Dušan Martinček

"Pre prvé obdobie Martinčekovho tvorivého vývoja – do konca 70. rokov – je príznačná koncentrácia na klavírne opusy, v ktorých rozvíjal inšpirácie z tradície novoromantickej klavírnej literatúry (Skriabin, Rachmaninov) i z tvorby začiatku 20. storočia (Prokofjev, Bartók, Stravinskij). Na rozdiel od svojich generačných druhov sa nezaujímal o zdroje tzv. Novej hudby západoeurópskej proveniencie. Jeho hudobná invencia neprekračovala hranice harmonicky určenej rozšírenej tonality, sústreďovala sa na melodicko-rytmicky fixovaný nápad ako východisko evolučného procesu v skromnejšom tektonickom priestore. Charakteristická je náladová oscilácia medzi krehkou až decentnou lyrikou a vitálnejším, tanečne pointovaným prejavom (Dialógy vo forme variácií). Úcta k tradícii nástrojovej štylizácie sa disciplinovala v prostredí charakteristických skladieb (Prelúdiá a fúgy; Etudy; Dve romantické prelúdiá; Hommage à Corelli), v jeho hudbe sa objavili prvky aj folklórnych inšpirácií (Klavírna sonáta č. 1; Rumunská rapsódia „Negrea“; Dva tance v bulharskom rytme) a neoklasicizmu (Simple ouvertura; Klavírna sonáta č. 3 Invencia). Neskôr, od polovice 70. rokov, Martinčekov štýlový vývoj uvoľňuje väzby na tradíciu smerom k expresívnejšiemu prejavu (Klavírna sonáta č. 7 Apel), k väčšej tvarovej i farebno-zvukovej vynaliezavosti (Klavírna sonáta č. 6 Meditácia), zriekaniu sa motivickej práce v prospech konštrukčnej variability intervalových modelov a polymetrickej faktúry s novým sonoristickým účinkom (Sláčikové kvarteto; Animation pre 35 sláčikov). V najnovšej fáze tvorivosti sa posilňuje skladateľov záujem o kultiváciu sonoristiky (klavírne cykly Mouvements, Skice) i o syntézu kontrastných prvkov (Koexistencie)."

(CHALUPKA, Ľubomír: Dušan Martinček. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 183 – 184.)