Pavol Tonkovič

Pavol Tonkovič bol slovenský hudobný pedagóg, dirigent, skladateľ, redaktor, teoretik a organizátor. Celý život sa venoval predovšetkým slovenskému folklóru, ktorý zbieral, zapisoval a bol dôležitou osobnosťou v jeho popularizácii a profesionalizácii. Na celoštátnej úrovni sa zaslúžil o vznik niekoľkých profesionýlnych folklórnych súborov. Sám bol aktívnym hudobníkom.

Pracovný život Pavla Tonkoviča by sme mohli rozdeliť do niekoľkých etáp a oblastí pôsobeniA. Po absolvovaní Štátneho učiteľského ústavu v Banskej Bystrici a následnej dvojročnej povinnej vojenskej službe pracoval ako pedagóg na ľudových školách vo Filipove, Pohronskej Polhore a neskôr na Meštianskej škole v Brezne, vo Sv. Jure a v Bratislave.

Toto obdobie zahŕňalo jeho pedagogickú a zborovú činnosť. Zároveň si dopĺňal hudobné vzdelanie na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave, na VŠMU, na Pedagogickej akadémii v Bratislave a tiež sa zúčastňoval seminárov hudobnej vedy a filozofie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Počas druhej svetovej vojny bol profesorom hudby na Učiteľskom ústave v Bratislave, čím aj zavŕšil svoju pedagogickú dráhu.

Ďalšou etapou jeho života bola organizačná a umelecká rozhlasová činnosť. Na pozvanie Dezidera Kardoša nastúpil do Československého rozhlasu v Košiciach, kde mal za úlohu vybudovať Oddelenie ľudovej hudby. Vyhľadával ľudových muzikantov a spevákov, nahrával ich v teréne, ale aj v štúdiu na základe vlastných zápisov piesní a z lokálnych hudobníkov vytvoril inštrumentálny súbor Branisko s miešaným zborom. Sám pre teleso skomponoval niekoľko diel (29 skladieb so sólistami a speváckym zborom).

Jeho spolupráca s rozhlasom sa na krátky čas prerušila v roku 1949, kedy pomáhal zakladať SĽUK a stal sa jeho prvým umeleckým riaditeľom.

V roku 1951 sa však k rozhlasovej činnosti vrátil, a to v Bratislave, kde začal budovať Redakciu ľudovej hudby Čs. rozhlasu s celoslovenskou pôsobnosťou. Vytvoril odborný redakčný tím (Ľuba Pavlovičová-Baková, Vladimír Slujka, Edita Húthová, Jozef Laborecký, Ondrej Demo, Darina Lašiaková a iní), pripravoval program, nahrával, chodil do terénu a zaúčal ďalších.

Prácu vedúceho redakcie zanechal Pavol Tonkovič v roku 1955, kedy založil Súbor ĽUT a stal sa jeho umeleckým vedúcim a dirigentom. Išlo o teleso, ktoré mohlo pre rozhlas nahrávať aj náročnejšie skladby s folklórnou tematikou. Do tvorby (okrem seba) zväčša angažoval iných skladateľov (Bartolomej Urbanec, Tibor Andrašovan, Zdenko Mikula, Milan Novák a ďalší).

Jeho posledné profesionálne obdobie tvorila pozícia vedúceho Oddelenia zahraničnej hudby. Zaslúžil sa o získanie množstva vzácneho hudobnofolklórneho materiálu z Európy, Ázie, Afriky i Ameriky a pripravil 150 relácií o hudbe iných národov.

Počas všetkých svojich činností sa Pavol Tonkovič kontinuálne venoval zberateľskej a publicistickej činnosti. Jeho zápisy ľudových piesní z Terchovej, Važca, Podkoníc a Zuberca sa dostali do edície zbierky Slovenské ľudové piesne Ústavu hudobnej vedy SAV, v II.-IV. zväzku (z rokov 1954– 1964).

,,Pavol Tonkovič povýšil na prelome 2. polovice 20. storočia folklórnu hudbu na piedestál svojbytného hudobného žánru. Hoci svojimi postojmi vychádzal z romantických, i romantizujúcich pohľadov, usiloval sa byť jej obhajcom v kontexte národnej hudby.” (Ondrej Demo, In Hudobný život, 2007)