Reakcia
Myslela som si, že tieto myšlienky ostanú v mojom počítači. K rozhodnutiu zverejniť ich som dospela až po prečítaní článku Výchovný otáznik a prokofievovská bravúra. V jeho úvode pán Horkay píše, že „nie je úplne bežné recenzovať výchovné koncerty súčasne s abonentnými“. Tieto koncerty etablovaní hudobní kritici obchádzajú. On urobil výnimku aj preto, že „posledný marcový týždeň bol projekt výchovného koncertu Tancujte s filharmóniou v ŠfK jediným hudobným podujatím“. Na rozdiel od neho som na koncerte bola z profesionálneho záujmu a posudzujem ho inak ako pán Horkay. Každý má právo na svoj názor, miera objektivity je rôzna. Ak ide o odbornú recenziu, odbornosť recenzenta by mala byť legitímnou požiadavkou (odporúčam prečítať si názory z ankety, ktorú v HŽ 1-2/2014 pripravil Juraj Pokorný). Súhlasím, že názov programu Tancujte s filharmóniou bol zavádzajúci, lebo napokon nikto z poslucháčov s hudobníkmi netancoval. Hlavnou témou koncertu bol rytmus, a ten s tancom úzko súvisí. Ivan Šiller, autor scenára, dramaturg, moderátor a interpret v jednej osobe, starostlivo zvážil prepojenie Bachovej barokovej suity a hudby dneška. Ak má takýto tvorca (skúsme jeho profesiu označiť odborným názvom – koncertný pedagóg) k dispozícii cca 45 minút a chce ich zmysluplne využiť, rozhodujúcimi sú redukcia a správny výber hudby i slova. Šiller vybral ako východisko barokové ostinato (Bach), prešiel k ostinatu vedúcemu k arytmii až k extatickým momentom v minimale (La Monte Young, Reich, Riley). Transfer medzi autorom, interpretom a recipientom určite nastal už pri uvedení jedného z Bartókových Transylvánskych tancov. Mládež odrazu spozornela. Bachova hudba ich nezaujala. Je pre mladých ľudí príliš vzdialená. Bolo by zaujímavé sledovať pozornosť a záujem publika, keby bola dramaturgia opačná a Bach zaznel až na konci. Vo svojej praxi som dospela ku skúsenosti, že takýto postup je účinný a pedagogicky účelný. Zaujímavé a efektívne bolo tiež prepojenie dobového barokového tanca, jeho premena na scénický tanec a napokon pohybové divadlo v minimalistickej redukcii tanečnej kreácie na neustále sa opakujúci, ale dynamicky vygradovaný pohybový model. Tancovala Petra Fornayová. (Technickým nedostatkom bolo, že tanečnicu z balkóna a napokon ani z prvých radov pod pódiom diváci nemohli vidieť, čo správne podotkol aj pán Horkay.) Od hlavnej témy koncertu (tanec) bola asi najvzdialenejšia skladba Martina Burlasa (Záznam siedmeho dňa). Na rozdiel od pána Horkaya si vôbec nemyslím, že postaviť skladby Cagea, Rileyho a Reicha vedľa Bartóka a Bacha „je scestné“, určite sa tým nenadbieha „nenáročnému nevkusu“. Proti poslednej vete v recenzii pána Horkaya si dovolím dokonca protestovať. Mladí ľudia asi ťažko budú vyhľadávať z vlastej vôle opozíciu voči tvrdej komerčnej realite, napokon aj preto sú tieto koncerty povinné. Koľko z týchto detí a mladých ľudí by sa dostalo do filharmónie na popud svojich rodičov? Cieľom týchto koncertov je ukázať deťom a mládeži, že vo filharmónii nemusí byť nuda, ale aj tu môže znieť zaujímavá hudba. Myslím, že v tomto projekte sa to pánovi Šillerovi podarilo, tentokrát i bez kúzelníka.
Autorka je muzikologička
a vysokoškolská pedagogička.