Exkluzívna dramaturgia, svetová spevácka špička, vynikajúci dirigenti. K tomu čaro prímestského letoviska, nesnobská atmosféra a starí známi, ktorí podobne ako vy podľahli závislosti od značky ROF. Rossiniovský operný festival v Pesare (11. 8.–23. 8.) oslávil v auguste okrúhle štyridsiate narodeniny a gratulantom opäť servíroval bohaté menu.
Svieži brunch o jedenástej
Tri hodinky so scénickou kantátou Il viaggio a Reims, ktorá sa hráva o jedenástej predpoludním, patria k najpríjemnejším chvíľam, aké sa dajú v opernom Pesare zažiť. Dej rozkošného diela plného krásnych árií a perlivej hudby sa odohráva v roku 1825 v malom francúzskom kúpeľnom meste. V hoteli Madame Cortese sa zišla európska smotánka, aby spoločne pokračovala v ceste do Remeša, na korunováciu kráľa Karla X. Nemajú však dostatok koní, a tak ostávajú „uväznení“ v hoteli, kde sa rozvinie sieť milostných zápletiek a žiarlivých animozít. V dvoch predstaveniach čarovne jednoduchej, vzťahovo prepracovanej inscenácie (v roku 2001 ju pripravil Emilio Sagi a od roku 2002 ju realizuje Elisabetta Courir) každoročne účinkujú najlepší absolventi letných interpretačných kurzov Accademie Rossiniana. Cesta do Remeša tak zároveň slúži ako „liaheň“ pre festivalové inscenácie nasledujúcich ročníkov.
Tá tohtoročná (18. a 20. 8.) mala pestré medzinárodné zloženie a veľmi vyrovnanú úroveň – bez vyslovene slabých miest, s niekoľkými mimoriadne perspektívnymi výkonmi, pričom zaujali najmä nižšie mužské hlasy. Americký barytonista Dean Murphy (Lord Sidney/Don Alvaro) vlastní už v mladom veku obdivuhodne zrelý, zamatovo mäkký, v celom rozsahu vyrovnaný materiál krásneho tmavého timbru, ktorý ho v budúcnosti zrejme nasmeruje aj k verdiovskému repertoáru. Jeho ruský kolega Andrei Maksimov (Barone di Trombonok) disponuje podobnými technickými kvalitami, no o čosi svetlejšou farbou hlasu. Talian Diego Savini preukázal v komickom parte Dona Profonda vokálnu i hereckú pružnosť, príjemným sonórnym basom sa prezentoval Jenisbek Piyazov z Uzbekistanu (Don Prudenzio). Zo štyroch alternujúcich lyrických tenoristov sa ako najnádejnejší ukázali Brazílčan Daniel Umbelino (Cavalier Belfiore) a Diego Godoy z Čile (Conte di Libenskof). Dámy boli tento rok o čosi menej výnimočné než páni, ale mená sopranistiek Olgy Dyadivovej (Contessa di Folleville) a Giuliany Gianfaldoniovej (Corinna) určite stojí za to si zapamätať. Plejádu mladých dirigentov, ktorí v Pesare debutovali Viaggiom, rozšíril talentovaný Nemec Nikolas Nägele.
