Danacord 2018

Mladý dánsky violončelista Jonathan Swensen (1996) sa v posledných rokoch vyšvihol medzi interpretačnú špičku a pobral viacero prvých cien na medzinárodných súťažiach v Škandinávii a potom aj v širšom okolí. V minulom roku zdvihol zo stoličiek auditórium na Chačaturianovej violončelovej súťaži v Jerevane, kde z tvorby arménskeho skladateľa interpretoval Koncertnú rapsódiu pre violončelo a orchester, ktorej nároky na violončelistu sú miestami takmer „vražedné“. A v tomto roku už stihol získať prvenstvo aj na Windsor Festival International String Competition v Anglicku. Nie je bez zaujímavosti, že odchovanec Kráľovského konzervatória v Kodani sa v úvode svojho štúdia zoznámil so žilinským rodákom, klaviristom Filipom Štrauchom (1985), ktorý tam študoval v záverečnom ročníku. Vzájomné hudobné porozumenie prirodzene viedlo k idei komornej spolupráce. Tá pokračovala koncertnými cestami po rodných krajinách oboch protagonistov a po dvoch rokoch práce priniesla aj zvukový nosič, ktorý vydal renomovaný dánsky label Danacord.

Umelci si vybrali z klasického repertoáru pre obsadenie violončelo – klavír dve diela: Schubertovu Sonátu a mol D 821 pre arpeggione a klavír a Sonátu g mol op. 19 Sergeja Rachmaninova, čím pred seba postavili celý rad vôbec nie zanedbateľných interpretačných výziev. Po niekoľkých taktoch Schubertovho opusu je zrejmé, že renomé 22-ročného violončelistu je bezozvyšku oprávnené. U takého mladého umelca prekvapí vyzretosť a schopnosť jasne vyjadriť interpretačný názor. No nielen to; je evidentné, že Swensen má vďaka tvrdej a poctivej práci dokonale pod kontrolou technické nároky violončelovej hry, ktoré zďaleka nie sú malé, hrá krásne znelým spevným tónom, bez intonačných približností, so skvelým ovládaním pravej ruky a zrozumiteľnou artikuláciou. Jeho vibrato je striedme, hoci mu nechýba expresívny náboj, a nebadať tu tendenciu spájať tóny (najmä pri väčších intervalových skokoch) nápadnými glissandami. Práve tieto kvality vyhovujú charakteru Schubertovej hudby a aj nástroja, pre ktorý bola sonáta skomponovaná – arpeggione je v podstate gitara s oblou kobylkou, na ktorej sa hralo sláčikom. Životnosť Schubertovej hudby ďaleko prekročila životnosť média, nesmrteľná sonáta pokračuje vo svojej púti najčastejšie vo violončelových alebo violových transkripciách. Filip Štrauch je citlivým a nesmierne empatickým komorným partnerom violončelistu, jeho kultivovaný klavírny tón a artikulačná precíznosť vynikajúco dopĺňajú ono pre Schuberta príznačné melodické bohatstvo, ktorým je doslova na prasknutie nasýtený part violončela. Voľba temp a agogických nuáns je optimálna, dynamické kontrasty sú stvárnené veľmi uvážlivo, bez snahy o upútanie pozornosti zachádzaním do extrému. Slovom, stačí sa pohodlne oprieť a nechať sa permanentne okúzľovať neprekonateľnou melodickou a harmonickou invenciou viedenského majstra.

Rachmaninovova Sonáta g mol, napísaná na úsvite minulého storočia, je pomyselnou horou, ktorej zdolanie nie je ľahké ani pre violončelistu, ani pre klaviristu. Ich vzájomné postavenie je už celkom iné ako u Schuberta, klavír neraz preberá iniciatívu a chvíľami dokáže zvuk violončela celkom pohltiť svojou robustnou, akoby „orchestrálnou“ sadzbou. Je to ešte vôbec komorná hudba? Polhodinový štvorčasťový cyklus poprepájaný motivickými súvislosťami nie je o nič menším prejavom Rachmaninovovho kompozičného maximalizmu, akým sú jeho symfónie a klavírne koncerty. Preto je tu jednou z hlavných interpretačných výziev potreba zachovania súdržnosti, jednoty formy. Jonathan Swensen a Filip Štrauch si radi doprajú výdatnú porciu agogického zvoľnenia, kdekoľvek to umožňuje zápis, doslova sa vyžívajú v neopakovateľných kantilénach, na ktoré je bohatá každá zo štyroch častí a „spieva“ v nej rovnakou mierou violončelo aj klavír. Nič nemožno namietať; oblasť vedľajšej témy či vnútorné epizódy scherza (nehovoriac už o pomalej časti, tajuplne a podmanivo oscilujúcej medzi Es dur a es mol) priam pretekajú lyrikou a nechýba im zľahka exotický (kaukazský?) nádych. Trocha však pri tom dochádza k atomizovaniu formy, ktorá pri tempovo priamočiarejšom interpretačnom prístupe pôsobí súdržnejšie a poslucháč sa v nej ľahšie zorientuje. Nie je to však kritika, skôr vec osobných preferencií. Inak obom hudobníkom sotva možno niečo vyčítať. Je tu technická presnosť, čistota intonácie, no v prvom rade nemalá dávka expresivity až vášnivosti, ktorá najmä violončelistovi padne ako uliata.

K veľmi príjemnému zážitku prispieva akustika štúdiovej sály Kráľovského konzervatória v Kodani, ako aj práca litovského zvukového majstra Geminidasa Sudnikavičiusa. Rád by som si v budúcnosti oboch pánov vypočul aj v repertoári mladšieho dáta, napríklad v sonáte Benjamina Brittena alebo Lieux retrouvés Thomasa Adèsa.

Updated: 11. 05. 2020
x