Missa in d minor

Mikuláš Moyzes dokončil svoju Omšu d mol (Missa in d minor) roku 1929, teda 22 rokov po vzniku Omše C dur; počas tohto obdobia sa zmenilo nielen štátne zriadenie, ale aj umelecké ciele samotného autora. Kým prvú omšu charakterizuje kontrapunktická textúra a asociácie renesančnej (a teda „neoklasicistickej“) proveniencie, druhú omšu možno uchopiť ako „neofolkloristickú“, keďže autorova invencia sa tu neopiera len o svet gregoriánskeho spevu, ale aj o slovenský ľudový folklór. Omša d mol sa po pražskom uvedení dostala aj do reper­toáru bratislavského Cirkevného hudobného spolku. Tento spolok pod vedením Alexandra Albrechta uviedol v rokoch 1930 – 1946 Moyzesovu Missu in C maior 18-krát; Missa in d maior sa na jeho pulty dostala päťkrát. Hlavný rozdiel medzi oboma omšami predstavuje použité médium. V orchestrálnom aparáte Omše d mol autor využíva dvojice drevených dychových nástrojov obohatené o anglický roh a kontrafagot, súbor plechových nástrojov využíva dvojice lesných rohov a trúbok, tri trombóny a tubu, ktoré sa spájajú s tympanmi. Ťažisko orchestrálneho zvuku však spočíva na umne využívanom päťhlase sláčikových nástrojov. Podobne širšiu paletu riešení (oproti Misse in C maior) nájdeme vo vokálnom médiu. Celok využíva predovšetkým štvorhlasnú zborovú textúru, avšak ako kontrast, ktorý je spájaný s konkrétnym omšovým textom, sa tu vyskytuje aj sólistický prejav.

Prevadzkove materialy