Pierre Boulez
PIERRE BOULEZ (1925, Montbrison, Francúzsko) študoval najprv matematiku a technické vedy, ale už v roku 1943 sa stal žiakom Oliviera Messiaena, neskôr aj René Leibowitza a Arthura Honeggera. Od roku 1946 pôsobil ako hudobný riaditeľ Divadla Jeana-Louisa Barraulta, kde mu umožnili vytvoriť súbor Domaine Musical a organizovať jeho koncerty. Premiéra skladby Le Marteau sans maître roku 1955 na festivale ISCM v Baden-Badene mu priniesla prvý skladateľský úspech. Ten potvrdil aj londýnsky debut so Symfonickým orchestrom BBC, s ktorým ako dirigent popri uvedení vlastnej skladby Pli selon pli (festival v Edinburghu) hosťoval s Bergovým Wozzeckom (opera v Paríži a Frankfurte), s Debussyho Pelléasom a Melisandou (Covent Garden), s Wagnerovým Tristanom a Izoldou (Japonsko), s Parsifalom a Prsteňom Nibelungov (Bayreuth). V rokoch 1971 – 1975 bol šéfdirigentom tohto orchestra a v rokoch 1971 – 1977 viedol aj New York Philharmonic Orchestra. V rokoch 1976 – 1992 bol riaditeľom IRCAMu v Paríži a Ensemble InterContemporain. Od roku 1955 prednášal na letných kurzoch v Darmstadte, kde ho spolu s Karlheinzom Stockhausenom a Luigim Nonom považovali za vodcu hnutia seriálnej hudby. Od roku 1963 prednášal na Harvardskej univerzite. Viedol dirigentské kurzy v Bazileji a i. Chladný racionalista a dogmatický konštruktivista, za akého Bouleza považovali na základe jeho ranej kompozičnej tvorby i množstva radikálnych bojovných výrokov na adresu tradičných hodnôt v celom spektre hudobného života, sa však postupne – pod vplyvom stretnutia s Cageom a jeho myšlienok uplatňovania kontrolovanej náhody a otvorenej formy, básní René Mallarmého a spoznania možností elektronického spracovávania zvuku i priestorového šírenia hudby – vyvíjal k akceptácii ale i k potrebe výrazu v hudbe. V tomto procese nesporne dôležitú úlohu zohrala Boulezova dirigentská prax a s ňou súvisiaci blízky kontakt so znejúcou hudbou a jej priamym pôsobením. Svojimi kompozíciami aj interpretačným umením zanechal v hudbe 20. storočia zreteľnú stopu, nielen provokatívnosťou všetkých svojich umeleckých počinov, ale zároveň ich opravdivosťou, naliehavosťou a silou persuázie. Pocty Pierra Bouleza zahŕňajú čestné doktoráty Frankfurtskej univerzity (1991), Connecticut College (1998) a umeleckú cenu Israeli Wolf Prize (2000). Mesto Frankfurt ho poctilo cenou Theodora W. Adorna (1992) a za skladbu Répons (2002) získal cenu Grammy v kategórii súčasná hudba. Súčasťou osláv jeho 75. narodenín v roku 2000 bolo množstvo koncertov s uvedením jeho diel. V roku 2001 viedol v newyorskej Carnegie Hall workshops venovaný jeho Kladivu bez pána (Le Marteau sans maître), o rok neskôr viedol dirigentské workshopy s orchestrami BBC Symphony, Berlínskymi filharmonikmi a súborom Ensemble InterContemporain.
Dielo (výber): Le Marteau sans maître pre sólový alt a 6 nástrojov (1953 – 1955), 3 klavírne sonáty (1949 - 1957), Pli selon pli – Portrait de Mallarmé pre soprán a orchester (1958 – 1962), Poésiepourpouvoir pre miešaný zbor, komorný orchester, veľký orchester a elektronické prístroje (1958, nová verzia 1982 – 1983), Figures-Doubles-Prismes pre orchester (1964), Édat/Multples pre orchester (1965/...), Éclat pre orchester (1965), Domaines pre klarinet a 21 nástrojov (1968 – 1969), Cummings ist der Dichter pre 16 sólových hlasov a nástroje (1970), ... explosante-fixe ... pre súbor a live electronics (V) 72 – 7A), Messagesquisses pre sólové violončelo a 6 violončiel (1976 – 1977), Notations pre orchester (1978/...), Répons pre 6 sólistov, komorný súbor, počítačové zvuky a live electronics (1981), Dérive pre komorný orchester (1984), Dialogue de ľombre double pre klarinet a mg pás (1984), Memoriale (... explosante-fixe... originel) pre sólovú flautu a komorný súbor (1985), Initial pre dychy (1987), Explosantefixe (1993), ... explosante-fixe ... pre flauty (midi), súbor a živú elektroniku (1991/93), Incises pre klavír (1994/2001), sur Incises pre tri klavíry, tri harfy a troch perkusionistov (1996/98), Anthemes 2 pre husle a živú elektroniku (1997).
Výber zo štúdií: Miroir pour Pelléas et Melisande, Moment de Jean-Sébastien Bach