Popoludňajší koktail
Poslucháčsky obľúbenými pesarskými podujatiami sú vokálne koncerty o šestnástej hodine, ktoré schladia horúce popoludnia ako pohár osviežujúceho koktailu. Tento rok sa na jednom z nich predstavila aj známa americká sopranistka Angela Meade. Jej soprán je z rodu vzácnych, tmavšie sfarbených dramatických hlasov, ktoré v žiadnej polohe neznejú ostro či agresívne, sú plné, obsažné a zvonivé. Neobvykle pestrofarebný program koncertu nahliadal na belcanto ako na estetický a technický fenomén, ktorý interpretačne ovplyvnil výrazne širšiu oblasť, než sa s týmto pojmom obvykle spája. Z ponúknutých čísiel talianskej (Belliniho Norma), francúzskej (Meyerbeerov Robert diabol a výber z piesní) a nemeckej (Schumannove a Straussove piesne, Korngoldovo Mŕtve mesto) tvorby jej najlepšie svedčal francúzsky repertoár. Tu suverénne deklarovala, nakoľko má svoj krásny, zmyselne vrúcny materiál pod technickou kontrolou a akého bohatého výrazu je schopná. Štýlový oblúk efektne uzavrela dvomi prídavkami z Cilèovej Adriany Lecouvreur a Catalaniho La Wally, dokazujúc, že jej najprirodzenejšou pôdou je taliansky verizmus. Na sólovom koncerte ju sprevádzal empatický klavirista Giulio Zappa, ktorý s pesarským festivalom pravidelne spolupracuje už desať rokov.
Večerné menu
V hlavnom programe monotematického festivalu každoročne figurujú tri opery (každá z nich sa hrá v štyroch predstaveniach), prezentujúce žánrovú pestrofarebnosť Rossiniho tvorby. Tento rok sa na plagáte stretli „dramma serio“ Demetrio e Polibio (1809), mladícka komédia Lʼequivoco stravagante (1811) a jedno z profilových diel zrelého obdobia, tragická Semiramide (1823). Ich javiskové podoby zároveň ponúkli tri kontrastné pohľady na to, ako sa dnes dá pristupovať ku klasickým dielam s archaickou dejovo-literárnou zložkou, no nepopierateľnými hudobnými kvalitami.
Tie sú zrejmé už v Rossiniho prvotine Demetrio e Polibio, ktorú skladateľ skomponoval pred dovŕšením dospelosti (mal sedemnásť rokov). Príbeh je naivne klišéovitý: jeho epicentrom je láska Sivena a Lisingy, ktorí spolu vyrástli po tom, čo Lisingin otec Polibio prichýlil mladíka v domnienke, že je to syn jeho mŕtveho priateľa. V skutočnosti však ide o syna Polibiovho protivníka Demetria, ktorý sa zrazu objaví, aby si strateného syna odviedol domov. Najprv snúbencom kladie prekážky, ale nakoniec všetko dobre dopadne a zaľúbenci môžu svoj vzťah spečatiť svadbou. V opere je viacero pekných hudobných čísiel (napríklad vrúcny duet Sivena a Lisingy), no ku genialite vrcholných tragédií ostával Rossinimu predsa len ešte kus cesty. Režisér Davide Livermore, ktorý je v Pesare pomerne častým hosťom, rezignoval na žánrové zakotvenie opusu (ide o vážnu operu) a inscenoval ho v komickom duchu. Dej situoval do zákulisia súčasného divadla, ktorého technické zázemie patrí k scénografickému riešeniu tvorcov z Accademia di Belle Arti di Urbino. V prestávke medzi dvomi predstaveniami tu z boxov a kufrov vystúpia duchovia oblečení do kostýmov z čias svetovej premiéry Demetria a Polibia a hereckými prostriedkami barokovej opery odohrajú starý príbeh. Režisérova snaha dať divadelnému reliktu sviežu a vtipnú formu bola zrejmá, no v rovnakom kľúči by sa dala inscenovať ktorákoľvek opera. Opäť sme však počuli kvalitné výkony na čele so štýlovou, kultivovaným mezzosopránom vybavenou Ceciliou Molinariovou a dramaticky šťavnatou Jessicou Prattovou, aj štýlový výkon orchestra Filarmonica Gioachino Rossini pod vedením Paola Arrivabeniho.
