Keď som pred dvomi rokmi navštívil Ostravské dni novej hudby (OD) po prvýkrát, odchádzal som presvedčený o nevyhnutnosti prítomnosti a nenahraditeľnosti súdobej hudby v našom svete. O festivale a jeho spiritus movens Petrovi Kotíkovi som vtedy v tlači referoval ako o ambasáde a veľvyslancovi súčasnej hudby – a z toho presvedčenia neupustím ani dnes! Kotíkovo nadšenie a bezpodmienečná viera v hudbu rozoznievali inovatívnymi spôsobmi rozmanité akusticky prajné zákutia Ostravy aj tento rok (22.–31. 8.).
Ostravské dni ako fenomén
Poslanie festivalu najlepšie vyjadrujú slová organizátorov: „Hrať hudbu, ktorá je skomponovaná tu a teraz, a bezprostredne ju aj počuť tak, ako to bolo za čias Bacha, Mozarta a Janáčka. Zažiť ,normálnu‘ situáciu, keď hudba nie je ,muzeálnym kusomʻ, ale súčasťou našich životov...“
Počas dvoch rokov, ktoré uplynuli medzi minulými a tohtoročnými OD, vo mne pocit o prirodzenej zúčastnenosti súdobej hudby (v tejto ekonomicky determinovanej dobe) pomaly vyprchával. Netrpezlivo som tak očakával záver tohtoročného augusta. Rok 2019 priniesol aj 10. výročie festivalu, a tým aj príležitosť pre oslavy i bilanciu. V rámci desiatich dní a štrnástich koncertov bolo uvedených 80 skladieb širokého spektra hudobných štýlov, poetík a foriem, z čoho 25 diel odznelo vo svetovej premiére. Ako špecifikum, ktoré si cením asi najviac, je príležitosť počuť diela najmladších autorov v rovnakom čase a priestore ako diela už etablovaných skladateľov. Desať dní pred samotným festivalom začal tzv. Inštitút Ostravských dní, ktorý paralelne pokračoval až do jeho konca. V rámci neho konzultujú mladí skladatelia svoju hudbu v tvorivých dialógoch s osobnosťami, akými sú Frederic Rzewski, Christian Wolff, Chaya Czernowin (profesorka skladby na Harvarde), Petr Kotík, Klaas de Vries, Klaus Lang, Bernhard Lang, Marc Sabat a iní. OD sú napokon napojené na svetovú špičku už od svojho vzniku (2001), keď Kotík konzultoval dramaturgiu vtedajšieho ročníka s Christianom Wolffom, Earlom Brownom a Alvinom Lucierom. Tým (a nielen tým) pripomínajú OD niekdajší význam a oslnivú charizmu Darmstadtu.
Z pohľadu recenzenta musím akcentovať moje presvedčenie, že načúvať hudbe môžeme azda neobmedzenými spôsobmi. Tento rok som sa odhodlal k viac intuitívnemu, neanalytickému načúvaniu hudby, oslobodzujúc tak ňou samotnou vybudené podvedomé obsahy.
The Past – koncert s dnes už ikonickými skladbami In C (Terry Riley) a The Wolfman (Robert Ashley) inauguroval tohtoročné OD. Obe skladby pochádzajú z roku 1964 a zásadne ovplyvnili ďalšie generácie (v rámci nasledujúcich dní zaznela ešte jedna podstatná kompozícia z toho istého roku: Kotíkovo Spontano). Druhý koncert večera – The Coming – priniesol kontextovú komparáciu hudby najmladších skladateľov-rezidentov rámcovanú tvorbou známych osobností berlínskej scény dneška (Ablinger, Weismann). Z prvej skupiny autorov zaujala softly say goodbye (2018) z pera doneckého skladateľa Viacheslava Kyrylova. Jej poetika bola veľmi svojbytná a so silnou obsahovou výpoveďou. V podaní Martyny Zakrzewskej priniesla premyslene prepauzované úseky, descendenčné akordy, ako aj náznaky spevu, pričom na krátky okamih inkarnovala intímne aspekty krásy. Vrcholom večera sa však pre mňa nakoniec stala audiovizuálna skladba Generation S skladateľky a performerky Steffi Weismannovej.
Individuálne zážitky
Absolútne ojedinelé, z ostatného programu vyčnievajúce zážitky priniesli štyri skladby: Die Bärtige Frau Klausa Langa (Hlasy v katedrále I), wow and flutter Oxany Omelchukovej (From Vienna), spomínané Spontano Petra Kotíka a Shofar Rags Alvina Currana (obe na koncerte Piano Piano Kudu). Skladba K. Langa pre organ a orchester sprostredkovala výnimočný hudobno-duchovný čas. Skladateľ k nej čerpal inšpiráciu v ohromení vychádzajúcom z nekonečnosti vesmíru i sveta pod mikroskopom. Omelchukovej dvojkoncert pre dva trombóny a ansámbel/kapelu zasa korzoval po pomyselnom blšom trhu zabudnutej i „zaprášenej“ časti histórie jazzu. Spomínajúc na Spontano Petra Kotíka musím konštatovať, že skladba priniesla asi najradikálnejšiu poetiku v rámci celých OD. Kotík ju venoval ďalšiemu tohtoročnému hosťovi, klaviristovi a skladateľovi Fredericovi Rzewskému. Ten ostával pre mňa záhadou po celý čas a svojou zádumčivosťou mi podchvíľou pripomínal Beethovena. Záver koncertu Piano Piano Kudu patril legendárnemu Alvinovi Curranovi hrajúcemu na jemenskom šofare (rohu z antilopy kudu), klavíri a syntetizátore. Jeho hodinová komprovizácia vystavila publikum transcendentálnym prienikom siahajúcim k počiatkom hudby. Pre viacerých zúčastnených to bola jedna z najsilnejších hudobných udalostí roka.
