Reakcia
Matúš Jakabčic:
V mene Hudobného fondu reagujem na recenziu CD ARWA – Boris Lenko Works od Zory Šikrovej, uverejnenú v ostatnom čísle Hudobného života. Autorka hudbe, ktorá sa na CD nachádza, venuje iba cca 25% textu recenzie. Obsah tejto časti recenzie nebudem komentovať, iba jej formu. Spôsob, akým sa autorka vyjadruje na adresu hlavného protagonistu považujem za nepatričný, prekračujúci únosnú mieru, napríklad: „...ide o hudbu na úrovni kaviarenskej improvizácie...“ / „... Andante je štýlovo opäť skôr vhodné k zapálenej cigarete pri červenom svetle...“ / „...ako autor/skladateľ na scéne etablovaný asi ako študent kompozície bez konkrétnej predstavy o svojom profesionálnom hudobnom začlenení.“
Cca 58% textu recenzie autorka venuje svojim subjektívnym kritickým úvahám o stave spoločnosti a spôsobe fungovania inštitúcií, najmä Hudobného fondu, napríklad: „...Na tomto mieste sa plynule dostávame z dlhodobo ťažkých a umelecky komplikovaných podmienok stigmatizovanej postkomunistickej krajiny...k ignorácii úlohy profesionálneho manažmentu a dramaturgie, ktorá v agónii fantázie...“. Odhliadnuc od toho, že takéto úvahy, najmä v tak veľkom rozsahu, prekračujú rámec recenzie, je potrebné uviesť fakt, že autorka nemá o činnosti Hudobného fondu dostatočné vedomosti – napríklad mylne uvádza, že sa jedná o štátnu inštitúciu. Vo svetle toho, že vydanie a výroba jedného CD titulu je iba jedným kamienkom v mozaike celej činnosti Hudobného fondu, je absurdné konštatovanie: „Na základe počutého bude potrebné prehodnotiť funkcie a kompetencie hudobných inštitúcií,...“, čo je ešte umocnené faktom, že hudobných inštitúcií je na Slovensku viac.
Hudobný fond, okrem iných aktivít, vydáva CD slovenských protagonistov v oblasti vážnej hudby (profilové CD skladateľov, alebo koncertných umelcov interpretujúcich domácu tvorbu), v oblasti jazzu a najnovšie aj v oblasti world music. O edičnom pláne rozhoduje Rada Hudobného fondu. Niektoré z titulov sa pohybujú na pomedzí žánrov – takýmto titulom je aj CD ARWA. Lenko je etablovaný, špičkový koncertný umelec vychádzajúci síce primárne z vážnej hudby, avšak, najmä za posledné roky, rovnako udomácnený aj v iných žánroch. Dostal sa do povedomia širokého okruhu poslucháčov tak, ako máloktorý interpret vážnej hudby. Predmetné CD mu však dalo možnosť predstaviť sa v inom svetle, v akom bol verejnosti známy predtým. ARWA nie je typické profilové CD autora vážnej hudby, ani takú ambíciu nemá. Nie je to ale ani typické profilové CD koncertného umelca, interpretujúceho skladby rôznych domácich autorov a nie je to ani jazzové CD. Nejde tu iba o nahrávky Lenkových skladieb, ako by sa to mohlo na základe recenzie javiť. Je to ucelený Lenkov projekt od A do Z. Počnúc výberom interpretov/spoluhráčov – a Borisovi sa napriek obmedzenému rozpočtu (na toto CD sa aplikoval rozpočet analogický k jazzovým CD, ktorý je menší, ako pre profilové CD autorov vážnej hudby) podarilo zohnať prvotriednych interpretov o ktorých v recenzii nebolo ani slovo – cez naštudovanie repertoáru, komponovanie hudby, výber zvukových majstrov, výber nahrávacieho štúdia (o kvalite zvuku v recenzii tiež nebola zmienka), až po dodanie textov.
V umeleckom svete je pomerne bežným javom, keď sa umelec, etablovaný v nejakej oblasti, predstaví verejnosti v inej oblasti, v ktorej dovtedy nepôsobil. Má to ale zmysel iba vtedy, keď je vo svojej „domovskej disciplíne“ nespochybniteľnou autoritou. A tou Lenko ako koncertný umelec bezpochyby je.
S ohľadom na vyššie spomenuté fakty je Hudobný fond presvedčený, že zaradenie profilového CD Borisa Lenka do edičného plánu bolo správnym rozhodnutím.
Nepochybne je sloboda slova jedným z najväčších porevolučných výdobytkov v našej spoločnosti. A nepochybne ju treba ctiť a dodržiavať – som ale presvedčený, že aj sloboda slova má svoje hranice. A tu sa dostávam k jadru veci. Autorka má právo na svoj názor a má právo ho vo forme recenzie ponúknuť na zverejnenie. Je na rozhodnutí redakcie – konkrétne najmä redaktora, zodpovedného za časť recenzií a šéfredaktora, či ju zverejnia, alebo nie. Obaja sú (resp. v čase pripravovania čísla časopisu do tlače boli) interní zamestnanci Hudobného centra, ktoré časopis Hudobný život vydáva, je teda predpoklad, že by mohli o činnosti Hudobného fondu vedieť viac ako autorka. Mohli na seba zobrať zodpovednosť za nezverejnenie recenzie a odôvodniť takýto krok. Ak by boli na pochybách, mohli sa obrátiť na riaditeľa Hudobného centra, nech v tejto veci rozhodne. Rozhodli sa však, že uprednostnia slobodu slova a recenziu zverejnia. Je to ich osobná zodpovednosť. Nič viac, nič menej – na rozdiel od autorky nebudem kvôli jednej recenzii, nech je jej kvalita akákoľvek, spochybňovať celý časopis Hudobný život, ani Hudobné centrum ako inštitúciu, ba ani iné hudobné inštitúcie.
