• 1971 – 1975

    Konzervatórium v Košiciach (klavír – Ľudmila Kojanová, kompozícia – Jozef Podprocký, dirigovanie a hra na bicích nástrojoch)

  • 1975 – 1981

    VŠMU (kompozícia – Alexander Moyzes), súčasne aktivita vo viacerých komorných súboroch (klavír v rámci dychového kvinteta, transkripcie a hra bassa continua v súbore Musica aeterna)

  • 1976

    zakladateľ jednej z prvých slovenských jazz-rockových skupín Forum 57

  • 1977

    korepetítor Detského speváckeho zboru Čs. rozhlasu v Bratislave

  • 1978 – 1980

    hudobný režisér v Čs. rozhlase v Bratislave

  • 1980 – 1982

    člen jazzového dua s Petrom Lipom

  • 1980 – 1985

    člen comba Petra Lipu

  • 1981 – 1985

    hudobný režisér vo vydavateľstve OPUS

  • 1983 – 1985

    člen jazz-rockovej skupiny Klobása

  • 1985 – 1987

    hráč na klávesových nástrojoch v Orchestri Gustava Broma

  • 1987 – 1988

    moderátor hudobných súčastí televíznej relácie Kuko

  • 1987 – 1990

    spolupráca s Milanom Markovičom v rozhlasovej relácii Pod pyramídou

  • 1988 – 1989

    tvorba cyklu výchovných relácií Kamarátka muzika pre Slovenský rozhlas

  • 1993 – 1994

    spolupráca v televíznej relácii Večery Milana Markoviča

  • 1992 – 2007

    pôsobenie v kanadskom Toronte

  • od 2007

    žije v New Yorku

"Roky štúdia skladby na Konzervatóriu v Košiciach a VŠMU Breiner venoval získavaniu základov tradičného skladobného remesla (Symfónia pre orchester), túto činnosť však čoskoro kompenzoval vlastnou mimoškolskou kompozičnou prácou (Variácie na tému Albana Berga; Protivety pre veľký orchester), nadväzujúcou na podnety novodobej avantgardy. Diverzita Breinerových hudobných aktivít však čoskoro spôsobila fascináciu ideou vzájomného prenikania sa či kríženia hudobných svetov, ktorá stála už za jeho Concertinom pre violu a sláčiky (1976–77) a ktorá sa stala ústredným tvorivým princípom jeho tvorby po skončení štúdií, čím asociovala súčasné kompozičné snahy v oblasti polyštylistiky. Breinerov nekonformný naturel spôsobil, že tieto kríženia využíval predovšetkým v podobe prekvapení či zrážok, ktoré mohli nadobudnúť charakter hudobného humoru, pričom ho fascinovalo predovšetkým „kríženie“ „vážnej“ a „nevážnej“ hudobnej kultúry. Ak teda na začiatku Breinerových kompozičných snáh stojí ideál neoklasicistickej konfrontácie (Concertino; Fraktúry; Hovoriace hodiny; Niečo ako koncert pre klavír a orchester; Suitička), neskôr prevládne snaha o syntézu prostriedkov oboch polarizovaných hudieb (Ďalší koncert pre klavír a orchester; …aby som ti posvietil na cestu; Sonata ostinata; Koncert pre or-chester a orchester), ktorá približuje jeho tvorbu svetu L. Bernsteina. Ak teda poetika generácie osemdesiatych rokov stála v znamení diverzifikácie (rocková inšpirácia u M. Burlasa, syntézy s historickou hudbou u V. Go-dára), Breinerova snaha ich dopĺňala o aktuálny rozmer džezovej inšpirácie, ktorý mu umožňoval zotrvať v „nevážnej“ sfére milovaného hudobného humoru i vytvoriť si vlastné publikum, no ktorý takisto vyslúžil jeho tvorbe prívlastky „neoriginálnosti“ či „eklekticizmu“, nivelizujúce nežiaducu hypertrofiu jeho hudobného talentu a individuálnosti. Breinerove snahy v tej istej dobe smerujú aj do oblasti populárnej hudby, kde sa stal autorom desiatok piesňových útvarov či stoviek aranžmánov, do oblasti muzikálovej tvorby (Čarovná čaša; Brzdy; Ukradnutý biely slon) i do oblasti džezovej kompozície. Idea hybridizácie stála aj za Breinerovými komerčne najúspešnejšími produktmi – úpravami piesní Beatles a E. Presleyho v duchu barokového koncertantného štýlu (CD Beatles Seasons 1985 resp. Beatles Go Baroque 1993 a CD Elvis Goes Baroque 1994). „Nevážne“ škatuľkovanie Breinerovej tvorby však paradoxne zároveň spôsobilo, že jeho „vážna“ tvorba sa dnes stáva čoraz menej predmetom nášho koncertného života, a tak ani jeho monumentálne pašie The Story, ktoré sú vlastne zatiaľ jedinou pôvodnou slovenskou pašiovou kompozíciou, si dodnes nenašli cestu do nijakých domácich dramaturgických plánov."

 

(GODÁR, Vladimír: Peter Breiner. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 54 – 55.)

x