Známa režisérska dvojica Moshe Leiser a Patrice Caurier má na konte viacero rossiniovských produkcií na svetových scénach, ale na pesarský debut si musela počkať až do štyridsiateho ročníka. Ich koncepcia „drammy giocoso“ Lʼequivoco stravagante (názov by sa dal do slovenčiny preložiť ako „Extravagantné nedorozumenie“) je učebnicovým príkladom inscenácie, ktorá sa na nič netvári a jej jediným cieľom je divákov výdatne pobaviť. Hudobne roztomilá komédia, v ktorej už cítiť charakteristické znaky Rossiniho majstrovstva (melodicky bohaté árie, brilantne vygradované finále dejstiev, „rossiniovské parlando“ s vražednou kadenciou), stavia svoj humor na skutočne extravagantnej zápletke. Náhle zbohatnuvší sedliak Gamberotto má dve životné starosti: zamaskovať fakt, že mu trčí slama z topánok a dobre vydať dcéru Ernestinu. Tá o nápadníkov nemá núdzu – miluje ju inteligentný, no nesmelý mládenec Ermanno, a jej ruku (či skôr majetok) chce získať aj nafúkaný sveták Buralicchio. Ermanno je favoritom Gamberottovho sluhu Frontina, ktorý na odplašenie Buralicchia použije prefíkanú lož. Presvedčí ho, že dcéra Ernestina je v skutočnosti syn Ernesto, ktorého dal otec Gamberotto v detstve vykastrovať, pretože z neho chcel mať slávneho speváka, a teraz ho v ženskom prezlečení ukrýva pred povinnou vojenskou službou.
Pikantná intriga i neskrývaná erotická strunka opery našli v Leiserovi a Caurierovi vtipných tlmočníkov. Ich inscenácia pracuje s výrazovým slovníkom talianskeho ľudového divadla – s jeho maskami (dlhé nosy, vypchaté zadnice, kačacia chôdza), hyperbolizovaným humorom (škrabanie sa na hlave či iných častiach tela) i priznanou záľubou v gýči (scénografii Christiana Fenouillata dominuje obraz bukolickej idylky s realisticky namaľovanými kravami). Úspech podobných koncepcií vždy stojí či padá na komických dispozíciách predstaviteľov. V tomto ohľade mala pesarská inscenácia a jej diváci šťastie. S výnimkou lyrického tenoristu Pavla Kogatina, ktorý sa nevylúpol zo škrupiny sentimentálneho milovníka, sa ostatní protagonisti aj zanietene hrajúci a spievajúci mužský zbor (Coro del Teatro Ventidio Basso, zbormajster Giovanni Farina) starali o to, aby úsmev z diváckych tvárí ani na chvíľu nezmizol. Paolo Bordogna, neodmysliteľná stálica festivalu, rozšíril svoju galériu komických úloh o rozkošného Gamberotta. Aj z Davida Luciana (Buralicchio) robí kombinácia farebne výrazného, obdivuhodne pohyblivého barytónu a nadštandardných hereckých dispozícií prvotriedneho rossiniovského komika. Postavu „knižnej panny“ Ernestiny si vychutnala mezzospranistka Teresa Iervolina, pričom jej až barytonálne znejúca hlboká poloha dávala pikantnému omylu ďalšiu humornú dimenziu. O hudobný esprit a dynmiku predstavenia sa postaral skúsený taliansky dirigent Carlo Rizzi stojaci na čele zanietene hrajúceho Orchestra Sinfonica Nazionale della RAI. Hoci v slovenskom a českom prostredí je Rossini vnímaný najmä ako geniálny komediant, kvalitatívne ťažisko jeho tvorby spočíva vo veľkých operných drámach. Medzi nimi zaujíma výsadné postavenie Semiramide, posledná z opier seria neapolského obdobia. Jej novú inscenáciu, ktorá je koprodukciou s Kráľovskou operou v Liège, pripravil známy anglický režisér Graham Vick. V kontexte divadelne pomerne konzervatívneho, na hudobnú dokonalosť koncentrovaného