Reakcia
Dozvuky 17. Stredoeurópskeho festivalu koncertného umenia v Žiline.
O predposlednom aprílovom týždni v Žiline sme s radosťou prijali konštatovanie, že výkony mladých víťazov renomovaných európskych interpretačných súťaží priniesli hudobné zážitky, ktoré sú závideniahodné. To závidenie by som však umelecky neorientoval na hlavné mesto, lebo každý hudobný festival má svoje osobitosti, kritéria a tým aj rozdielne podmienky. Samozrejme, že ako riaditeľ Štátneho komorného orchestra Žilina a člen prípravného výboru SFKU s potešením absorbujem pozitívne ohlasy na festival, ale moje dlhoročné pôsobenie v umení ma vychovalo do rámca muzikantskej reality, prísnosti, schopnosti uznania, ale aj slušnosti. Tým viac mám zmiešané pocity po prečítaní „reportáže“ Andreja Šubu, vedca a hudobného kritika. Jeho výroky sú nevedecké a z hľadiska kritiky /veľmi slušne povedané/ - veľmi neslušné. Zemepisný úvod o ceste zo železničnej stanice popri Hlinkovej náruči až k Domu umenia Fatra je vhodnou informáciou pre cestovné kancelárie, nie pre Hudobný život. Pod titulom „Začiatok zlý, všetko dobré“ je začiatok otváracieho koncertu ŠKO Žilina hodnotený ako tragický.
Môžeme pripustiť, že Stravinského suita z baletu Pulcinella je ťažký „kus“, ktorý zrejme potreboval viac skúšok, než čas dovolil /s výborným mladým dirigentom Modestasom Pitrénasom/. Určite to však nebola tragédia, nebolo zemetrasenie ani iná živelná pohroma, čo zvykneme spájať so slovom tragédia. To slovo sa ani k hudbe nehodí, najmä keď otvárací koncert s hormistkou Renatou Hupka a neuveriteľne presvedčivou huslistkou Sophiou Jaffé bol ozdobou vynikajúceho festivalu, čo publikum patrične ocenilo. Ešte dobre, že toto pán Šuba ocenil vetou „Našťastie sa stabilizoval aj výkon orchestra, ktorý sa na zvyšok večera stal pomerne spoľahlivým partnerom ...“ /Aké to umné konštatovanie/. Šarmantnej Nemke /Sophii Jaffé/ pán Šuba priznal, že sa v lyrických pasážach vznášala do výšok, len pri dvojhmatoch a akordickej hre tento hudobný vedec počul, že husle sú drina. Ja som presvedčený, že Sophia Jaffé bola pevne na zemi, to jej interpretácia počas celého Čajkovského koncertu sa vznášala vo výškach. Má pán Šuba pravdu, husle sú drina ... všetky inštrumenty, aj dirigovanie, to všetko je drina! Hudba je rehoľa, krásna, ale ťažká. Aj ja som bol rád, že tá šarmantná Sophia kúzelne skončila Bachom a nie „prstolomným nezmyslom“ podľa pána Šubu. /To bude asi Paganini?/ Dobre, lebo sme sa mohli na jednom koncerte prepracovať od tragédie až po nezmysel.
Nebudem komentovať ďalšie reportážne postrehy pána Šubu od ladenia klavíra, cez chýbajúce napätie /Cappella Istropolitana/, údajne chorú speváčku, alebo inú speváčku, ktorá mohla zariskovať trochu viac. Prižmúrim oko aj nad „verbálnymi výlevmi konferencierky“, ktorá pánu Šubovi liezla na nervy aj svojou „pologramotnosťou“, stačí mi, keď si v ďalšom článku prečítam slová Melánii Puškášovej: „ ... do Žiliny sa už tradične oplatí chodiť na vynikajúce polorecitály a orchestrálne koncerty ...“
Jozef Búda