Dlhá noc
Druhý deň OD patril projektu mamutích rozmerov s názvom Dlhá noc: 18 hodín hudby. Trvanie koncertu nebolo samoúčelné, lež napomohlo súdobej hudbe vdýchnuť nové, v rámci tradičného profilu koncertného večera neuskutočniteľné kontexty. Dlhú noc otvorila skladba Harley Davidson (pre 9 motoriek, trúbku a syntetizátor) Dietera Schnebela, ktorá rozvibrovala námestie pred Katedrálou Božského Spasiteľa. Nasledovala energická a odviazaná skladba Crazy Nigger černošského skladateľa, tanečníka a speváka (a dlhoročného spolupracovníka Petra Kotíka) Juliusa Eastmana. Fascinácia dlhotrvajúcimi statickými plochami (a ich pendantmi v bežnom svete: vrčanie elektrického vedenia a pod.) determinovala minimalistickú hudbu La Monteho Younga. Composition 1960 #6 uviedol Ostrava New Orchestra (ONO). Young v nej neurčil inštrumentálne obsadenie, iba definoval interval kvinty h – fis1, ktorý má byť „držaný po dlhú dobu“. ONO pod gesciou Petra Kotíka (flauta) interpretovalo tento takmer hodinový kus absolútne profesionálne a plasticky. Netušil som, že načúvať oscilácii jednej kvinty bude pôsobiť tak príjemne a doslova utišujúco. Kotíkova kompozícia The Plains at Gordium (2014) pre 6 perkusionistov nanovo potvrdila jeho svojrázne skladateľské majstrovstvo. Skladba vo mne vyvolávala podobné asociácie a pocity ako načúvanie japonskému gagaku (hoci verím, že autor naň pri písaní vôbec nepomyslel). Kotíkov prístup k tvorbe je úplne neopakovateľný, slobodný – a preto môže bigotnejších poslucháčov dráždiť. V tomto ohľade sa mi nateraz natískajú dva výroky. Jeden od Johna Cagea: „Nepokúšajte sa vytvárať a analyzovať súčasne, sú to dva rôzne procesy,“ a jeden od Vladimíra Godára: „Odstrániť z tvorby riziko znamená odstrániť z tvorby človeka.“
Ak som sa na niektorý z bodov programu tešil mesiace dopredu, tak išlo o Inner Cities Alvina Currana v podaní belgického klaviristu Daana Vandewalleho. Interpretovať Curranovu hudbu je podobné povrazolezectvu (maximálne koncentrovaný zážitok pre performera i poslucháča), ako aj kroteniu levov. Zvláštnosťou Inner Cities je, že znejú akoby boli vytvárané (nie improvizované!) priamo na mieste. Vandewalleho interpretácia vybraných častí cyklu zabrala takmer 3 a pol hodiny (od 2.25 do cca 6.00) a priniesla rôzne osobitosti zapríčinené skorou rannou hodinou, ako aj všetkou predchádzajúcou hudbou. Odhliadnuc od geniálnych interpretačných kvalít som mal občas pocit, akoby bol Vandewalle vystaveným exponátom, ktorého sme mohli obdivovať/pozorovať spolu s hudbou. Ešte predtým, ako Dlhú noc na obidvoch brehoch rieky Ostravice ukončila skladba mladého Angličana Thea Finkela Super-Ostrawitza, zaznela štvorhodinová For Philip Guston (1984) Mortona Feldmana. Nechápal som, ako dokáže Petr Kotík po toľkých hodinách práce organizátora a účasti v úlohe skladateľa/interpreta ešte odohrať, spolu s S.E.M. Ensemble, takýto náročný part (v čase 6.30–11.00).
Orchestrálna hudba
Špecifikum OD je viacdňový fokus na orchestrálnu hudbu interpretovanú dvoma „domácimi“ telesami (Ostrava New Orchestra a Ostravská banda). V rámci koncertov Orchestra Opening, Ostravská banda I a II či Evening @ Opera zaznelo toho roku množstvo obsahovo i poeticky divergentnej hudby (Feldman, Czernowin, Mundry, Lo, Sciarrino, Srnka, Kotík, Bakla, Rzewski, Wolff, Cígler a iní). V pamäti mi svojou zvláštnosťou nadlho ostanú skladby Wednesday at RW on Spring Street Petra Kotíka a Small Orchestra Piece Christiana Wolffa.