Eva Šušková:
Dramaturgické preferencie akéhokoľvek vydavateľstva – súkromného, či verejnoprávneho, sú výsledkom rôznorodých podmieňujúcich faktorov, ktorých detailnejšia analýza nie je predmetom tejto reakcie. Dôležitým výstupom úvodnej vety je však známy fakt, že tieto rozhodnutia prirodzenie imponujú niekomu viac, inému menej, kým určité percento sa s nimi nedokáže stotožniť vôbec. Preto ma na „recenzii“ Zory Šikrovej šokoval jed, ktorý striekal všetkými smermi a vďaka ktorému sme sa o samotnom hudobnom (či skôr interpretačnom) obsahu albumu nedozvedeli vôbec nič. Pojem recenzia dávam do úvodzoviek zámerne, nakoľko hanlivý a urážlivý tón textu definujem ako pamflet a zaráža ma, že hoci sa redakcia v tiráži časopisu dištancuje od totožného stanoviska názorov a postojov vyjadrených v uverejnených textoch, tento výrazný prešľap v publicistickom žánri (zámerne?) opomenula.
Pre autorku iba krátky odkaz: jedna vec je kriticky vyjadriť svoj postoj k recenzovanému dielu (alebo k inštitúcii, ktorú ste „recenzovali?“), čo je úplne v poriadku, avšak druhá strana je základná slušnosť, novinárska etika a úcta k umelcovi – autorovi i interpretom, ktorých doterajšie umelecké curriculum vitae a vynikajúce výkony na CD ARWA absolútne ignorujete. Škoda, pretože Váš publicistický rukopis má (odkazujúc i na iné Vaše texty) potenciál. Na záver len smutný pohľad do (virtuálnej) reality. Bola som svedkom jednej internetovej diskusie k spomínanej recenzii. Názory boli rôznorodé – možno by nám odborná sociologická analýza poodhalila, ktoré „dotknuté“ strany pritakávali skôr autorke hanopisu. Čo ma však zarazilo najviac, a čoho som reálne rozčarovaná a smutná je fakt, že najaktívnejší a v argumentácii najzapálenejší diskutéri CD v skutočnosti vôbec nepočuli, zato názory „ako to celé naozaj je“ interpretovali skutočne presvedčivo. Bola by som nerada, aby sa náš pomerne úzky okruh ľudí inklinujúcich k vysokému a súčasne hlbokému umeniu, priblížil k masovému (nedajbože až anonymnému) diskutujúcemu dnu...
Vladimír Zvara:
V Hudobnom fonde vyšlo CD s názvom ARWA a Hudobný život uverejnil recenziu Zory Šikrovej. Na túto recenziu dostala redakcia HŽ veľa negatívnych ohlasov – mailov, telefonátov, ústnych pokarhaní. Rozhorčené reakcie sa týkajú takmer výlučne toho, ako Šikrová píše: hrubo, urážlivo, bez rešpektu k autorovi Borisovi Lenkovi a ďalším hudobníkom zúčastneným na projekte, a k tomu, čo všetko majú za sebou. Chvíľami sa pritom stráca, čo autorka napísala. Napísala, stručne povedané, že skladby na CD nie sú dobré. A v tom má, podľa môjho názoru, pravdu. (Bez alibizmu pripomínam a zdôrazňujem: To, čo sa o nejakom umeleckom projekte alebo výkone napíše, sú samozrejme názory pisateľov, raz viac, inokedy menej vyargumentované, a žiadne súdne rozhodnutia.) Boris Lenko je obdivuhodná postava. Hudobník ojedinelej všestrannosti, jeden z nemnohých slovenských interpretov súčasnosti, ktorí sa suverénne pohybujú na medzinárodnej scéne. Navyše je to občiansky aktívny a odvážny človek, čo je v slovenskej hudobnej komunite ešte väčšia vzácnosť. Z obdivu k Borisovi Lenkovi ale nebudem podrobovať autocenzúre svoj názor na projekt ARWA. Je fakt, že nahrávkam na CD dodávajú lesk naozaj skvelé interpretačné výkony, ktoré ale, podľa môjho názoru, svojou vysokou úrovňou zvláštne kontrastujú so samotnými skladbami.
Keby som recenziu písal ja, určite by som ju napísal inak, už vzhľadom na odlišný vek a temperament. Aj pokiaľ ide o samotné skladby, argumentoval by som inak. „Opakovanie jediného prvku“ či „triviálny harmonický pôdorys“ sú veci, ktoré nájdeme u nejedného prvoradého skladateľa, v nejednej geniálnej skladbe. Avšak autorský projekt ARWA ako celok by som hodnotil zhruba rovnako ako Šikrová. Keď som bol študent, Hudobný život vychádzal v podobe nepekných novín, preplnených gratuláciami k výročiam a všemožnými chválospevmi na slovenských skladateľov a interpretov. Je podľa mňa dobre, že súčasní redaktori Kolář, Motyčka a Šuba otvárajú časopis rôznym, aj kritickým názorom. Alebo nie?