Nezvyčajná budova
Dlhé mesiace priťahovala oči automobilistov, ktorí napredujú slimačím tempom v nekonečných zápchach z okolitých predmestí Porte de Pantin a Seine-Saint-Denis do severovýchodnej časti Paríža, nezvyčajná stavba. Tieto predmestia sú známe skôr problémovou integráciou prisťahovalcov, než ako miesto zaujímavé pre milovníkov hudby. Dnes sa pod diaľnicou vypína betónová štruktúra evokujúca pancier korytnačky, zdobená všakovakými ondulovanými hliníkovými platňami v tvare letiacich vtákov. Budova pripomína aj obrovskú kovovú bublinu s rozprestretými krídlami, ktoré sa modrasto blýskajú v slnečnej žiare.

Skvelá akustika
Sála novej Parížskej filharmónie ohúri návštevníka veľkolepým riešením priestoru s 2400 miestami, dôsledne rozmiestnenými tak, aby ani najvzdialenejší poslucháč nebol od dirigenta ďalej než 35 metrov. Auditórium doslova obklopuje a uzatvára orchester, čím prispieva k vynikajúcej akustike a zároveň elegantne, no dôsledne dotvára koncepciu miesta. Nič nie je prenechané napospas náhode. Vzduch aj zvuk cirkulujú priestorom, monumentálny strop z dreva akoby vytváral oblaky priam visiace nad hlavami poslucháčov, ktoré sú regulovateľné podľa potrieb a veľkosti orchestrov. Steny sály tvorí obklad z drevených dosiek rôznych druhov a rozmerov, prispievajúci k optimálnej akustike.

Chrám hudby
Vstúpme teda do nového chrámu hudby. Vo večer našej návštevy hral Le Royal Concertgebouw Amsterdam pod taktovkou lotyšského dirigenta Andrisa Nelsonsa. Renomovaný umelec, ktorý bude od jesene tohto roku šéfovať Bostonskému symfonickému orchestru, sprevádzal slávnu Anne-Sophie Mutterovú v Husľovom koncerte od Jana Sibelia, po ňom nasledovala Šostakovičova Desiata symfónia.
Ked mala Anne-Sophie trinásť rokov, Herbert von Karajan sa o nej vyjadril ako o najgeniálnejšej huslistke od čias Yehudiho Menuhina. Už štyridsať rokov dáva Mutter svojmu slávnemu mentorovi za pravdu. Jej výnimočný temperament a absolútna sloboda v interpretácii skvele zodpovedajú duchu Sibelia. V sále s ideálnou akustikou vyznel koncert umelkyne nachádzajúcej sa v umeleckom zenite so všetkými detailmi. Legendárne husle Stradivarius „Lord Raven“ z roku 1719 triumfovali v sále najvyššej kvality. Orchester sprevádzal Mutterovú v totálnej symbióze a publikum bolo doslova v extáze: nikto si nedovolil odkašľať či otvoriť program, poslucháči akoby prestali dýchať. Žiadny šum, šepkanie, šuchotanie bulletinmi. Jednoducho výnimočná atmosféra.

Čo sa o nej hovorí
Parížska filharmónia od svojho otvorenia víta elitu hudobného života. Orchestre, dirigenti, sólisti, všetci chcú na vlastnej koži otestovať sálu, ktorá sa len pár týždňov po otvorení stala legendárnou. Klavirista Lang Lang, protagonista otváracieho koncertu, sa o nej vyjadril ako o sále s najlepšou akustikou, akú kedy zakúsil. Huslista Renaud Capuçon tu rozohral svoje Guarneri del Gesù z roku 1737, ktoré vlastnil Isaac Stern, a akustiku komentoval prívlastkami „jemná, brilantná, famózna“. Odchádzajúci šéfdirigent Berlínskej filharmónie Sir Simon Rattle vyhlásil, že Parížska filharmónia „patrí medzi päť najlepších sál na svete“.
Ani na navštívenom koncerte, ani v svedectvách hudobníkov sme nenašli jedinú falošnú notu. Dokonca i londýnska tlač, zvyčajne promptná v kritike, vyhlásila, že „aj Londýn by si zaslúžil takúto sálu“.   

Psy štekajú, karavána ide ďalej
Francúzsko je známe nekonečnými dišputami a kritizovaním. Od krajiny galského kohúta nemožno nikdy očakávať jednoznačné stanovisko. Tak to bolo od začiatku aj s projektom Parížskej filharmónie. Trvalo plných tridsať rokov, kým mohla konečne otvoriť dvere hudobníckej špičke. Tridsať rokov odolávala prívlastkom „zbytočná“, „príliš drahá“, „priďaleko od centra“. Napriek tomu bolo jasné, že štvrti Cité de la Musique v Parku Villette, v ktorej sa nachádzajú aj hudobné múzeum a konzervatórium, ku kompletnosti chýba práve koncertná sieň spĺňajúca medzinárodné kvalitatívne kritériá. Taká, ktorá by dokázala nielen pritiahnuť svetovú elitu, ale najmä osloviť nové nekonvenčné publikum s inými kritériami a víziou vnímania hudby.
Za tridsať rokov polemiky sa projekt niekoľkokrát pozastavil a znova naštartoval. Stratégia „stop and go“ dvojnásobne zvýšila investície, ktoré sa vyšplhali na 386,5 miliónov eur. „Ale predsa len je to dvakrát menej, než za súčasnú stavbu filharmónie v Hamburgu“, šikovne sa bráni a upresňuje riaditeľ parížskej inštitúcie Laurent Bayle, neúnavne podporovaný skladateľom a dirigentom Pierrom Boulezom. Ich spoločná politika a neodbytnosť priniesli ovocie v podobe „sály, ktorú nám dnes všetci závidia“, ako dodáva monsieur Bayle.
Úspech umlčal aj posledné neprajné jazyky. Nespokojný ostal už len hlavný architekt Jean Nouvel, ktorý nevie stráviť, že sála bola inaugurovaná ešte pred dokončením budovy. Súd rozhodne, či sú jeho námietky opodstatnené. Pre publikum, ako aj pre hudobnú obec je nová Parížska filharmónia predovšetkým skvostnou klenotnicou hudby, na ktorú nedajú dopustiť.

Aktualizované: 11. 05. 2020
x