{"content":"\n
\n \n O diele:

II. symfónia Dezidera Kardoša vznikla roku 1955 a jej podtitul naznačuje opätovnú skladateľovu orientáciu k tematike o rodnej vlasti. Autor si v nej spomína na osudy svojej zeme z čias druhej svetovej vojny. Z diela, ktoré ma tri časti, časť prvá je umelcovou reminiscenciou na svoju mladosť i na mnohé zápasy a otrasy, ktoré so svojou rodnou zemou prežíval krátko pred vznikom vojny. Časť druhá, ladená expresívne, zobrazuje útrapy rodnej zeme za poslednej vojny a je tiež umelcovým vnútorným odmietnutím vojny. V časti tretej sa stretávame s obrazom radostného mierového života slovenskej zeme. Radostná veselica nie je len oslavou rodnej zeme a jej ľudu, je tiež vyspievaním viery v mierový život a lásky k človeku.
PRVÁ ČASŤ symfónie je riešená v sonátovej forme. Po širšom úvode sa objavuje jej hlavná myšlienka v č. 1. Je riešená trojdielne tak, že po novom strednom dieli prichádza jej zopakovanie v orchestrálnom pléne. Široká formulácia myšlienky dáva tiež príležitosť k jej čiastočnému rozvádzaniu. Doznievanie hlavnej myšlienky zastupuje medzivetu pripravujúcu nástup vedľajšej myšlienky. Kontrastná vedľajšia myšlienka začína v hoboji v č. 6. Je tiež široko stavaná s prvkami rozvedenia, vyvrcholením a ukľudnením.
Rozvedenie začína v Allegro impetuoso v č. 9. Zúčastňujú sa ho obe myšlienky expozície s množstvom kontrastov a dynamizmom. Gradácia dosahuje svoj vrchol v č. 18, kde sa stretávame s motivickým prvkom vedľajšej myšlienky. Tu je aj vyvrcholenie celej prvej časti symfónie. Po ňom prichádza spád a príprava reprízy sa uskutočňuje tým myšlienkovým materiálom, ktorý sme spoznali už v úvode.
Repríza začínajúca číslom 20 má skrátený priebeh a už v č. 23 začína širokostavaná kóda. Má dva úseky. V prvom sa pracuje vo variácii s prvkami vedľajšej myšlienky a hudobný proces smeruje k novému vyvrcholeniu; na vrchole sa stretávame s myšlienkovými prvkami úvodu. Druhý, zakľučujúci úsek kódy začína pri čísle 27 a vyznačuje sa svietivými harmóniami skupiny nátrubkových fúkacích nástrojov.
DRUHÁ ČASŤ symfónie je stavaná vo veľkej trojdielnej forme. Hlavná myšlienka tejto časti objavuje sa v pizzicate violončiel a kontrabasov. Je tiež široko stavaná s technikou rozvádzania a rozvíjania. Pri čísle 2 nastupuje jej kantabilná obmena ako odpoveď na predchádzajúci úsek. Opätovné objavenie sa pôvodného tvaru hlavnej myšlienky v drevených nástrojoch doplnených zvukom pizzicát zaokruhľuje hlavnú myšlienku, súčasne však prechádza i v jej novú variáciu a rozvíjanie. Vo vyvrcholení v č. 6 ozýva sa hlavná myšlienka v plnom zvuku nátrubkových nástrojov. Po rýchlom spáde nachádzame počnúc č. 7 ukľudnenie a zakľúčenie prvého dielu.
Nasleduje epizóda charakteristická zvukom flauty, zvonkov a harfy, ktorá predchádza stredný diel tejto časti. Po jeho rozvedení vracia sa epizóda v č. 13 ako smútočný pochod, ktorý sa myšlienkovo včleňuje do komplexu stredného dielu. Po postupnej gradácii dospievajú dva takty pred č. 16 ku vyvrchoľujúcej katastrofe. Po nej nasleduje žalospev vo flautách a jeho pokračovanie v basovom klarinete. Počnúc č. 17 začína návratný úsek do komplexu hlavnej (prvej) myšlienky. Jej návrat nachádzame počnúc č. 19; ako pokračovanie nasleduje durová podoba epizódy s flautou a zvonkohrou, ktorá v sprievode sláčikových nástrojov ukončuje druhú časť.
TRETIA ČASŤ, vybudovaná v rondovej forme, začína rušným orchestrálnym plénom. Po jeho odznení nastupuje v čísle 1 hlavná myšlienka prednášaná trúbkami. Zopakuje sa a čiastočne sa rozvádza. Ako odpoveď na doterajšie rušné dianie prichádza v č. 4 lyrická nálada. Po menšom vyvrcholení v č. 5 sa pripravuje nástup vedľajšej myšlienky. Vedľajšia myšlienka sa zakladá na odpovedi medzi sláčikovými nástrojmi a čelestou s harfou; po jej zopakovaní objavuje sa ako jej protipól nové pokračovanie tanečného charakteru v č. 7. Po jeho doznení pripravuje sa od č. 8 návrat hlavnej myšlienky. Hlavná myšlienka sa vravia v č. 9 v drevených fúkacích nástrojoch s kontrapunktickým sprievodom sláčikových nástrojov. Jej ďalšie rozvádzanie je nové. Po krátkom vyvrcholení v č. 11 a ukľudnení v č. 12 vracia sa vedľajšia myšlienka, tentoraz v lesných rohoch s charakterom viac heroickým. Odpoveď k nej preberajú hobojky. Po krátkej epizóde s novým myšlienkovým materiálom nastupuje v č. 15 široko rozpracovaná kóda. Jej myšlienkový materiál pochádza z prvej časti symfónie, čím sa docieľuje jej myšlienkové uzavretie. Vrchol kódy je medzi číslami 18–19, po ktorom sa objaví úvodný motív a v trubkách ešte raz hlavná myšlienka, ktorá sa ešte nanovo rozvádza. Záverečný úsek kódy začína pri č. 21, kedy sa v sláčikových a drevených nástrojoch dvíha veľký záver so zakľúčením celej symfónie v plnom lesku orchestra.


\n (Ladislav Burlas, in: Predslov k partitúre. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1958)
\n
\n

\n Časti diela:
\n\n Adagio tranquillo. Allegro agitato\n \n
\n\n Adagio con espressione\n \n
\n\n Allegro con fuoco\n \n
\n

\n\n

\n

Prvé uvedenie na Slovensku

\n \n \n 23.03.1956,\n Reduta,\n Bratislava,\n SK\n\n
Interpreti: Mihai Constantinescu (vn), Slovenská filharmónia, Ľudovít Rajter (dir.)\n
\n\n\n

\n
\n"}