Norbert Bodnár

Norbert Bodnár je slovenský hudobný skladateľ a pedagóg. Kompozíciu študoval na Konzervatóriu v Košiciach u Jozefa Podprockého a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u Andreja Očenáša. Od roku 1982 pôsobí na Konzervatóriu v Košiciach, kde vyučuje hudobnoteoretické predmety a kompozíciu.

Jeho tvorba zahŕňa orchestrálne, komorné, vokálne aj hudobno-javiskové diela vrátane symfónií a opier Netreba toľko slov a Tartuffe. Venoval sa aj scénickej hudbe pre divadlo, rozhlas a televíziu. Za svoju tvorbu získal okrem iného Cenu Jána Levoslava Bellu a Cenu Oldřicha Hemerku.

Vo svojej tvorbe vystupuje ako skladateľ neo-návratov. Je jeho zvykom kombinovať štýly, nevyhne sa ani inšpirácii jazzu, kontrapunktu, či experimentom, ktoré majú pôvod v 20. storočí (aleatorika, klastre). „Pohodová“ kompozičná reč, ktorá skladateľa sprevádza od tvorivých počiatkov, sa, evidentne v súlade s jeho bytostnou letorou, vyhýba konfliktným riešeniam, temným zákutiam, ťažobe. Podobne ako jeho generačný rovesník Krák vsádza v tvorbe na garantované hodnoty („melódia, harmónia, rytmus“), no nezľahčuje. Kladie ich do atraktívnych pozícií aj súvislostí, ľahučko stiera kontúry žánrov, hudobný príbeh ozvláštni úsmevom, recesiou aj neuhasínajúcou juvenilnou iskrou…" (DOHNALOVÁ, Lýdia. Hudobný život, 21.12.2023) 

"V začiatkoch svojej profesionálnej umeleckej dráhy sa orientoval na komponovanie populárnej hudby (mnohé jeho piesne získali ocenenia na festivale Košický zlatý poklad). V súčasnosti sa venuje aj tvorbe scénickej hudby pre rozhlas, televíziu, divadlá, a to nielen doma, ale i v zahraničí (Poľsko, Bulharsko atď.). V oblasti tzv. vážnej hudby, ktorá je jadrom jeho tvorby, sa Bodnárov rukopis vyznačuje konfrontáciou rôznych výrazových línií vedľa seba – napríklad neoklasicistický a neoromantický štýl. Medzi jeho výrazové prostriedky patrí aj spájanie divergentných prvkov, ktoré radí v rýchlom slede za sebou s jemu príznačnou dávkou humoru, napríklad džezové postupy vedľa aleatorických pasáží. V poslednom tvorivom období sa Bodnár orientuje na veľké formy – Symfónia č. 1, opera Netreba toľko slov, Symfónia č. 2 (Dance-symphony) a opera Tartuffe. Evolučný prístup k hudobnému materiálu sa uplatňuje aj v kompozíciách pre sólové nástroje – klarinet (Funny Breakfast), organ (Hudba pre organ), klavír (Variácie na tému Beethovena) atď." (BUKOVINSKÁ-HOLANOVÁ, Júlia: Norbert Bodnár. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 50.)