festivalu prezentujú ním komponované divadelné tvary „moderný“ režisérsky prúd. V minulosti sa tu podpísal pod kontroverzné, ľavicovo angažované inscenácie Mojžiša v Egypte (2011) a Viliama Tella (2014). Aj jeho najnovšia práca prináša reinterpretáciu starého príbehu, no tentoraz primárne nie cestou vonkajšej aktualizácie, ako skôr psychologického, či až psychoterapeutického pohľadu na predlohu. V centre Vickovho záujmu stojí trauma Arsaceho – syna zavraždeného kráľa Nina, ktorého pred rokmi pripravili o život manželka Semiramide a jej milenec Assur. Arsacemu sa len pomaly vybavujú tragické udalosti z čias raného detstva. Tie sú sprítomnené na dvoch obrovských otočných stenách (scéna a kostýmy Stuart Nunn). Ich jednu stranu tvorí fotografia kráľa Nina s vyrezanou časťou tváre v oblasti očí. Keď sa panely obrátia, objavia sa na nich gigantické detské kresby znázorňujúce vraždu (ako keď sa dieťa na diagnostickom sedení u psychológa „vykreslí“ zo svojich trápení). Priam hororovým prvkom je obrovský plyšový medvedík, hrozivo sa týčiaci nad javiskom – jeho miniatúrnu verziu má v postieľke malý chlapček, činoherný predstaviteľ Arsaceho-dieťaťa.
Graham Vick priniesol autentický výklad, motivovaný ambíciou pomenovať archetypálne vrstvy ľudských príbehov (v tom Arsaceho je trošku z Oidipa i Hamleta). Zároveň ponúkol jeden zo spôsobov, ako sa vyrovnať s rodovou nejednoznačnosťou Rossiniho opier, kde mezzosopranistky spievajú mužské postavy. Tento dobový estetický kánon nadobúda v dnešnej genderovo hypersenzibilnej dobe nový náboj. Vick nenavliekol predstaviteľku Arsaceho do mužskej kože. Jej elegantný kostým mal síce pánsky strih, no ponechal jej žensky rozpustené vlasy a obul jej vysoké lodičky. V pesarskej inscenácii nezáleží na tom, či je Arsace muž alebo žena – je to jednoducho človek. Aj Semiramide vystupuje v strohom obleku pánskeho strihu kombinovanom s lodičkami. V tomto riešení možno čítať odkaz do histórie: podľa Semiramidinho životopisca Diodóra Sicílskeho bojovala krásna hrdinka po manželovom boku prestrojená za muža. Či je to pravda, alebo nie, v každom prípade išlo nielen o krásnu, ale na svoju dobu aj veľmi emancipovanú ženu – a presne v tomto duchu ju vykreslila Vickova inscenácia.
Nielen z divadelného aj z hudobného hľadiska išlo o najhodnotnejší príspevok festivalu. Počnúc nádherne zahranou predohrou, za ktorú si Orchester Sinfonica Nazionale della RAI vyslúžil frenetický potlesk, rozvinul dirigent Michele Mariotti partitúru v obdivuhodne kompaktnom, pôsobivo vygradovanom, virtuózne vyšperkovanom štvorhodinovom oblúku. Speváckemu obsadeniu dominovali predstaviteľky hlavných ženských postáv. Nohavičkovú rolu Arsaceho ozdobila farebne nezameniteľným, nádherne tmavým hlasom arménska mezzosopranistka Varduhi Abrahamyan, náročný titulný part s vokálnou suverenitou a hereckou plastickosťou vymodelovala gruzínska sopranistka Salome Jicia.
K dobrým zvykom organizačne skvele zvládnutého podujatia patrí, že svojich návštevníkov víta avízom programu nasledujúceho ročníka. Už dnes teda vieme, že do piatej dekády existencie vykročia Pesarčania s operami Moïse et Pharaon, Elisabetta, regina d’Inghilterra a La cambiale di matrimonio.
Cestu recenzentky podporil FpU z verejných zdrojov.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.