Po vynútenej minuloročnej prestávke sa v júli opäť otvorili brány festivalu Richarda Wagnera na zelenom pahorku v Bayreuthe. S hygienickými opatreniami na zamedzenie šírenia pandémie sa areál najstaršieho európskeho festivalu podobal na pevnosť odolávajúcu času i priestoru. Po vlaňajšom historicky prvom zrušení festivalu od konca druhej svetovej vojny sa mohli wagneriáni a fanúšikovia hudobného divadla Richarda Wagnera medzi 25. 7. a 25. 8. opäť deň čo deň ponoriť do ošiaľu Gesamtkunstwerku, ktorý sa tento rok pre koronu nekonal len v akusticky jedinečnom historickom priestore Wagnerovho amfiteátra, ale aj v priľahlom parku pod festivalovým divadlom.
Policajnými zátarasami uzavretá príjazdová alej k divadlu nebola v tomto roku novinkou. Kvôli hroziacemu teroristickému útoku je cesta pod divadlom uzatvorená počas konania festivalu už niekoľko sezón. Tentoraz pribudli stany zastrešujúce testovacie centrum a checkin. Každý z 911 divákov (asi polovica kapacity sály Wagnerovho festivalového divadla) sa totiž najneskôr do hodiny pred začatím predstavenia musel zaregistrovať. Preukázať sa musel personalizovanou vstupenkou, preukazom totožnosti a dokladom o tom, že bol zaočkovaný proti ochoreniu COVID-19, negatívne otestovaný alebo, že je maximálne pol roka vyliečený. Kto sa nestihol dať otestovať do 24 hodín pred začiatkom predstavenia, mohol tak urobiť v stane Červeného kríža na priľahlom parkovisku. Vysokým plotom obohnaný areál impozantného divadelného domu lemovali stánky s občerstvením, keďže festivalová reštaurácia musela zostať zatvorená. Vďaka šachovnicovému princípu obsadzovania miest sedelo publikum na nepohodlných a inak husto zoradených drevených sklápacích stoličkách v sále pohodlne ako nikdy pred tým. Divácky komfort v neklimatizovanom hľadisku zhoršoval len respirátor prekrývajúci nos a ústa, ktorý bol povinný počas celého predstavenia.
Temné krimi
Ťažiskom tohtoročného programu mala byť už druhú sezónu nová inscenácia tetralógie Prsteňa Nibelungovho v réžii málo známeho Valentina Schwarza v hudobnom naštudovaní o čosi známejšieho mladého fínskeho dirigenta Pietariho Inkinena. Na novú inscenáciu Wagnerovho opusu magnum si musia diváci ešte rok počkať. Zmluvy s umelcami sa totiž uzatvárajú na dva roky dopredu, a tak sa premiérou ostatného ročníka festivalu v Bayreuthe stala plánovaná inscenácia Blúdiaceho Holanďana v réžii Dmitrija Tcherniakova v hudobnom naštudovaní Oksany Lynivovej, niekdajšej asistentky nového šéfdirigenta Berlínskych filharmonikov Kirilla Petrenka. Galériu s portrétmi dirigentov na jednej z chodieb v zákulisí divadla tak po 145 rokoch uzatvára prvá dirigentka, ktorá je od začiatku konania festivalu v roku 1876 prvou ženou za dirigentským pultom prekrytej orchestrálnej jamy, poeticky označovanej ako mystické prepadlisko. Očakávania a miestami až absurdná hypertenzia zo strany niektorých médií v súvislosti s prvou bayreuthskou dirigentkou ešte pred začatím festivalu boli vysoké. Lyniv viedla famózne hrajúci festivalový orchester s prehľadom a citom pre Wagnerovu partitúru. Vrcholy orchestrálnej línie Holanďana kreovala s patričným zmyslom pre špecifiká skladateľovej koncepcie hudobnej drámy bez zvláštnej invencie, v minulosti ho niekoľkokrát dirigovala už aj ako šéfdirigentka opery v Grazi. Nového bayreuthského Holanďana naštudovala vo verzii s redukovanými plechovými dychmi a s harfovým záverom, ktorá pripomína skôr Webera ako neskoršieho veľkého Wagnera. Na tempových nezrovnalostiach a občasných rytmických zaváhaniach sa podpísalo hlavne problematické riešenie zboru, ktorého živý spev bol prenášaný do reproduktorov v hľadisku zo skúšobne vo vedľajšej budove. Štatisti na javisku len otvárali ústa, no nespievali. Aj napriek špičkovej technike pôsobili zborové scény plocho a bez hĺbkovej rezonancie. Nielen diváci v hľadisku, ale aj účinkujúci na javisku a hudobníci v orchestrisku mali svoj hygienický koncept. Jeho súčasťou bolo aj rozdelenie orchestra na dve nezávislé telesá. V prípade pozitívneho testu jedného z hudobníkov sa musel celý orchester stiahnuť do karantény a na večerné predstavenie nastúpil druhý orchester. V prípade karantény oboch orchestrov mali byť predstavenia odohrané s dvoma klavírmi, čo sa počas štyroch týždňov trvania festivalu, našťastie, nestalo.
Dmitri Tcherniakov patrí k najkontroverznejším operným režisérom súčasnosti. Jeho inscenácie zaujmú, ale aj polarizujú radikálnou dramaturgiou, ktorá v javiskovom výklade často zachádza za hranice predlohy. Tcherniakovovu prísne psychologicko‑realistickú režijnú poetiku charakterizuje najmä fokus na rodinné tragédie a ich patopsychologické pozadie, ktoré je motiváciou konania psychicky exponovaných postáv a zdrojom dramatických konfliktov končiacich sa bez lieto fine. Legendárne je napríklad režisérovo odopretie happyendu predlohy v zürišskej inscenácii Jej pastorkyne (2012), kde Jenůfa po rozuzlení zápletky zrazí Kostelníčku k zemi a rezignovane sa posadí k dementnej Buryjovke. Finálna orchestrálna veta je na pozadí troch generácií žien zranených životnými okolnosťami monštruóznym pulzovaním osudu vyjadreného symbolom mlynského kolesa z predohry.
Aj v Bayreuthe zbavil Tcherniakov Wagnerovu štvrtú dokončenú operu romantickej poetiky...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 09/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.