Anton Viskup

"Viskupove skladateľské začiatky charakterizuje snaha vyrovnať sa s existujúcou viacvrstvovou hudobnou súčasnosťou. Na jednej strane ho láka nová zvukovosť tvorby posledných desaťročí, na druhej strane snaha o nastolenie hraníc chaosu ho vedie k aplikácii skrytých, racionálnych metód usporiadania hudobného materiálu. Rešpektovanie hudobných hodnôt skrytých v európskej tradícii mu pritom prikazuje zotrvať na pozíciách evolučného ponímania hudobnej formy (motivická a tematická práca) i bohatej výrazovej palety hudobného materiálu. Jednotlivé kompozície potom predstavujú nové riešenia problému vzťahu nového a starého, racionálneho a intuitívneho, skrytého i zjavného zmyslu hudobnej kompozície v poslednej tretine nášho storočia. Imperatív hudobnej tradície, kontaktovanej vlastne neustále prostredníctvom koncertnej činnosti, mu pritom zabraňoval prijať aktuálne módne riešenia, či už išlo o racionálne metódy organizácie tónového materiálu alebo o redukcionizmus minimalizmu. Ťažisko skladateľskej práce predstavuje pre Viskupa nastoľovanie výpovednej hodnoty kompozície, riešenej na báze evolučno-dramatického ponímania hudobného procesu, ideálu integrovanej skladobnej textúry a vzťahu k zdedeným druhovým a žánrovým modelom európskej hudby. Vo Viskupovej tvorbe dominujú diela absolútnej hudby venované komornému a orchestrálnemu médiu. Ak je dnes jeho tvorba slovenskej kultúrnej verejnosti prakticky neznáma, tak autorov vysoký stupeň sebakritickosti predstavuje len jeden z dôvodov tohto stavu, pod ostatné sa podpísali iné kultúrne deštruktívne a sociálne činitele."

(GODÁR, Vladimír: Anton Viskup. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 286.)