Hlavnou ideou tvorby amerického skladateľa Pera Blolanda by mohlo byť stieranie hraníc – medzi akustickým a elektronickým zvukom, medzi živým interpretom a technológiou, medzi klasicky notovanou komornou hudbou „európskeho“ typu a „americkými“ prvkami hudby postavenej na indeterministickom základe a pochádzajúcej z tradície voľnej alebo riadenej improvizácie. A tiež medzi hudbou a literatúrou, hudbou a súčasným tanečným umením. Výsledkom je znenie, ktoré na prvý pohľad vzdoruje možnosti presného grafického zápisu, no Blolandove partitúry sú dôkazom, že aj tie najodvážnejšie štruktúry možno fixovať v zrozumiteľnej notácii, a to dokonca pomerne presne. Jeho profilový album, vydaný na prestížnom labeli Tzadik v roku 2015, nesie veľavravný názov: Chamber Industrial.

Ako skladateľ je Bloland typický Američan: študoval na Stanforde, kde ho okrem iných formovali Mark Appelbaum a Brian Ferneyhough, po­pri klasickej kompozičnej technike v jej najaktuálnejších podobách však rovnako inklinoval k elektronickej a počítačovej hudbe (na univerzite v texaskom Austine či počas stáže v parížskom centre IRCAM) a duch typicky amerického pionierskeho novátorstva a experimentátorstva sa uňho prejavil najmä v podobe zručného konštruovania nových nástrojov (podobne ako to dávno predtým robil napríklad Harry Partch) či špeciálne v oblasti elektromagnetickej preparácie klavíra, ktorej sa venoval aj teoreticky vo svojej dizertácii. A aby toho nebolo málo, ako trubkár sa uplatnil aj v jazzových formáciách v Kalifornii či v Ohiu, kde zároveň účinkoval v zoskupení riadenej improvizácie, ktoré založil na Oberlin College. Všetky tieto vplyvy sa nemohli neprejaviť aj v jeho kompozíciách.


V zrkadle elektroniky


Blolandove skoršie kompozície sú v plnom zmysle komornými partitúrami pre viac-menej tradičné nástrojové obsadenia. Prelude: Dissent (2002) je napísané pre sláčikové kvinteto (s kontrabasom) a hoci ako dôležitý štrukturálny prvok využíva hru nadmerným tlakom sláčika, výsledok nepripomína ani tak európsku akademickú „komorinu“ lachenmannovského typu, ako skôr americkú „drone music“, hoci množina použitých gest, výrazových prostriedkov a hráčskych techník je tu neporovnateľne bohatšia. A je tu tiež pomerne dynamicky poňatá dramaturgia, založená na vzájomných interakciách a neraz prudkých zmenách hudobného pohybu. Podobne aj v Part I: Clouds of Oran (2003), inšpirovanom románom Alberta Camusa Mor, ale tiež dobovou politickou situáciou, ktorej dominovala invázia do Iraku, siahol Bloland po „pierrotovskom“ kvintete obohatenom o trúbku. Opäť európske mé­dium, ktoré má však nezameniteľný americký „sound“, a to nielen vďaka davisovskému zvuku sordinovanej trúbky, ale aj vďaka koncepcii formy, z ktorej vystupujú do popredia sólové vstupy jednotlivých nástrojov, resp. duetá s klavírom, čo je typické viac pre jazz než pre komornú hudbu. A to sa dá povedať aj o skladbách s využitím bicích (Bloland po nich siaha často a s obľubou); zavesené činely či hi-hat letmo asociujú jazzový svet, hoci tu ani náhodou nejde o jazz.
Krokom smerom k nájdeniu svojbytného autorského štýlu bolo zapojenie živej elektroniky. Quintet (2005) pre altsaxofón (resp. klarinet, trúbku alebo violončelo), sólo a elektroniku ešte ponúkal...

Pokračovanie článku v čísle 09/2020.

Updated: 17. 09. 2020
x