Dobroslav Orel

Prof. Dobroslav Orel, PhDr. bol český kňaz, hudobný vedec, pedagóg, organizátor a zbormajster. Bol významným kultúrnym dejateľom, ktorý položil základy slovenskej muzikológie.

Teológiu vyštudoval v Hradci Králové a muzikológiu na Karlo-Ferdinandovej univerzite (dnes Karlova univerzita) v Prahe (Otakar Hostinský, menzurálna notácia – Emil Bezecný, kompozícia – Vítězslav Novák). V roku 1914 získal doktorát na viedenskej univerzite u Guida Adlera (jedného zo zakladateľov modernej hudobnej vedy) s dizertačnou prácou na tému Der Mensuralkodex Speciálník (Ein Beitrag zur Geschichte der Mensuralmusik in Böhmen).

V rokoch 1907 – 1919 pôsobil pedagogicky v Prahe, vyučoval liturgický spev na Pražskom konzervatóriu a bol tiež vedúcim redaktorom časopisu Cyril. Dobroslav Orel bol odborníkom na cirkevnú hudbu a v začiatkoch svojej vedeckej kariéry sa zaoberal najmä českou hymnológiou.

Od roku 1919 žil v Bratislave, kde sa ako viacerí českí vzdelanci podieľal na rozvoji slovenského kultúrneho a spoločenského života.

Najprv bol menovaný za profesora cirkevnej hudby na Katolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave, ale v roku 1921 sa stal profesorom hudobnej vedy na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Od základov vybudoval Seminár hudobnej vedy (od roku 1953 Katedra muzikológie) a jeho knižnicu, ktorý od roku 1922 viedol ako riaditeľ. V rokoch 1933 až 1934 súčasne prednášal hudobnú vedu na Teologickom ústave františkánov v Bratislave.

,,Prednášal o dejinách hudby od antiky až po súčasnosť, osobitne sa venoval dejinám českej hudby 17. a 18. storočia, z veľkých osobností dejín európskej hudby venoval pozornosť v samostatných cykloch Bachovi, Mozartovi, Beethovenovi, Schubertovi a Lisztovi, z domácich Smetanovi, Dvořákovi a Bellovi; viac času venoval význačným zjavom hudby komornej, vokálnej, vývoju opery, oratória, polyfónie.” (Janek, 1999)

Okrem toho sa ako profesor zameriaval na slovenskú hudbu, ľudovú tvorbu, hudobnú paleografiu a hudobnú estetiku.

Vychoval prvú zásadnú generáciu slovenských muzikológov – Konštantína Hudeca, Františka Zagibu, Zdenku Bokesovú a hudobného kritika Ivana Balla. ,,Akademická pôda sa stala zásluhou prof. Orla dejiskom množstva akcií, ktoré presahovali rámec fakulty a ktoré boli prínosom pre vtedajší bratislavský kultúrny život.” (Janek, 1999)

Organizoval tu hudobné večery aj otvorené prednášky. Pri Hudobnovednom seminári založil aj lektorát hudobnej výchovy, kde vzdelával kvalifikovaných hudobných pedagógov. Orel bol tiež prvým vedúcim Spoločnosti pre hudobnú výchovu v Bratislave, ktorá vznikla v roku 1935.

V roku 1921 založil Akademické spevácke združenie, v ktorom pôsobil aj ako zbormajster a dirigent. Pozostávalo z profesionálnych spevákov a jeho prínosom bola propagácia slovenskej a českej hudby. Združenie vystupovalo na akademických, národných, ale aj zahraničných podujatiach vo Viedni, v Poznani či v Prahe.

Bol členom Fonografickej komisie pri Českej akademii vied a umení a spolupracoval aj so zahraničnými univerzitami, čo dosvedčuje napr. členstvo v Kole muzykologow Univerzity Adama Mickiewicza v Poznani.

Ďalšou Orlovou pozíciou bol zástupca ministerstva v kurátoriu novovzniknutej Hudobnej školy pre Slovensko v Bratislave (1919). 

Ako organizátor sa podieľal na prípravách Smetanových a Dvořákových osláv v rokoch 1924 a 1929 a na Kongrese pre ľudovú pieseň v roku 1938 v Bratislave a v Trenčianskych Tepliciach. 

Dobroslav Orel bol aj členom Družstva Slovenského národného divadla, ktoré podporovalo dramatické umenie a zriaďovalo a udržovalo divadelné spoločnosti. Neskôr bol aj členom jeho výboru a v roku 1929 prevzal dočasne funkciu tajomníka Družstva.

Vo svojej vedeckej činnosti sa okrem českých a slovenských hudobných dejín zaoberal aj evidenciou našich hudobných prameňov a tiež zberom a výskumom slovenských ľudových piesní v Štátnom ústave pre ľudovú pieseň. Inicioval terénny hudobnohistorický výskum a aktívne sa angažoval v mnohých oblastiach kultúrno-spoločenskej praxe.

Zaslúžil sa o uvádzanie diel slovenských skladateľov, napríklad Štefana Fajnora, Milana Licharda, Mikuláša Schneidera-Trnavského alebo Viliama Figuša-Bystrého a tiež o propagáciu Vítězslava Nováka a Leoša Janáčka v Bratislave.

Pričinil sa o návrat Jána Levoslava Bellu zo sedmohradskej Sibine na Slovensko a jeho znovuobjavenie pre slovenskú hudbu. Stál za premiérovým uvedením Bellovej opery Kováč Wieland (1926) v slovenskom preklade Vladimíra Roya a podnecoval aj Bellovu národnú tvorbu (kantáty Svadba Jánošíka, Divný zbojník, zbory…). Skladateľovo dielo bolo zozbierané a uložené v archíve Bellových skladieb v hudobnej seminárnej knižnici UK, s ktorým disponoval práve Dobroslav Orel.

V roku 1939 sa kvôli neprajnej politickej situácii vrátil späť do Prahy, kde pokračoval v práci prípravou edície vedeckého spracovania královéhradeckého Speciálnika. V roku 1942 umrel na infarkt. 

Medzi najvýznamnejšie diela Dobroslava Orla patrí Rukověť chorálu římského (1899), Hudební prvky Svatováclavské (1937), za ktoré získal aj Štátnu cenu a články Kancionál Franusův (1922) a Počátky umělého vícehlasu v Čechách (1922) uverejňované v časopise Cyril. S väzbou na Slovensko sú to najmä publikácie František Liszt a Bratislava na základě nevydané korrespondence Fr. Liszta a kněžny Wittgensteinové (1925), Hudební památky Františkánské knihovny v Bratislavě (1930), Ján Levoslav Bella. K 80. narozeninám nestora slovenské hudby (1924), Hudobný rozbor Bellovej opery Kováč Wieland (1926), Vítězslav Novák a Slovensko (cyklus prednášok, 1928), Hudební památky Slovenska (1931) a Štefan Fajnor, slovenský skladatel (1935).