Jozef Laborecký

PhDr. Jozef Laborecký bol slovenský muzikológ, hudobný archivár, redaktor, publicista, organizátor a pedagóg. Bol jedným z prvých absolventov odboru muzikológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave po druhej svetovej vojne, keď Konštantín Hudec obnovil toto vyučovanie. Vo svojom bádaní sa zameriaval na problematiku hudobnej kritiky a hudobnej terminológie, venoval sa reflexii slovenskej hudobnej tvorby a dokumentácii slovenských diel. Zaslúžil sa o rozvoj súčasnej slovenskej hudby a jej percepciu. 

V 50. rokoch prôsobil Jozef Laborecký v Československom rozhlase v Bratislave ako hudobný redaktor. Pripravil množstvo relácii, medzi najúspešnejšie patrili programy o východoslovenskom folklóre.

Ťažiskovým zamestnaním Jozefa Laborčeckého bola pozícia vedúceho výroby a archivára Slovenského hudobného fondu, kde sa zaslúžil o propagáciu nových diel slovenských skladateľov. Mal na starosti výrobu a rozmnožovanie notového materiálu, a tak prispel k ich premiérovým uvedeniam doma i v zahraniční.

Bol aktívny aj na poli publicistickej činnosti a svoje recenzie, kritiky a články uverejňoval v Slovenskej hudbe, Hudebních rozhledech, Kultúrnom živote a ďalších významných denníkoch. 

Jozef Laborecký spolupracoval s Jankom Matuš­kom a Pavlom Tonkovičom a aktívne sa podieľal na založení Súboru ľudovej umeleckej tvorivosti. V roku 1970 spolu s Ladislavom Lengom a Viliamom Fedorom zakladal Slovenskú spoločnosť pre hudobnú výchovu a bol aj redaktorom jej časopisu. Vyučoval dejiny hudby, estetiku, hudobnú analýzu a ľudovú hudbu na Konzervatóriu v Bratislave.

Od roku 1974 pracoval ako vedúci dokumentácie hudobných diel v Slovenskom ochrannom zväze autorskom (SOZA). Po odchode do dôchodku sa ďalej venoval vedeckej a publikačnej činnosti. Zostavil Hudobný terminologický slov­ník (1997) a vypracoval heslá do slovníka 100 slovenských skladateľov (1998) a cca 200 hesiel do viaczväzkovej publikácie Osobnosti Slovenska.