Peter Breiner

"Roky štúdia skladby na Konzervatóriu v Košiciach a VŠMU Breiner venoval získavaniu základov tradičného skladobného remesla (Symfónia pre orchester), túto činnosť však čoskoro kompenzoval vlastnou mimoškolskou kompozičnou prácou (Variácie na tému Albana Berga; Protivety pre veľký orchester), nadväzujúcou na podnety novodobej avantgardy. Diverzita Breinerových hudobných aktivít však čoskoro spôsobila fascináciu ideou vzájomného prenikania sa či kríženia hudobných svetov, ktorá stála už za jeho Concertinom pre violu a sláčiky (1976–77) a ktorá sa stala ústredným tvorivým princípom jeho tvorby po skončení štúdií, čím asociovala súčasné kompozičné snahy v oblasti polyštylistiky. Breinerov nekonformný naturel spôsobil, že tieto kríženia využíval predovšetkým v podobe prekvapení či zrážok, ktoré mohli nadobudnúť charakter hudobného humoru, pričom ho fascinovalo predovšetkým „kríženie“ „vážnej“ a „nevážnej“ hudobnej kultúry. Ak teda na začiatku Breinerových kompozičných snáh stojí ideál neoklasicistickej konfrontácie (Concertino; Fraktúry; Hovoriace hodiny; Niečo ako koncert pre klavír a orchester; Suitička), neskôr prevládne snaha o syntézu prostriedkov oboch polarizovaných hudieb (Ďalší koncert pre klavír a orchester; …aby som ti posvietil na cestu; Sonata ostinata; Koncert pre or-chester a orchester), ktorá približuje jeho tvorbu svetu L. Bernsteina. Ak teda poetika generácie osemdesiatych rokov stála v znamení diverzifikácie (rocková inšpirácia u M. Burlasa, syntézy s historickou hudbou u V. Go-dára), Breinerova snaha ich dopĺňala o aktuálny rozmer džezovej inšpirácie, ktorý mu umožňoval zotrvať v „nevážnej“ sfére milovaného hudobného humoru i vytvoriť si vlastné publikum, no ktorý takisto vyslúžil jeho tvorbe prívlastky „neoriginálnosti“ či „eklekticizmu“, nivelizujúce nežiaducu hypertrofiu jeho hudobného talentu a individuálnosti. Breinerove snahy v tej istej dobe smerujú aj do oblasti populárnej hudby, kde sa stal autorom desiatok piesňových útvarov či stoviek aranžmánov, do oblasti muzikálovej tvorby (Čarovná čaša; Brzdy; Ukradnutý biely slon) i do oblasti džezovej kompozície. Idea hybridizácie stála aj za Breinerovými komerčne najúspešnejšími produktmi – úpravami piesní Beatles a E. Presleyho v duchu barokového koncertantného štýlu (CD Beatles Seasons 1985 resp. Beatles Go Baroque 1993 a CD Elvis Goes Baroque 1994). „Nevážne“ škatuľkovanie Breinerovej tvorby však paradoxne zároveň spôsobilo, že jeho „vážna“ tvorba sa dnes stáva čoraz menej predmetom nášho koncertného života, a tak ani jeho monumentálne pašie The Story, ktoré sú vlastne zatiaľ jedinou pôvodnou slovenskou pašiovou kompozíciou, si dodnes nenašli cestu do nijakých domácich dramaturgických plánov."

(GODÁR, Vladimír: Peter Breiner. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 54 – 55.)