Kanadský skladateľ (dlhodobo žijúci v Berlíne) Marc Sabat je azda najnezvyčajnejším stúpencom aplikácií prirodzeného ladenia v súčasnej hudbe (pokračujúc tak v tradícii Elsie Hamiltonovej, Jamesa Tenneyho či Wolfganga von Schweinitza). Práve Sabat bol so skladbou Lying in the Grass, River and Clouds pre mňa jedným z najväčších objavov z OD 2017. Prítomnosť jeho hudby je v každom prípade jedným z najmarkantnejších dôkazov o nekompromisnosti realizačného tímu OD, ako aj o absolútnej oddanosti hráčov bezpodmienečne realizujúcich súčasnú hudbu v dramaturgii festivalu. Poetika Sabatovej hudby je jemná, prchavá, často až astrálna. Pri načúvaní jeho skladbe The Luminiferous Aether (2018) som sa neubránil predstavám o akomsi (za)čarov(a)nom lese. Lese síce existujúcom v našom svete, ale za prirodzeným okolností nedostupnom nášmu ľudskému vnímaniu (ospravedlňujem sa za opisno-poetický slovník). Inými slovami mi Sabatova hudba vyznievala ako nahliadnutie mimo zvukovosti našej doby, dotýkajúc sa však tých najelementárnejších zložiek môjho intímneho individuálneho duchovného sveta. The Luminiferous Aether v sebe inkarnuje indický princíp jogy „nada“ učiaci o zvuku ako o prvotnej a všadeprítomnej substancii nášho sveta (sláčiková sekcia ku koncu skladby zdvojuje party jemným spevom).
Rakúsky skladateľ, klavirista, počítačový programátor a lektor na Universität für Musik und darstellende Kunst v rakúskom Grazi, Bernhard Lang, je stálym hosťom Ostravských dní od roku 2011. Langova tvorba je zaujímavým prípadom zbiehania rozmanitých výdobytkov postmoderny v hudbe, napr. recyklácie hudobnej minulosti (Lang k nej pristupuje ako ku kolosálnemu archívu samplov), konvergencií žánrov/štýlov či transverzálneho zbiehania hudobných médií v jeden celok. Významným aspektom Langovej hudby je tiež naviazanie jeho diela na filozofiu, predovšetkým na predstaviteľa francúzskeho postštrukturalizmu Gillesa Deleuza. Práve filozofický spis Diferencia a opakovanie zapôsobil na Langa ako „Pavlovo zjavenie“. Deleuze považoval rozdielnosť a opakovanie za komplementárne javy: bez opakovania nemôže nastať rozdielnosť a bez rozdielnosti neexistuje opakovanie. Lang tento koncept aplikuje na hudbu od roku 1998 v sériách kompozícií s rovnomennými titulmi Differenz/Wiederholung (DW) a od roku 2007 na cyklus Monadologie. V nich podrobuje krátke sample hudby minulosti radikálnym repetíciám/slučkám, spektrálnej a rytmickej modulácii a novým kontextom. Na tohtoročných OD zaznela Langova DW28 „Loops for Davis“ (2017), v ktorej nateraz zavŕšil spoluprácu s britským géniom basklarinetovej hry Garethom Davisom a s Experimentálnym štúdiom SWR vo Freiburgu. V skladbe je sampler opäť povýšený na autonómne a štrukturálne nosné hudobné médium, pričom orchester vystupuje v úlohe jeho extenzie/makrosamplera generujúceho burácajúce a rytmicky dráždivé slučky. Sólový part doluje z Davisových neobmedzených interpretačných dispozícií maximum, pričom kombinuje tradičné a rozšírené hráčske techniky. Ďalšou zaujímavosťou diela je prítomnosť kapely (syntetizátor, sampler, kontrabas a bicie), ktorá nadväzuje na jazz ako taký. Posledné, nasamplované slová v skladbe patria Milesovi Davisovi: „I don’t know what you are talking about and I don’t care too,“ z rozhovoru z 80. rokov. Rytmicky svieža a oslnivá skladba bola príjemným zážitkom a dramaturgicky geniálne vystavaným záverom programovo bohatého koncertného večera. Okrem dych vyrážajúceho interpretačného výkonu Garetha Davisa som obdivoval aj hráčske dispozície Františka Výrostka hrajúceho sólový kontrabasový part.
V predchádzajúcich riadkoch som sa obmedzil (okrem niekoľkých faktov o skladateľoch a skladbách) výlučne na referencie o mojich osobných zážitkoch z diel na Ostravských dňoch 2019. Pre vlastné zážitky odporúčam všetkým čitateľom navštíviť buď budúci ročník NODO (Dni novej opery Ostrava), alebo nasledujúce OD v roku 2021. Festival OD je fenomén i svätostánok pre ľudí potrebujúcich súčasnú hudbu pre svoju zdravú existenciu!
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.