Ladislav Kupkovič

"Kupkovič stál na sklonku 50. a v 60. rokoch so svojimi generačnými druhmi P. Kolmanom, I. Zeljenkom, R. Bergerom, I. Paríkom, M. Bázlikom a J. Malovcom pri kolíske slovenskej hudobnej avantgardy, popri P. Kolmanovi predstavujúc jej najradikálnejšie krídlo. Ako skladateľ-autodidakt sa spomedzi svojich vrstovníkov najľahšie rozchádzal z tradíciou; táto východisková pozícia mu uľahčovala nekompromisné ignorovanie princípov, ktoré dovtedy tvorili bázu hudobnej kompozície, nevynímajúc tradičné ponímanie času, procesovosti a vzťahov medzi jednotlivými parametrami hudby. Po aplikovaní prísnych postupov seriálnej kompozície (Rozhovory, 1961; Skica, 1962; Žalm, 1963) sa vo svojej tvorbe zameral na radikalizáciu zvuku počnúc kľúčovou skladbou Mäso kríža (1962), ktorej drsnosť, prevaha bicích nástrojov, vrátane netradičných (zvon) predznamenali cestu, ktorou sa Kupkovič uberal nasledujúcich takmer 15 rokov, ďalej prehlbujúc tieto tendencie netradičnými nástrojovými kombináciami, používaním zvuku z magnetofónového pásu a sústreďujúc sa na postupy malej a veľkej aleatoriky a koláže (Preparované texty I – IV, 1968–70). Nový bol aj spôsob zápisu jeho hudby, ktorá sa interpretovala z grafických listov, z premietaných diapozitívov a pod. Kupkovičova kompozičná tvorba bola od roku 1964 úzko spätá so súborom Hudba dneška, ktorý sa stal realizátorom (nielen) jeho najodvážnejších experimentov a ktorého koncerty dostávali neraz charakter happeningu, najmä v rámci Smolenických seminárov (experimentálne koncerty Profily, 1968; Ad libitum, 1969), kde sa veľká aleatorika stala princípom organizácie podujatia. So súborom Hudba dneška v spolupráci s Experimentálnym štúdiom Čs. rozhlasu v Bratislave exportoval tieto projekty aj do iných miest v ČSSR (Brno, 1969), resp. do zahraničia (Západný Berlín, 1969). Záľuba v organizovaní hudobných veľkoprojektov sprevádzala Kupkoviča aj v jeho novej vlasti, kde v Berlíne, Recklingshausene, Bonne, Hannoveri, Darmstadte, Mainzi, Hannoveri v rokoch 1970–74 organizoval experimenty, zahŕňajúce neraz stovky účinkujúcich (vrátane obecenstva) a v prípade Bonnu (Klanginvasion auf Bonn, 1971) zapojil celé hlavné mesto SRN.
Podobne radikálny, aký bol Kupkovičov vývoj do polovice 70. rokov, bol aj jeho obrat smerom k tonálnej kompozícii a klasicistickej poetike, ktorý prebiehal síce plynule, no ktorý zároveň jednoznačne určil jeho ďalšie kompozičné smerovanie až do dnešných dní.
Počnúc Mäsom kríža sa Universal Edition Wien stalo hlavným vydavateľom Kupkovičových kompozícií, najmä (no nielen) experimentálneho obdobia. Neprehľadný počet nahrávok najmä v nemeckých rozhlasových staniciach svedčí o aktuálnosti jeho tvorby do dnešných dní."

(RAJTEROVÁ, Alžbeta: Ladislav Kupkovič. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 144 – 145.)