cez opulentný romantizmus, na zvuk zaťaženú modernu až po postmodernu hĺbajúcu nad formou i obsahom diela – a neprerušená potleskom medzi jednotlivými číslami, cielene smerovala k akustickým možnostiam novej sály. Ukázalo sa, že akustika Elphi nie je univerzálna. Odhliadnuc od fyzikálnych daností vedenia a tvorby zvuku vyznela v oveľa priaznivejšom svetle pri barokovej a súčasnej hudbe s dôrazom na detail jednotlivých nástrojových skupín, než to bolo v prípade zvukových plôch romantických symfonických kompozícií. Kritici sa však nevedia zhodnúť. Zatiaľ čo jedným zvuk sedí do poslednej noty, iným sa zdá byť príliš tekavým, nekoncentrovaným, či dokonca skresleným. Je to zhruba pol na pol.
Posledné slovo však samozrejme nepadlo. Zvuk nástroja sa cizeluje každým hraním. NDR Elbphilharmonie Orchester, ktorý (zatiaľ) nepatrí k absolútnej svetovej špičke, bude mať ešte veľa času vyladiť zvuk a preskúmať akustické zvláštnosti a špecifiká svojho nového pôsobiska. Na jeho podeste privíta i početných hostí. Počas nasledujúcich dvoch rokov sa do Elphi ohlásili azda všetky dôležité hudobné telesá a umelci. Slovák Pavol Bršlík sa do histórie Labskej filharmónie zapísal ako jeden z prvých „ladičov“ pozoruhodného hudobného priestoru, ktorého otvorenie oslavovali obyvatelia i hostia Hamburgu spektakulárnou svetelnou šou na fasáde ešte spektakulárnejšej budovy. Do daru dostali, ako povedal v otváracom príhovore spolkový prezident Joachim Gauck, „jagavý klenot kultúrneho národa Nemecka pre svet a rozmanitosť otvorenú metropolu“.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.